Svet

Rumunsko - Bihor

10.11.09
Predošlé tri dni sme prežili zdolávaním hrebeňa Vladeasy, obdivovaním vysokého vodopádu Răchitele, ale aj odháňaním psov, chrániacich svoje stádo, a tiež otravných koní, ktorým asi vadilo, že si stany rozkladáme na ich území. Nasledujúce dva dni by sme mali stráviť v pohorí Bihor.

4. deň

Zobúdzame sa do bezoblačného rána. Raňajšia hygiena, raňajky, balenie, rozlúčka s domácim a už sa vydávame na cestu. Smer – Poiana Ponor. Míňame odbočku na planinu Padis. Schádzame z asfaltky. Chodník klesá trávnatým svahom posiatym bielymi skalami, aby sa po štvrťhodine opäť napojil na cestu. Z výšky už vidíme stanový tábor La Grajduri. Množstvo stanov a áut – neklamný dôkaz blížiacej sa civilizácie. V bufete si konečne dávame placentu (čítaj „plačintu“), akúsi plnenú vyprážanú palacinku. Za 2,- RON-y sú na výber bryndzové a lekvárové. Po výdatnej desiatej nás už modrý kruh nasmeruje najprv strmo a potom miernym klesaním na neďalekú Poianu Ponor, ktorá je známa tým, že sa tu rieka najprv vynára spod zeme, aby sa na druhom konci poľany stratila v jej útrobách. Vpravo vidíme menšie stádo oviec. To je však len predkrm toho, čo bude nasledovať.

Prichádzame na rozľahlú trávnatú poľanu. Nízka, pravidelne spásaná, zelená tráva kontrastuje s hnedým meandrujúcim a rozvetveným korytom riečky. Na strednom ostrovčeku sa pasie skupina koní. Ešte pred nimi pastier so psom stráži stádo oviec. K dokonalosti obrazu (ideálnemu ako pozadie na monitor) prispieva modrá obloha s bielymi kopovitými oblakmi. Oddávajúc sa fotografovaniu zabúdam z chrbta zložiť ťažký batoh. Stúpam na protiľahlú vyvýšeninu, aby som to všetko mal ako na dlani, pričom dávam pozor na nejakého zablúdeného hada. Vtom sa oproti mne spod spadnutého stromu vyrútia dva biele ovčiarske psy. Jeden z nich je taký mohutný, že mám pocit, akoby to bol odfarbený medveď. V prvom momente skameniem a odpočítavam posledné sekundy svojho života, no vzdialenosť medzi mnou a nimi sa dramaticky zmenšuje, tak zdvihnutými rukami a krikom sa ich zúfalo snažím zahnať. Na moje veľké prekvapenie to zaberá! S rozklepanými kolenami schádzam späť. Pýtam sa Laca, či ešte stále mám na hlave viac hnedých ako šedivých vlasov. Spolu s kladnou odpoveďou mi vraví, aby som sa otočil, či nepríjemný zážitok nezanechal stopy aj na mojom pozadí. Našťastie, všetko je O. K. Ešte niekoľko minút som otrasený a ani mi nenapadne motať sa po okrajoch poľany. Keď opúšťame toto gýčovito pekné miesto, tak si neodpustím poznámku, že máme "sprosté" šťastie na počasie. Ešte si odfotím miesto, kde sa riečka stráca v podzemí a už strmo stúpam úzkym lesným chodníkom nahor. Po prechode cez asfaltku nás čaká rovnako strmé klesanie. Šmykľavé vápencové skaly nás nútia zvýšiť pozornosť. V diaľke sa ozve dunenie hromu, z čoho som dosť prekvapený, lebo obloha nad nami je čistá. Za jednou zákrutou konečne zbadáme 67 metrov vysoký portál Cetătile Ponorului. Pred záverečným klesaním, isteným oceľovými lanami,nechám ostatných ísť dopredu, aby som ich odfotil dole pod klenbou. Takto je mohutnosť otvoru ešte výraznejšia.

