Deň 1.

Staré Hory – Majerova skala – Líška – Krížna – Frčkov – Ostredok – salaš pod Suchým vrchom – Koniarky – Chyžky (Kýšky) – Ploská – Chata pod Borišovom

A je to tu. 2. október 2009 – deň "D". Budík mi zvoní o 4.00, avšak vstávanie mi nerobí žiadne problémy, keďže cestovná horúčka spôsobila, že som hore už dávno pred ním. Posledná kontrola zbalených vecí a poďho na zastávku. Autobus vychádza z Trnavy o 5.25 a uvelebený na sedadle dúfam, že nikto z partie nezaspal. Moje obavy boli neopodstatnené a tak v Seredi pristupuje Samo a v Nitre ho nasledujú Deni s Tomom. Takže sme kompletní, už len dávať pozor, aby sme kompletne neprespali výstup v Banskej Bystrici.

Po príchode do Banskej Bystrice a po rannej káve či čaji nastupujeme na autobus smer Staré Hory. Hoci cesta trvá len 20 minút, už neviem obsedieť a narastajúce vzrušenie mi stále viac zviera žalúdok. Konečne 9.50. Autobus zastavuje na Starých Horách a my rýchlo vystupujeme. Ešte posledné posilnenie pred cestou, s tým, že raňajky budú až hore, spoločná meditácia nad mapou, zastavenie pri hríbiku a už naozaj nič nestojí v ceste našej výprave.

Vyberáme sa po modrej značke smerom na Majerovu skalu. Cesta zatiaľ príjemne stúpa lesom. Kde-tu sa objaví holorub a tak sa nám naskytne pohľad do doliny, či na vrcholky okolitých kopcov. Stúpame stále vyššie a každou zákrutou sa nám otvárajú nové výhľady a každým výškovým metrom pociťujeme čoraz viac ťarchu našich batohov. Pod Majerovu skalu nám to vďaka povinným fotografickým prestávkam a spoznávacím zastávkam trvá o niečo dlhšie, ako je oficiálny čas a tak prvé občerstvenie – sľubované raňajky si dávame pod skalou. Teda boli to skôr obedo-raňajky, keďže bolo niečo okolo dvanástej.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po načerpaní síl pokračujeme cez NPR Majerova skala (troska chočského príkrovu) a dostávame sa na svahy zjavne „fungujúceho“ lyžiarskeho strediska Salášky. Rozpadnutá budova a zanedbaný vlek nerobia príliš dobrý dojem, ale okolité kopce nám nedovolia pohoršovať sa nad výtvorom človeka, tak sa radšej kocháme okolitými hoľami a nazeráme na Nízke Tatry s Donovalmi. Nad vlekom – „Pod Líškou“ nás panel náučného chodníka oboznamuje, že budeme pokračovať 11 km po hrebeni Veľkej Fatry.

Modrou značkou pokračujeme na Krížnu, kde sa nachádza opäť „úžasné“ dielo ľudskej činnosti – nejaký vojenský radar. Tu sa napájame na červenú Veľkofatranskú magistrálu a pomaly kráčame v ústrety Hôľnej Fatre. Tento úsek je veľmi príjemný, takmer po rovine a s nádhernými výhľadmi. Cez Frčkov sa dostávame až na najvyšší veľkofatranský vrch – Ostredok, ktorý nás víta nepríjemným, studeným vetriskom. Rýchlo si dávame niečo zo zásob, hlavy balíme do šatiek a kapucní, urobíme pár záberov a za pocitu nesmiernej zimy, skrehnutých prstov a pary vychádzajúcej z našich úst Ostredok opúšťame.

Cestou dolu vietor ustáva a my pokračujeme príjemným klesaním, cez NPR Suchý vrch až na Chyžky, kde sa nám ponúkajú dva varianty prístupu ku Chate pod Borišovom. Za zvuku ručiaceho jeleňa kdesi v doline sa delíme. Tom a ja sme sa rozhodli ísť cez Ploskú a Deni so Samom si vybrali pohodlnejšiu cestu popod tento krásny kopec. Po trištvrte hodinke sa dostávame na vrchol Ploskej, ktorá nás podobne ako Ostredok víta nepríjemným vetrom. Zastavíme sa pri hrobe mladého vojaka, pofotíme okolie, hádame, kadiaľ asi zajtra pôjdeme a uzimení schádzame dolu, posilnení predstavou tepla chaty.

