Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Krivánska Malá Fatra: Varín - Štefanová

Malú Fatru považujem za svoje domovské pohorie. Pri pohľade z rodného domu mám krásny výhľad na krivánsku časť, týčiacu sa priamo nad Sučanmi. Tu som začala podnikať prvé výlety do kopcov, tu som objavovala čaro rôznorodého terénu a ďalekých výhľadov. Je málo chodníkov, ktoré som ešte neprešla. Netrápilo ma ani, že som si doteraz neužila naraz celý hrebeň, veď po častiach je tiež pekný a najmä v poslednom období som sa venovala mne menej prebádaným pohoriam. Keď sa ale objavila hra, venovaná jednotlivým vrcholom, tak som neodolala a na hrebeň som vyrazila.

Vzdialenosť
44 km
Prevýšenie
+3200 m stúpanie, -2900 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
jeseň – 20.09.2009
Pohoria
Malá Fatra - podcelok Krivánska Fatra
Trasa
Voda
Chata pod Suchým, Chata pod Chlebom, prameň pod sedlom Medzirozsutce
Nocľah
Chata pod Chlebom
Doprava
Martin/Žilina (vlak, bus) - Varín (vlak, bus)
Terchová-Štefanová (bus) - Žilina (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1085 Malá Fatra (1:50.000)

Trasa

Varín – Strečno – Starhrad – Chata pod Suchým – Suchý – Malý Kriváň – Veľký Kriváň – Chata pod Chlebom – Chleb – Poludňový grúň – Stoh – Veľký Rozsutec – Tesná Rizňa – Štefanová

Pôvodne sme s Matúšom plánovali ostať v Bratislave, piatková predpoveď počasia na víkend nás ale navnadila na nejaké kopčeky. Hoci tohtoročná jeseň ešte v polovici septembra neposkytovala farebné sfarbenie prírody, stálosť počasia sľubovala aj tak pekné fotenie. Voľba lokality teda padá na Malú Fatru, najmä kvôli spomínanej hre a tiež dobrej dopravnej dostupnosti. V sobotu ráno sme správne nabudení a vyrážame. Auto nechávame vo Varíne, kam by sme sa potom miestnou dopravou na konci túry radi vrátili.

Pomalší začiatok

Z Varína štartujeme presne o deviatej ráno. Čaká nás však ešte 5 km monotónneho ťapkania pod Starý hrad, ktoré si okoreňujeme nájdením jednej geoskrýše. Tá nás nečakane celkom zdrží, a tak na hrane Starhradu stojíme až o jedenástej. Na samotnú ruinu nejdeme, keďže je pokročilý čas a aj tak sme ju už kedysi preliezli. Bleskovo preto nachádzame ďalšie dve skrýše a už stúpame po červenej značke ku Chate pod Suchým. Z minulosti si pamätám, že tento úsek som z duše nenávidela. Pripadal mi strmý, hnusný, nezáživný, dlhý a ešte neviem aký. Jediným osviežením býval pohľad na meander Váhu a potom len les. Časy sa ale menia, alebo som asi prechodila aj horšie kopce, ale teraz na chatu vybieham celkom svieža, užívajúc si opäť zo začiatku meander a aj výhľady na druhú stranu doliny cez veľkú rúbaň, ktorá tu pred rokmi nebola. Na chate je rušno, my sa však nechceme moc zdržiavať, lebo obed si chceme dopriať až na Suchom (1428 m), a tak kopneme do seba po čapovanom pivku a už stúpame hore zjazdovkou na Javorinu. Suchý vyzerá z tohto smeru dosť dominantne. Pokračujeme príjemným lesom vítajúc tieň, pretože je prekvapivo teplo. Na rázcestí pod Suchým sa môžeme rozhodnúť, či budeme Suchý traverzovať z juhu, či zo severu, alebo pôjdeme rovno hore. Pre nás je správna len posledná možnosť, pretože podmienkou hry je odfotenie sa na všetkých významných vrcholoch a Suchý jedným z nich je. Tento úsek som šla kedysi dávno, aj to smerom dole, takže s jemne ťažším batohom trochu nadávam. Najčastejšie totiž chodím na Suchý od Chaty pod Kľačianskou Magurou. Pot zo mňa len tak steká, ale netrvá to dlho a sme na vrchole. S úsmevom volám domov, že im mávam zo Suchého, nech sa idú pozrieť. Dávame vytúžený obedík, pivečko z plechovky a je nám fajn.