Laco s Denisom ako prví schádzajú dole na obhliadku, ja s Marošom strážime batohy. Neskôr sa vymeníme. Schádzame strmou skalnou stenou, istenou oceľovým lanom do Doliny 1. V čase topenia snehu alebo intenzívnych dažďov týmto miestom preteká potok. Teraz je tu sucho a príjemný chlad. Suťoviskom sa vyštveráme do Doliny 2. Vďaka okolitým skalám je tu teplo a úplné bezvetrie. Kvôli silnejúcemu hrmeniu sa vraciame k čakajúcej dvojici. Pre pocit bezpečia opúšťame toto miesto plné kovových vecí. Po zdolaní skalného prahu sa za pomoci rebríka dostávame do Doliny 3. Oproti nám vidíme z polkruhového otvoru stúpajúci chladný vzduch, akoby z otvorenej mrazničky. Tadiaľ vedie okruh týmto skalným masívom. My však odbočujeme vľavo a serpentínami zdolávame pomerne šmykľavý svah. Na hlavy nám začínajú dopadať prvé kvapky. Keď sa už zdá, že z tej búrky nakoniec nič nebude, tak silnejšie zahrmí a rozprší sa. Prehadzujeme cez hlavy pončá a pokračujeme v stúpaní. Mierny dážď prechádza do intenzívnejšieho, dunenie hromov takisto naberá na sile. Na mieste sa snažíme prečkať prechod búrky. Na šiltovku mi s klopkaním začínajú dopadať krúpy. Z chodníka sa stáva mútny potok. Obloha sa nechce vyjasniť, tak nakoniec pokračujeme v ceste. Dážď strieda krupobitie a krupobitie dážď. To sa zopakuje snáď päťkrát. Značky, žlté kruhy, sú dobre viditeľné, s orientáciou problém nemáme. Búrka konečne ustala, voda sa začína vyparovať. Vykukujúce slnko, predierajúce sa pomedzi stromy, vytvára vďaka oparu tajuplnú atmosféru. Pentax prežil búrku bez ujmy, tak rýchlo využívan jeho služby. Maroš má pochybnosti, či ideme správnym smerom. Nakoniec sa musíme vrátiť na posledné rázcestie. Kúsok od neho je hlboká priepasť. Opatrne idem na jej okraj, aby som si ju z výšky odfotil. Vtom sa mi na rozmočenej zemi pokĺznu nohy. Našťastie, podarí sa mi to ustáť a ako v tranze prchám z tohto miesta. Už dávno som sa takto nezľakol. Predpoludňjší útok psov bol proti tomuto zážitku úplnou pohodičkou.

Konečne sa nám podarí nájsť správnu odbočku (neskôr zistíme, že k zablúdeniu došlo z dôvodu, že žltý kruh sme si nevedomky zamenili za žlté medzikružie). Chodník je v týchto miestach suchší, najväčší prídel vody dostali asi náveterné svahy. Opäť sa ozýva hrmenie, zatiaľ bez dažďa. Na strome nás príjemne prekvapí smerovník Poiana Florilor a pod ním nápis IZVOR – prameň. Už by to nemalo byť ani 20 minút. Prejdeme krížom cez cestu s pretekajúcim potokom a chodníkom vo vyšliapanej tráve sa dostaneme na malé táborisko. Nad nami je nejaká polorozpadnutá drevenica. Laco ju ide presondovať. Po jeho konštatovaní, že by mohla poslúžiť na prenocovanie, sa k nej presúvame. Vnutri to nevyzerá až tak vábne a možnosti prenocovať tu nie som veľmi naklonený. Ak však na podlahe rozložíme stan bez tropika (vonkajšej vrstvy), tak by to bolo celkom prijateľné. PVC fólia, ktorú so sebou celú cestu berieme, nám poslúži ako „plávajúca podlaha“ – tiež sa to na nej šmýka. Slnko je ešte vysoko, tak si na tráve v okolí sušíme veci. Vyzerá to tam ako na dvore menej prispôsobivej menšiny. Už sa neviem dočkať sprchovania. Pri ceste vyviera výdatný prameň. Potok tečie cez cestu a potom sa stráca v húštine. Hanba-nehanba, sprchovať sa budem rovno na ceste. Dúfam, že tá štvorica Rumunov, čo sa tu pred chvíľou zastavila pre vodu, bude na dlhšiu dobu posledná. Uuuuf, zvládol som to.