Tak a sme tu – Chata pod Borišovom – cieľ tohto dňa. Naši spolupútnici už sedia za stolom a popíjajú horec. S jedlom sa rozhodli počkať na nás. Objednávame si kapustovú polievku, niekto klobásky a samozrejme horcovku. Na to, že sme v horskej chate, nás milo prekvapili ceny, ktoré neboli vôbec prešvihnuté. Najedli sme sa teda v príjemnom a útulnom prostredí, ktoré umocňoval ešte plamienok petrolejky, keďže chata je bez elektriny, za čo veľmi ďakujem. Po jedle sme vytiahli mapy, a dumali, čo zajtra, keďže sme začali pochybovať o tom, že dôjdeme až do Ružomberka. Nakoniec sme sa dohodli, že uvidíme v teréne. Pokiaľ by sme nezvládali, zlezieme z hrebeňa skôr. Avšak vidina prechodu až do Ružomberka veľmi lákala. Ešte jeden horec a šup do postele, veď ráno sme chceli vstať ešte pred svitaním. A tak sme sa utiahli do izby, hoci bolo len niečo po 20 hodine.

Deň 2.

Chata pod Borišovom – traverz Ploskej – sedlo Ploskej – traverz Čierneho kameňa – traverz Minčola – Južné Rakytovské sedlo – Rakytov – Severné Rakytovské sedlo – traverz Tanečnice – traverz Skalnej Alpy – Močidlo (horský hotel Smrekovica) – vojenská zotavovňa Smrekovica – Jánošíkova kolkáreň – Nižné Šiprúnske sedlo – Vyšné Šiprúnske sedlo – Vtáčnik

Budík nezaspal a tak zvonil presne o pol šiestej. Podaktorým členom výpravy aj viackrát. Poliaci, čo spali s nami v izbe, z nás museli mať určite radosť. Zbalili sme veci, poraňajkovali sme a za svitania opúšťame chatu. Dnes sme prví.

Je chladné ráno. Obielené lístky tunajšej kveteny len potvrdzujú predpoveď o prízemných mrazoch. Nám to však na nálade neuberá a tak pomaly kráčame hore svahom Ploskej. Cestou hore pozorujeme, ako sa slnečné lúče vychádzajúceho slnka opierajú o náprotivný Borišov. Každou sekundou sa hranica osvetlenej plochy znižuje a my s úžasom pozorujeme toto krásne, ranné divadlo. Hoci sme chceli zastihnúť východ slnka priamo na vrchole Borišova, čo sme z nedostatku času zrušili, toto nám to aspoň trošku vynahradilo. Prichádzame pod vrchol Ploskej, kde sa zelená značka uberá ľavou stranou popod vrchol a pokračujeme po nej. Pred nami sa na nás už usmieva Rakytov a pozýva nás k sebe.

Pokračujeme krásnou krajinou zaliatou ranným slnkom cez NPR Čierny kameň na Minčol, kde sa stretávame s prvými turistami. Lepšie povedané oni stretajú nás, keďže nás nejakým záhadným spôsobom dobehli. Ešte povinné foto a ideme dole do Južného Rakytovského sedla, z ktorého sa Rakytov javí naozaj majestátne. V sedle padol návrh ísť po žltej a tak obísť vrchol, čo však zamietame. Taký nádherný kopec predsa treba zdolať a tak sa už „škriabeme“ hore. Výstup nebol taký zlý, ako vyzeral zdola a po 40 minútach sme na vrchole. Tu sa už fotí celá partia bratov Čechov. My si dávame desiatu a statív nám ešte urobí vrcholovku. Tomáš zbiera fotky na panorámu a po krátkej prestávke teda schádzame dole.

Cesta z Rakytova je dosť prudká a tak majú kolená, čo robiť. A sme v Severnom Rakytovskom sedle. Pod sedlom prvýkrát vidíme na smerovke Ružomberok – ešte 5 h, čo nás teší. Prechádzame cez NPR Skalná Alpa a dostávame sa až na Močidlo k horskému hotelu Smrekovica, kde zjavne panuje čulý stavebný ruch. Parkovisko pred hotelom nám pripomína skôr letisko, nuž ale proti gustu... Pred hotelom ešte využívame príležitosť vyskúšať hojdačky a už sa poberáme smerom na vojenskú zotavovňu Smrekovica.