Tak už sme na hrebeni

Idylka však netrvá dlho, lebo hoci máme celkom dobrý čas a hoci nás čaká pohodovejšie prevýšenie, do cieľa dnešnej cesty je ešte ďaleko. Vysmiati a spokojní s prebiehajúcim dňom sa poberáme ďalej hrebeňom, najprv kosodrevinou, potom sa pridajú skalky Bielých skál, alebo ako my domáci hovoríme – ťavích hrbov. Na každý hrb si treba pekne vyliezť, ale výhľady zvyknú stáť za to. Dnes ale ako na potvoru rovno nad nami tróni veľký mrak a celý čas máme pocit, ako keby sa hýbal s nami. Fotenie tým pádom stojí za dve veci, lebo bez potrebného svetla fotky nevyzerajú tak dobre. A do diaľky už fotenie nemá význam vôbec, vďaka teplu je celý deň solídny opar. Stretávame celkom dosť jednodňových turistov, pričom v duchu ich ľutujem, aký zostup pred sebou ešte majú. My sa od sedla Vráta predbiehame navzájom s jednou skupinkou, takže je aspoň veselo. Stratenec (1513 m) míňame bleskovo, v sedle Priehyb len odfotíme smerovník a už stúpame tiahlym chrbtom Malého Kriváňa. Kríčky čučoriedok sa začínajú jemne sfarbovať do červena, k dokonalej farebnosti však chýba zopár nočných mrazíkov. O pol hodinu stojíme na Malom Kriváni (1671 m). Vraciame sa na miesto činu našej poslednej tunajšej túry, keď sme si na Veľkú noc vyšľapali na snežniciach práve sem. Keďže je už jemne podvečerná hodina, tak vrchol je pomerne prázdny. Robíme povinné fotky, nájdeme ďalšiu skrýšu, spapáme čokoládu, chvíľu sa pokocháme a už nahadzujeme batohy, aby sme zdolali posledný úsek dnešného dňa. Zostup z Malého Kriváňa je pohodový, hoci výšľap hore z tejto strany moc nemusím. Teraz však ideme dole, a tak sa ide dobre. V sedle Bublen opäť len fotíme smerovník a začíname stúpať na Pekelník (1609 m). Tento pre niekoho nevýrazný výrazný vrchol má pre mňa svoj význam, pretože väčšinou na ňom a na Suchom zvyknem pozorovať z tepla domova lavínovú situáciu. Trávnatý podklad je ideálny pre základové lavíny, ktorých odtrhy je vidieť naozaj do diaľky. Na vrchole je nová vrcholová ceduľa z tohto roku. Celkom si všímam značenie, keďže o týždeň nás čaká značkovacie stretnutie vo Veľkej Fatre (počas písania tohto článku ho máme úspešne za sebou). Po hrebeni sa dostávame na hranu Veľkého Kriváňa, z ktorej je to na vrchol už len na skok. Všetci vieme, že je najvyšším v Malej Fatre, pre mňa má opäť zvláštny význam, pretože hoci som sa na ňom vyskytla už mnohokrát, práve Veľký Kriváň (1709 m) bol mojim prvým dosiahnutým kopcom. Čo na tom, že som mala asi 8 rokov a vyviezli sme sa lanovkou. V pamäti ostal. Na vrchole zažívame krásny oparový západ slnka spoločne s obiehajúcou sa skupinkou. Všade je ľudoprázdno, lanovka odviezla všetkých teniskárov dole a my schádzame spokojní po zelenej za podvečerného šera na Chatu pod Chlebom, kde máme rezervované miestečká na povale. Po výbornej miestnej kapustnici a haluškách sa ujímame svojich miest a príjemne unavení zaspávame.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Zvyšok hrebeňa pred nami

