Cestu začínam na pohraničnej železničnej stanici Skalité-Serafínov (600 m), ktorá leží kúsok od trojhraničia Slovenska, Česka a Poľska. Po modrej značke mierne stúpam po lesnej ceste povedľa lyžiarskeho strediska. Zaujme ma symbióza techniky a ľudovej zručnosti – ratrak, ktorého kabína je na mimosezónu obitá drevenou "garážou". Po malej chvíľke sa ocitnem na hranici – tabuľa hlása turistický hraničný priechod a po poľskej strane vedie pohodlná poľná cesta s červenou značkou. Slovenská modrá sa stratila niekde v húštine. Ako človek odrastený ešte za totality, keď aj hranice socialistického bloku boli nedotknuteľné, chvíľu váham. Predsa len zvolím poľskú cestu. Po miernom stúpaní sa ocitnem na hornej strane lyžiarskej lúky a vraciam sa "domov". Odtiaľto je pekný rozhľad na Skalité a na okolité Jablunkovské Medzihorie a Moravsko-Slezské Beskydy v pozadí. Je pomerne chladné ráno a rozhľad je naozaj do ďaleka. Keď prídem na koniec lúky, opäť ma zláka široká poľská cesta. Poľská červená sa prudko stáča do ich vnútrozemia, vraciam sa teda na modrú a predieram sa omladinou na Skalanku. Cesta už dlhšie nebola značená, vodítkom sú aspoň hraničné kamene. Po krátkom ale prudkom zostupe rezko odbočím doprava a príliš nápadne klesám. Na lesnej čistine sa mi otvorí výhľad, vyberiem mapu a zisťujem svoju polohu. Lesná cesta nie je na mape zaznačená, podo mnou však leží osada Vreščovka (665 m) pod majestátnou Kykuľou. Vľavo vidím hrebeň, ktorým som mal stúpať. Onedlho, vo vysokej tráve, nachádzam hraničné kamene a pri nich nenápadný chodník. Predo mnou sa objavuje postava pocestného, ktorý si rezko vykračuje smerom nadol. Po pár metroch sa ocitám v malebnom lúčnom Vreščovskom sedle. Opäť je tu turistický hraničný prechod, stretá sa tu poľská červená a naša modrá (aspoň na smerovníku), smerom napravo je možné po žltej odbočiť do Vreščovky. Pokračujem po "modrej" a končím na vlhkej lúke. Ten turista predo mnou bol asi Poliak, lebo zvolil červenú cestu, ktorá sa skrútila zase do Poľska. Keby som vedel, že sa budem brodiť mokraďou a potom hustým lesom a lúkou zarastenou krovím, nasledoval by som ho. Opäť som na červenej a chlapíka mám pred sebou. Po prejdení lúky s peknými pohľadmi na poľské Beskydy chodník vstupuje do lesa a stúpa cez Vreščovský Beskyd na Kykuľu (asi 300 m prevýšenie). Opäť sa objavuje modrá. Vrátim sa na ňu a dobieham Poliaka. On ide po svojom území a ja tiež. Vidíme na seba cez hustý mladý porast. A čuduj sa svete, začne sa predierať na Slovensko. Zrejme stratil cestu alebo chce ísť na Kykuľu, ktorú poľský chodník obchádza. Stretneme sa o konečne sa pozdravíme. "Dobrý deň!", "Češč!" Má zaradenú vyššiu rýchlosť ako ja a o chvíľu mizne v diaľke.