Dnešné neskoré popoludnie bude pohodové. Konečne máme viac času na jedenie, aj na odpočinok. Slnko ešte stále príjemne hreje, už sa takmer úplne vyjasnilo. Konečne si môžeme vychutnať okolitú prírodu. „Drevenica“ sa nachádza na kopci (ako nejaký strážny hrad) s takmer kruhovým výhľadom. Tráva je tu vyššia, z čoho usudzujeme, že lúky na pasenie dobytka sa nevyužívajú, takže sa nemusíme báť vysťahovania. Akonáhle slnko zašlo za okolité kopce, už je chladnejšie. Pred zotmením ešte urobíme poriadok. Zaspávame s pocitom relatívne väčšieho bezpečia.

5. deň

Aj posledná noc prebehla bez problémov. Ráno je pomerne čerstvo, slnko sa ešte nestihlo dostať nad okolité kopce. S trochou nostalgie, že sa už naše rumunské putovanie chýli ku koncu, sa pripravujeme na posledný deň pochodu. Veci nám celkom slušne obschli, hoci na topánkach cítiť, že sme sa predošlý deň brodili vo vode. Zásoby potravín sme zmenšili na minimum, čo aj vidieť a hlavne cítiť na hmotnosti batohov. Z prameňa naberieme vodu a popri „hradnom vrchu“ smerujeme do rokliny Cheile Galbenei tvorenej vysokými skalnými stenami a v hĺbke tečúcou riečkou Luncsoarei. Okolité stromy majú sýtu zelenú farbu, v tráve vidieť modré kvety Horca luskáčikového. V jednej zákrute vyvalené zábrany a pomník sú tichým svedectvom o tragédii, ktorá sa tu nedávno stala. Len opatrne nazeráme cez okraj cesty do hlbokej priepasti pod nami. Po včerajšej búrke má voda hnedú farbu. Na jednom mieste sa stráca pod skalou, aby sa o niečo ďalej opäť objavila. Cesta sa popri riečke mierne kľukatí a za každou zákrutou nás privíta inou zaujímavou scenériou.

Hoci večer bolo počuť motory áut, dnes nás zatiaľ žiadne neminulo. Koryto pod nami je vyschnuté. Ani nie tak kvôli suchu, ale skalným puklinám, v ktorých sa voda stráca. Zato po ľavej strane prechádzame popri viacerých prameňoch. Vody niektorých sú pod cestou odvedené na druhú stranu, niektoré ale vytvárajú rozbahnené úseky. Stav cesty je zhoršený aj mechanizmami, zvážajúcimi drevo. Po nejakom kilometri nás opäť už sprevádza šumenie potoka. Miestami je lemovaný obrovskými listami lopúchov, spomedzi ktorých žiaria žlté kvety kamzičníka.

Za jednou zákrutou sa vynorí terénne auto, na ktorého korbe sa vezú traja mladíci. Darmo, turistika má v súčasnosti rôzne podoby. Pri horárni Luncsoara, malebnom mieste na okraji lesa, si dávame krátku pauzu. Využívame ju hlavne na to, aby sme sa zorientovali, ktorým smerom máme pokračovať. Vedú odtiaľto tri cesty. Denis ich presonduje, ale nikde nablízku nenájde žltý trojuholník. Nakoniec si za pomoci kompasu jednu vyberieme. Prvýkrát použijem aj turistické palice. Nohy na blate nám prešmykujú, ale pomaly sa posúvame nahor. Na hlavnú cestu, spájajúcu mestá Arad a Alba Iulia je to cez malý hrebeň sotva kilometer. Spásame černice rastúce pri ceste a nadávame na mechanizmy, ktoré doslova rozorali cestu. Na ďalšom rázcestí si intuitívne vyberáme jednu z ciest. Ešte nikdy som nešiel jeden kilometer tak dlho. Už stúpame snáď tridsať minút, ale poľana s hlavnou cestou nikde. Ba čo viac, cesta začína byť zahádzaná popílenými konármi, takže sa stáva nepriechodnou. Snažíme sa ju kopírovať, až nakoniec postupujeme čo najkratším smerom na hrebeň. Jedinou útechou sú výstavne veľké čučoriedky, ktorým je len ťažko možné odolať. Doškriabaní sa predierame medzi stromami a kríkmi. Keď sa dostaneme na vrchol, takmer s otvorenými ústami hľadíme pred seba. V doline pred nami je moderné rekreačné stredisko. Okolo nás ostrovy čučoriedok a popri nich vyšliapané chodníčky od zberačov. Ešte pred pár minútami to vyzeralo na beznádejné blúdenie a teraz máme pred sebou nevedno akú dedinu. Za chvíľu sme dole. V bufete zisťujeme autobusové spojenie. Priamy autobus do Alba Iulie ide za necelú hodinu – tomu sa povie šťastie. Zásobíme sa sladkosťami a dumajúc, kde sme mohli poblúdiť a kde vlastne sme, čakáme na autobus. Na mape je vyznačené nejaké sedlo Vartop, ale žiadna budova tam nie je zakreslená. S výnimkou polorozpadnutých dreveníc. Buď máme veľmi starú mapu alebo sme niekde úplne inde. Isté je, že je to tu celkom frekventované. Autá rôznych značiek jazdia oboma smermi. Na chvíľu ich vystrieda babka s dvoma koňmi, vykračujúcimi si stredom cesty.

Moderný klimatizovaný autobus prichádza s miernym meškaním. Batohy si odložíme do batožinového priestoru a pohodlne sa usadíme. Čaká nás takmer štvorhodinová jazda za necelé 4,- €. Už po prvých zákrutách „a la Čertovica“ mi začína byť nevoľno. Napriek rôznym obmedzeniam rýchlosti ide vodič konštantnou rýchlosťou. Šťastie, že po Alba Iuliu máme niekoľko dlhších zastávok, takže sa dám celkom do poriadku. Pri vystupovaní na konečnej nás ovalí nepríjemné teplo. Na druhej strane, aspoň nedrkoceme zubami pri čakaní na polnočný vlak. Po nástupišti sa motá pätica psov a niekoľko indivíduí. Po problémoch s kupovaním miesteniek o 23.15 nastupujeme do vlaku smer Budapešť. Vďaka neplánovane dlhému (trojhodinovému) pobytu na rumunsko-maďarskej hranici sa cestovanie do Nových Zámkov predĺži zo siedmych na jedenásť hodín. Ani to nám však už nemôže pokaziť príjemný pocit z predošlých dní, prežitých v náručí krásnej rumunskej prírody. Hoci už skoro nastúpi každodenná realita, nádherné zážitky nám ostanú.

Pozrite si tiež predchádzajúcu časť putovania cez pohorie Vladeasa.

Užitočný odkaz

Turistické mapy pohoria Bihor

Fórum 19 príspevkov
Rumunsko - Bihor 11/11/09 18:51 19 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Svet Rumunsko - Bihor Predošlé tri dni sme prežili zdolávaním hrebeňa Vladeasy, obdivovaním vysokého vodopádu Răchitele, ale aj odháňaním psov, chrániacich svoje stádo, a tiež otravných koní, ktorým asi vadilo, že si stany rozkladáme na ich území. Nasledujúce dva dni by sme mali stráviť v pohorí Bihor. 10/11/09 Roman Ozorák Svet
Svet Rumunsko - Vlădeasa Konečne nadišiel deň „D“. Deň, keď sa nám konečne splní sen o zahraničnej turistike. Pre nás všetkých to bude prvá skúsenosť s turistikou za hranicami Slovenska. Cieľ je Rumunsko, konkrétne pohoria Vladeasa a Bihor. Naša minivýprava pozostáva zo štyroch ľudí. Okrem mňa je v nej brat Maroš, jeho kolega Laco a Denis – Lacov synátor. 03/11/09 Roman Ozorák Svet
Túra Zo Smoleníc do Plaveckého Petra Tento rok som konečne objavil Malé Karpaty. Roky som ich úspešne ignoroval, ale popritom som sa aj rozčuľoval, že všade to mám z domu tak ďaleko a cestovanie mi zaberie dvojnásobok času určeného na túru. Stačila však jedna túra na Plavecký hrad a do jeho okolia, aby som sa presvedčil, že aj toto pohorie, nevynikajúce nejakou závratnou nadmorskou výškou, môže ponúknuť veľa zaujímavých miest na obdiv. Preto moja ďalšia túra nenechala na seba dlho čakať a štrnásty aprílový deň som sa vybral zo Smoleníc do Plaveckého Petra. 25/05/09 Roman Ozorák Malé Karpaty
Najnovšie články na titulke
 
Ferrata Dolomity – Cascata Rio di Fanes Dolomity sú jedno z mojich obľúbených miest a nikdy dlho neváham, keď je možnosť sa tam vrátiť. Tento rok som ich navštívil dvakrát a zakaždým sa dostala do programu aj turisticko-ferratová prechádzka v oblasti Province of Belluno. Príjemný a relaxačný okruh s prechodom okolo vodopádov Cascate di Fanes je spojený s lezením cez ferraty, ktoré sú vybudované pri oboch veľkých vodopádoch. dnes Michal Mikuláš Zaistené cesty (via ferrata, klettersteig)
Túra Žarnovica – Paradajs – Sklené Teplice – Žiar n. Hronom Babie leto vyčíňa. Teploty lámu rekordy pre október. Denné aj nočné. Chcelo by to vyraziť do prírody aspoň na dva víkendové dni. Moje pokusy s kontaktovaním ľudí náchylných na túto aktivitu zostávajú bez odozvy. Nič mi neostáva, len zo zásobníka ešte nezrealizovaných trás vybrať jeden hrdzavejúci projekt a vydať sa na cestu sám. Treba ho stihnúť, pokiaľ sám nepodľahnem korózii. Bude to spoznávanie západných oblastí Štiavnických vrchov červenou zo Žarnovice do Žiaru nad Hronom. Väčšinu ostatných značených turistických chodníkov z a do Banskej Štiavnice som prešiel. No tento je pre mňa okrem krátkeho úseku neznámy. včera Vladimír Mikuš Štiavnické vrchy
Reportáž Namiesto ostnatého drôtu voľný pohyb ľudí aj zvierat Pred tridsiatimi rokmi padla Železná opona, ktorá nás oddeľovala od slobodného západu. Na celom úseku železnej opony v rámci ČSSR zomrelo podľa Ústavu pamäti národa 280 civilných obyvateľov. Na slovenskej časti opony bolo pri pokuse o prechod hranice smerom na západ usmrtených 42 osôb zastrelením, elektrickým prúdom, výbuchom mín, roztrhaním psami a inými zákrokmi príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti a Pohraničnej stráže. Dnes je režim na hranici absolútne opačný. Vzhľadom na minulosť týchto miest sa v nich zachovala viac alebo menej neporušená príroda, do ktorej sa chodí na túry, cyklotúry či len obyčajné vychádzky. Navyše, s voľným prekračovaním hranice, o ktorej niekedy v poli ani nevieme, kde presne je, a v tej chvíli to ani nie je dôležité. 17/11/19 Soňa Mäkká Publicistika

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Rumunsko - Bihor 11/11/09 18:51 19 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Rumunsko: pohorie Bihor
  • Počet dní
    • 2
  • Náročnosť
    • 2
  • Nocovanie
    • bivak vo vlastnom stane
  • Voda
    • krasové vyvieračky na planine
  • Doprava
    • Sedlo Vartop - Alba Iulie (bus) - Budapešť (vlak) - Nové Zámky (vlak)
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.42 (0.11)