Po prebudení a raňajkách na čerstvom vzduchu vyrážame po žltej značke do sedla za Hromovým. Ranné stúpania sú pre mňa vždy ťažké. Po najedení mi chvíľu trvá, kým nahodím správnu rýchlosť. Matúš sa samozrejme odtŕha a je v sedle o čosi skôr než ja. Vidím, že v sedle je nejako rušno a ako sa blížim hore, tak už aj viem, prečo. Stretávame tam našu kamarátku Hono, ktorá si tiež s kamarátom vybehla na hrebeň. Príjemná náhoda. Dlho sme sa nevideli, a tak pár minút venujeme družnej konverzácii. Potom nechávame batohy v sedle a naľahko sa vraciame na Chleb (1646 m), ktorý sme žltou značkou obišli. Povinná fotka na vrchole a už bežíme naspäť. Pokračujeme hrebeňom Stien po červenej značke. Veľký Rozsutec aj celá dolina Váhu pod nami je v šialenom opare, ale snáď sa to počas dňa zlepší. Vidíme, že začína premávať lanovka, ale pred teniskármi máme fajn náskok, takže minimálne po sedlo Medziholie bude cesta príjemná. Na Poludňovom grúni (1460 m) dávame len krátku fotopauzu a po chvíli pokračujeme smerom na Stoh. Veselo si vykračujem hrebienkom, keď sa zrazu kúsok podo mnou ozvú divné zvuky. Najprv sa vyplaším, ale potom mi to docvakne – však je ruja. Tak nech sa vysoká zver vyblbne. Do stúpania na Stoh (1608 m) sa mi moc nechce, ale potrebujeme fotku z vrcholu a aj tak viem, že traverz nie je žiadna výhra. Napísané pekne z čista jasna - je to boj s bahnom trvajúci koľkokrát dlhšie než trasa cez vrchol. A tak voľky-nevoľky stúpam pomaly lesíkom hore. Dosť sa mi šmýka a to nie je po dažďoch. Lúčny úsek je už ale v pohode a o polhodinu stojíme na vrchole. Pohľad na Veľký Rozsutec je odtiaľto výborný, sme na jednej úrovni, však aj rozdiel v nadmorských výškach je len jeden meter, horšie však je, že teraz je potrebné prudko klesnúť do sedla Medziholie, aby sme mohli opäť vystúpiť do výšok. Ach, ako úžasne by tu teraz bodlo nejaké lano s možnosťou jedným šupom sa preniesť nad sedlom, ktoré je o 400 výškových metrov nižšie a ušetriť nejaké metre! Dosť bolo ale snívania, a tak pomaly zostupujeme. Lúčny úsek je opäť suchý a príjemný, v lese znova bojujem s klzkým chodníkom a hľadám všetky možné bočné chodníčky, ako to bezpečne zísť. Podľa stupňa vydupania trávnatých úsekov vidím, že nie som jediná. Nakoniec schádzame obaja bez ujmy na zdraví.

Ach, ten Veľký Rozsutec!

V sedle sú davy ľudí, a tak sa ani nezastavujeme a rovno pokračujeme na Veľký Rozsutec (1609 m). Zo začiatku stúpame pozvoľna, potom sa terén zostruje a na pár metroch začíname slušne naberať výšku. Sedlo Medziholie sa javí ako malá kruhová križovatka hlboko pod nami. Stretáme vyslovene davy ľudí, ale to som čakala. Po chvíli odkladám paličky, pretože prichádzajú skalnaté úseky, na ktorých by mi len zavadzali. Divokými pohybmi terénkozy s ťažším batohom sa dostávam k smerovníku, odkiaľ to je na samotný vrchol 5 min. Ten je obsypaný toľkými ľuďmi, že si ledva nachádzame miestečko. Rýchlo teda urobíme fotku pri vrcholovom kríži a keďže davy na mňa ani na moju polovičku nepôsobia dobre, tak schádzame kúsok po červenej značke smerom na Medzirozsutce, kde si na peknom trávnatom mieste medzi skalami dávame neskorý obed. Potom sa snažíme už len o čo najrýchlejší zostup do Štefanovej, kde nás má čakať kamarátka vypomáhajúca na Chate pod Chlebom, ktorá nás hodí k autu do Varína. Nebyť jej, tak neviem, ako sa vraciame k autu, keďže autobus by nám ušiel. Terén do sedla Medzirozsutce je miernejší než z Medziholia, aj keď to tiež miestami dosť kĺže. V sedle sa opäť ani nezastavujeme a rovno pokračujeme po modrej značke Tesnou Rizňou po pár rebríkoch a zaistených úsekoch na rázcestie Pod Pálenicou, odkiaľ sa presúvame žltou značkou na rázcestie Huty. Odtiaľto kedysi viedla značka cez Poludňové skaly. Žiaľ, dnes je chodník zatvorený a mne je celkom ľúto, že som nikdy nemala možnosť priamo vidieť aj tento kus krajiny. Ostáva nám už len prejsť posledné stovky metrov zelenou značkou do Štefanovej, kde náš výlet končí.

Nájdu sa turisti, ktorí sú schopní urobiť celý hrebeň na jeden záťah, nájdu sa aj takí, ktorí si ho užívajú tri dni pomalým tempom. My sme zvolili zlatú strednú cestu, ktorú vrelo odporúčam. Mali sme dostatok času na užívanie si krásnej prírody okolo nás, posedávanie, aj fotenie a pritom sme stihli prejsť kus cesty. Ak sa pravidelne vyskytujete v horách, tak vám nebude táto trasa robiť žiadne problémy. Tak už len dodám – veľa šťastia na Fatre!

Fotogaléria k článku

Najnovšie