Po nejakom čase sa ocitám na Kykuli (1087 m) a prekvapivo je tu plno. Poliak práve dofotil značnú skupinu turistov, ktorí mu poďakovali "thank you" a už aj trieli preč. Sú to Slováci, organizovaní turisti, ktorí na Kykuľu vystúpili z Oščadnice po zelenej a pokračujú do Serafínova. Druhá skupina ich výpravy zvolila cestu okľukou s výstupom na Veľkú Raču a s rovnakým cieľom. Radím im, aby sa veľmi nespoliehali na značenie. Výhľad z Kykule je obmedzený, čiastočne smerom na juh a východ. Vrchol je vlastne lúka obrastená vysokými stromami. Po raňajkách sa skupine pozdravím a vyrážam do ďalšej etapy. Zhodil som zo seba fleecovú bundu, lebo začína riadne pripekať. Zostupujem po hraničnom hrebeni, ktorý je už pekne vyšliapaný, na lúku, kde sa otvára výhľad na poľské a Oravské Beskydy. V diaľke, medzi horami, sa črtá Veľký Rozsutec. Po opustení lúky vchádzam do lesného prieseku v hrebeni a stúpam. Z poľskej strany je smrekový les a zo slovenskej smrekovo-bukový (sú to pôvodné zakrpatené horské buky). Hrebeň sa napriamuje a vedie v nadmorskej výške približne 950 m. Zastúpenie tu má poľská červená aj slovenská modrá, každá po svojom kraji lesa a medzi nimi pás divej lúky, ako diaľnica. Začínajú sa objavovať skupinky turistov z organizovanej skupiny, sú roztratení na niekoľko kilometrov. O chvíľu zisťujem prečo. Hrebeň je trikrát "vzdutý" vrcholmi Malého a Veľkého Príslopu a Úplazu. Sú to klasické húpačky – 50 metrov hore a zasa prudko dole a k tomu páli nemilosrdné slnko. Z Úplazu začína tiahle stúpanie na Veľkú Raču (prevýšenie 193 m). Na tomto, asi 5 km dlhom, úseku nie je žiaden výhľad s výnimkou pohľadu na Raču v záverečnom stúpaní.

Na vrchole (1236 m, opäť plochá lúčna hoľa) je nečakane rušno a na lúke sa opaľujú skupinky ľudí. Na poľskej strane je chata, u nás zas drevená rozhľadňa s nerezovou ružicou ukazujúcou na okolité pohoria a vrcholy v 360 stupňovom uhle. Niekto ju však musel po oprave zle natočiť, lebo neukazuje správne. Aj keď už vzduch od rána riadne zhustol, je vidieť také výrazné body ako Babiu horu, Roháče, Nízke Tatry, Choč, Krivánsku Malú Fatru (v tomto uhle úplne zakrýva Veľkú Fatru), kysuckú Ľadonhoru, Maníny, moravskú Lysú Horu. Tento vrchol je prirodzenou rozhľadňou severného Slovenska a odporúčam návštevu hlavne v čase jesenných a zimných inverzií, vtedy je výhľad lepší. Po suchom obede zostupujem bočnou rázsochou po zelenej. Definitívne opúšťam hranicu. Pokiaľ sa však rozhodneš pokračovať po hlavnom hrebeni ďalej, do Oščadnice sa nedostaneš. Treba zostúpiť až do Bystrickej doliny (sú to ešte Kysuce) alebo pokračovať až na Oravu, Kysucké Beskydy totiž "prechádzajú" do Oravských Beskýd.
Charakter porastu bočného hrebeňa je iný, má viac vysokohorský, kamenistý charakter, sú tu riedke porasty zakrpatených smrekov a horských lúčin s čučoriedkami. Otvárajú sa výhľady smerom na Kykuľu a podhorie hrebeňa, ktorým som stúpal. Po chvíli zostupujem do porastu pôvodných horských bučín, čo je v nadmorskej výške okolo 1100 m rarita. Oblasť Veľkej Rače je rezerváciou a je tu aj náučný chodník. Onedlho prichádzam k hornej stanici lanovky z Lalík, ktorá bola kompletne nahradená za štvorsedačku – v čase mojej túry nepremávala. Opúšťam turistický zelený chodník, ktorý ide okľukou do Oščadnice a zostupujem opatrným vlastným traverzom v rozrýpanom svahu po stavbe lanovky až k dolnej stanici. Odtiaľ to mám už len pár minút ku konečnej zastávke autobusu v osade Lalici (600 m), ktorý pomerne často premáva cez Oščadnicu do Čadce.

TIP: Na Veľkú Raču môžno vystúpiť a vrátiť sa do Oščadnice. Treba rátať s prevýšením okolo 640 m (pokiaľ by šla lanovka tak len okolo 250 m), ušetríš však kilometre cesty hrebeňom bez výhľadov. A kto má radšej dve kolesá, zo Skalitého do Oščadnice (alebo opačne) vedie aj zaujímavá cyklotrasa cez osady Švancarovci a Rovné – vzhľadom na vodou a mrazom zničený povrch odporúčam horský bicykel. Obdivovateľom rázovitých a hlavne upravených obcí zase odporúčam samotnú 5 km dlhú Oščadnicu (tá dĺžka je bez pridružených osád) s nádhernou prírodnou scenériou.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Fotogaléria k článku

+4 ďalších fotiek