Tu sa skladáme a dávame si obed. Tom vytiahol vlastnoručne urobené palacinky a podelil sa s nami – boli vynikajúce. Ostatní si dávajú ešte so svojich posledných zásob. Vrelo odporúčam studené lečo alebo Trenčianske párky – vyberaná delikatesa, zaručene zjete pol konzervy a mate dosť. Posilnení sa opäť vydávame na cestu.

Cez Jánošíkovu kolkáreň pokračujeme pojedaním vynikajúcich čučoriedok a tak sa v Nižnom Šiprúnskom sedle na seba usmievame fialovými perami, teda okrem Toma, lebo sa jediný dokázal krotiť. Z Nižného Šiprúnskeho sedla pokračujeme do Vyšného Šiprúnskeho sedla a zelenou značkou sa dostávame k rázcestníku na Vtáčniku. Tu nás láka zelená značka, ktorá obchádza Malinô brdo a popod Sidorovo pokračuje do Ružomberka. Nakoniec sme sa zhodli na tom, že keď už sme tu, tak prečo by sme nemali zdolať posledný kopec nášho pochodu. To sme ale ešte nevedeli, čo nám Malinné pripraví. Vyzuli sme topánky, keďže nohy už dosť protestovali a dožadovali sa slobody. Takto bosí sme sa teda vybrali na Malinô brdo.

Ako nás Malinô brdo o nohy pripravilo

Vtáčnik – Malinô brdo (Malinné) – hotel Malina – priesek kabínkovej lanovej dráhy – cyklistický park – Hrabovo – ružomberská kalvária – hlavné námestie – Ružomberok, stanica

Môže sa zdať, že tomuto kopcu netreba venovať extra kapitolu. V našom prípade si ju však určite zaslúži. Tak ako sa Malinné javilo ako milý kopec pri výstupe, tak sa nám vysmievalo celú cestu dole. Nemožno uprieť, že z vrcholu je nádherný výhľad na Ružomberok i veľkú časť Liptova smerom na Liptovský Mikuláš avšak už spomínaná cesta dole stojí za to. Sklon svahu sa neodvážim odhadnúť, ale naše nohy by vedeli rozprávať. Chodidlá pálili, kolená praskali a chrbty plakali pod batohmi. Deni už nemohla vydržať a išla bosá i celú cestu nadol. Po príchode ku hotelu Malina a k ostatným penziónom sme museli mať prestávku. Posmelilo nás vedomie veľkej časovej rezervy a tak sme si vychutnávali polohu v sede. To sme však netušili, že najhoršie je ešte len pred nami.

Nejakým spôsobom sme zišli z modrej značky a ocitli sa tvárou v tvár v hlbokej rokline, kadiaľ viedla kabínková lanovka. Po krátkom predieraní sa krovinami a prudkým terénom sme sa napojili na trasu cyklistického parku. Nekonečné zákruty, prudké svahy a stresy so stretnutia s cyklistami, keďže sme boli tam, kde by chodci nemali byť, nám na optimizme nepridávali. Doteraz nerozumiem, ako môže niekto taký terén zísť na bicykli, keď sme mali problémy na nohách. Po dlhej dobe sme sa dostali až na okraj splanírovanej plochy, ktorá pravdepodobne bude ďalším lyžiarskym svahom.

O prudkosti už radšej rozprávať nebudem. Konečne sme dole. Zišli sme však v Hrabove a tak na stanicu nám to ešte nejaký čas potrvá. Po príchode na stanicu zisťujeme, že sme prišli o hodinku skôr, ako sme plánovali a tak naplnení radosťou z nášho výkonu kupujeme lístky. Zaslúžené pivko a už len čakanie. Ružomberok opúšťame o 18.33 a o tom, čo sa dialo vo vlaku, to je ešte na ďalšiu kapitolku, avšak to už nie je podstatné. Podstatné je, že sme to zvládli i napriek tomu, že pre viacerých z nás to bol prvý takýto hrebeňový prechod pohorím.

Záver

Čo dodať na záver? Hádam len toľko, že sme sa prekonali. Vďaka Deni, Samo, Tom za nezabudnuteľný zážitok a vďaka Veľká Fatra za to, že si taká, aká si. Tak teda niekedy nabudúce. Nízke Tatry volajú.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek