Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Strážov - Žiar - Vtáčnik

Od polovice leta som plánoval 6-dňový trek niekde v oblasti Slovenského krasu a rudohoria. V auguste sa však nenašlo toľko dní pokope s rozumným počasím. Keď sa v druhej polovici naskytla možnosť aspoň zopár krajších dní, operatívne som sa rozhodol pozrieť si menej navštevované pohoria - Žiar a Vtáčnik... a aby mi to vyšlo na 4 dni, predjedlom bude časť Strážovských vrchov.

Vzdialenosť
125 km
Prevýšenie
+5875 m stúpanie, -5951 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
4 dni
Obdobie
leto – 21.8.2005
Trasa
Voda
sedielko pod Strážovom, pod s. Javorinky, pod Vraňou skalou, záver Čertovej dol., les. chata za Žiarmi, Štyri chotáre, Chrenovské lazy, úbočie Veľkého Griča, Kanie studne, juž. úbočie Vtáčnika.
Doprava
autobus do Slopnej
autobus resp. vlak z Oslian
SHOCart mapy
VKÚ 1: 50 000 - č. 119 (Strážovské vrchy - Trenčianske Teplice), č. 120 (Malá Fatra - Martinské hole), č. 132 (Kremnické vrchy), č. 131 (Vtáčnik - Horná Nitra)
SHOCart 1: 50 000 - č. 1076 (Vršatec, Súľovské vrchy), č. 1083 (Prievidza, Žiar)

Trasu začnem na Považí v obci Slopná pri Beluši, cez Mojtín a Zliechov sa dostanem na Strážov, z neho cez Čičmany na hrebeň Homôľky a strážovskú časť ukončím vo Fačkovskom sedle. Traverzom najjužnejších úbočí Malej Fatry sa dostanem do Vríckeho sedla, kde začína hrebeňovka pohoria Žiar. Hrebeň opustím na Bralovej skale, zbehnem do Handlovej a Ponitrianskou magistrálou vystúpim na Veľký Grič. Ďalej hlavným hrebeňom pohoria Vtáčnik cez jeho najvyšší vrchol a celý trek ukončím prechodom bočnej rázsochy cez skalnatý Buchlov do hornonitrianskej obce Oslany.

Strážovské vrchy

Ráno pred pol deviatou sa lúčim s kolegom, ktorý ma odviezol do Slopnej. Je bez mráčka, len zopár chmár na východe. Hoci názov obce evokuje všeličo, nezapadám do krčmy, ale rezko vyrážam po zelenej značke. Za poslednými domami mierne stúpam po pasienkoch a cez lazy Podmalenica sa dostávam pod strmé úbočie Ostrej Malenice (909 m). Z tejto strany je to pretiahnutý chrbát (na Podpoľaní by kopec isto nazvali Vepor), ostrá je pri pohľade zo severu. Chodník najprv veľkými serpentínami po zvážnici mierne stúpa bukovým lesom (prieseky poskytujú výhľady na Považie až po Vršatecké bradlá), potom sa stáča priamo nahor. Na vápencovom hrebeni to pripomína prales - primiešané borovice, práchnivejúce buky popadané aj krížom cez chodník...

Dosť prudko klesám a cez Dievča (kopec) prichádzam na krasové lúky nad Mojtínom - fotím kvetenu a zopár motýľov. Značka dávno nie je vedená cez Rohatín, ako uvádzajú aj najnovšie vydania máp. V dedine dopĺňam vodu a nad bývalou chatou (vyhorela) obedujem. Pokračujem modrou značkou hore zjazdovkou a lesom na Javorinu. Klesám, terén je po dažďoch dosť rozmočený, ale na lúkach nad Zliechovom je to už lepšie. Schádzam na horný koniec obce kde sa napájam na červeno značenú Cestu hrdinov SNP - E8. Pár dní jej zostanem verný.

Po opačnej strane dolinky najprv mierne stúpam pasienkami, po vchode do lesa čoraz strmšie. Stretávam prvých turistov a povedľa studničky sa dostávam do nevýrazného sedielka. Pár metrov pod ním je výdatný prameň, od neho opäť stúpam a serpentínami sa dostávam na lúky pod Strážovom (1213 m). Batoh nechávam v smrečine a naľahko vystupujem na vrcholové skaly najvyššieho vrchu pohoria. Kochám sa výhľadom hlavne od severu na západ - vzdialenejšie pohoria sa však strácajú v opare...

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Vydávam sa na zostup, opäť nakladám batoh a cez sedlo (križovatka so zelenou) klesám dolinkou (prestávka s osviežením v potoku) až na štátnu cestu do Čičmian. Po niečo vyše kilometri prichádzam do centra a po oddychu stúpam traverzom Javorinky a poniže sedla si neďaleko silného prameňa rozkladám bivak.

V noci sa zatiahlo a mierne spŕchlo. Pokračujem naplánovanou trasou jedným z hrebeňov členitých Strážovských vrchov striedavo lúkami a lesom cez Priečnu a nepríjemným stúpaním na Homôľku. Terén v lese je značne rozbahnený, na lúkach zas dostáva obuv nové a nové dávky rosy. Medzitým sa úplne vyjasnilo a slnko príjemne hreje. Po prudkom zostupe do Fačkovského sedla (802 m) si na navezenom dreve zriaďujem sušiareň. Týmto končím etapu cez Strážovské vrchy.

Žiar

Nasledovný úsek orograficky síce patrí do Malej Fatry, ale keďže je to jediný turistický nástup do pohoria Žiar, opisujem ho tu. Po odpočinku pokračujem červenou E8 širokou lesnou cestou, ktorá mierne stúpa traverzujúc svahy Reváňa, Bukovca a Vranej skaly. Striedajú sa lesíky a lúky, z ktorých sa otvárajú výhľady na juh - vidno stočený hrebeň Žiaru, v diaľke sa črtajú Kremnické vrchy a Vtáčnik. Kúsok za rázcestím pod Vraňou skalou naberám vodu z výdatného prameňa. Opäť sa vnáram do lesa a klesám do Vríckeho sedla (666 m). Je tu odstavená Avia s lesnými robotníkmi a ich pes mi beží naproti. Po krátkom zoznámení by sa hral a skáče mi zablatenými labami až vyše pása.

Nástup do Žiaru začína ostrým stúpaním bukovým lesom na bezmenný kopec, potom miernejšie a opäť strmo serpentínou. .. a už stojím na najvyššom kopci tejto časti hrebeňa - Závozy (912 m). Les je redší, ale vrchol je porastený lieskami, takže neposkytuje žiaden výhľad. Ďalej pokračujem príjemným terénom po hrebeni alebo mierne traverzujúc vrcholy, prevýšenia minimálne. Striedajú sa pasienky so zmiešanými lesmi. Dosť veľké zastúpenie má smrekovec a borovica, na lúkach rastú pekne vyvinuté solitéry... krajinársky veľmi pekné partie. Po okolí rastie bedlí, že by sa dali kosiť. Z vrcholových lúk sa striedajú výhľady raz na Veľkú Fatru na západe - raz na rázsochy Strážovských vrchov na východe.

Za celú dobu stretávam len stádo kráv s pastierom. Mierne klesám do Vyšehradského sedla, ktorým prechádza cesta z Turca na Hornú Nitru. Priamo nad ním sa týči Vyšehrad (830 m) - prírodná rezervácia a archeologická lokalita. Stúpam pasienkami popri polozbúraných kravínoch, neskôr veľkou serpentínou lesom až na skalnatý terén na hrebeni. Po hrádku, ktorý tu stál v stredoveku už niet ani stopy. Z vrcholovej skaly je opäť pekný výhľad na okolité pohoria. Slnko pomaly klesá, končí sa krásny slnečný deň, a tak len zostupujem na lúky južne od vrcholu. V závere Čertovej doliny naberám vodu zo studničky a ustielam si pod divou jabloňou. V noci ma z ľahkého spánku striedavo budí praskanie konárov z blízkeho lesa, brechanie srnca, výkriky kuvika...

Ráno je ako vymaľované, v údoliach sa prevaľujú riedke hmly. Balím sa a krátko pred siedmou pokračujem v červeno značenej hrebeňovke. Krátko za rázcestím Žiare je po ľavej strane lesnícka chatka a prameň. Objekt je uzamknutý, ale krytá veranda by poslúžila ako bivak pre 2-3 osoby. Charakter pohoria sa mení, sú tu takmer súvislé bukové lesy, sem tam rúbanisko. Pri rázcestí Štyri chotáre je poľovnícka chata (tentoraz bez verandy) a odbočka k prameňu. Ďalší terén je jednotvárny a bez výrazných prevýšení. Stretávam dvoch lesníkov a zastavujem sa na krátky rozhovor - téma sú miestne medvede...

Pekné kosené lúky sú na Chrenovských lazoch, je tu bývalá horáreň (uzamknuté) a prameň. Zanedlho prechádzam oblasťou s viacerými chatami, okolo ktorých sa pohybuje množstvo ľudí, rozložené sú grily, rozvoniava opečené mäsko... radšej rýchlo preč. Ďalšiu trasu lemujú rúbaniská s množstvom malín a černíc veľkých ako palec... mňam. Z lesa sa vymotávam až na rozsiahlych Sklenianskych lúkach, klesám do sedla a trochu strmšie stúpam na Bralovú skalu (826 m). Dostávam sa do civilizovanejších končín, je tu viac turistov a hubárov. Zo skaly je výborný pohľad na rekreačné stredisko Remata priamo pod ňou, Handlovú o niečo ďalej a hrebeň Vtáčnika v pozadí.

Hrebeň Žiaru pokračuje južným smerom, ale keďže mojím nasledovným cieľom je Vtáčnik, opúšťam červenú E8 a zbieham serpentínami po žltej značke okolo horského hotela Remata. Pokračujem nejaký ten kilometer po asfaltke popri rekreačných chatách, potom zas lesom cez mierny chrbát k prvým domom mesta Handlová.

Vtáčnik

Po doplnení potravín a tekutín sa popoludní vyberám červeno značenou Ponitrianskou magistrálou, ktorá už v meste naberá stúpanie. Prechádzam okrajom baníckej kolónie a popri území poznačenom ťažbou sa vnáram do smrekového lesa. Krátko za rázcestím Zbojnícke napĺňam vodu do všetkých fliaš - je to nadlho posledný prameň. Pokračujem značne rozmočeným terénom, v kombinácii s prudkým stúpaním dáva prevýšenie zabrať. Konečne vychádzam na hrebeň do suchšej bučiny a čistím si obuv od vrstiev blata. Nohy sú hneď ľahšie...

Prvým (a výrazným) vrcholom je Veľký Grič (972 m). Na jeho vrchole stretávam dvojicu turistov, značkára a z opačnej strany hrebeňa prichádzajú dvaja cyklisti. Pokecám s dvojicou aj značkárom, získavam informácie o vode na hrebeni, posťažujeme sa na tohtoročné leto... sú to až do zajtrajšieho popoludnia jediní ľudia. Rozhliadam sa z vrcholovej skaly - opäť Handlová ako na dlani a v pozadí Žiar. Mierne klesám po zvážnici cez vysoký bukový les bez výhľadov, míňam kaplnku v sedle a stúpam k rázcestiu pod Bielym kameňom (1135 m). Krátkou odbočkou po plochom hrebeni sa dostávam k samotným skalám.

Rezervácia tu zaberá mohutný skalný amfiteáter vytvorený eróziou andezitového lávového prúdu. Z okraja brál je vidno zapadajúcim slnkom osvetlené hrebene Štiavnických a Kremnických vrchov, Veľkú Fatru, v opare rozoznávam masív Poľany a snáď aj Prašivú... O tom, že erózia stále pokračuje svedčia čerstvo popadané skalné bloky 30 m pod vyhliadkou. Prechádzam lesom kúsok na juh - tu sa evidentne chystá odtrhnúť obrovský kus masívu - lesom sa tiahne nenápadná, necelý meter široká trhlina, občas ešte preklenutá pôdnym mostíkom. Nazerám do nej - dna nedovidím, stačil by jeden chybný krok... ani nechcem domyslieť... Vraciam sa k vyhliadke a nejakých 10 m od okraja si pod bukom rozkladám spacák.

Noc je pokojná - ani zver asi príliš rada ku zrázu nechodí. Nad ránom ma budí silnejúci východný vietor kmášuci vrcholmi bukov. Opäť vyrážam už pred siedmou. Nasleduje niekoľko nezáživných kilometrov. Značka je vedená lesom po zvážniciach rozbitých mechanizmami pri ťažbe dreva, stredom sa zas prehnalo zopár motocyklov, žiaden výhľad... Až od rázcestia Kanie studne (názov nesklamal - je tu aj prameň) stúpam pod Malú Homôľku už horským chodníkom. Pod vrcholom Vtáčnika (1346 m) redne aj les, buky sú čoraz zakrpatenejšie, hore pribúdajú smreky a jarabina, skalnatý vrchol je porastený čučoriedčím. Oddychujem pod krížom, zapisujem sa do vrcholovej knihy, zobem zopár čučoriedok...

Nepríjemný vietor ženúci od východu nízke mraky ma však rýchlo vyháňa ďalej. Z pomerne zarasteného vrcholu aj tak nie je ničím výnimočný výhľad. Pokračujem príjemným chodníkom a klesám k vyznačenej odbočke - výdatný prameň je asi 2 min od chodníka. Hrebeň je znova prevažne lesnatý, ďalší vyhliadkový bod je na andezitových blokoch Kláštornej skaly (1270 m). Postupne klesám až na rázcestie pod Rúbaným vrchom, kde opúšťam magistrálu a poberám sa žltou značkou na bočnú rázsochu. Najprv prechádzam rozsiahlym rúbaniskom (sťažená orientácia), neskôr klesám lesom do sedla Zadná lúka. Odtiaľto vidno nasledovný cieľ - bralnatý Buchlov (1040 m). Spolu s podobne tvarovanou Sladnou skalou a Žarnovom tvoria prírodnú rezerváciu.

Na vrchol vedie strmý chodník, v závere šplhám úzkou stržou. Zo skál vidno hrebeň Vtáčnika, na opačnej strane hornonitrianske obce a výbežky Strážovských vrchov. Klesám a stúpam striedavo pomedzi andezitové skaly hrebeňa až do sedla pod Žarnovom. Potom sa spúšťam do doliny a lesnou cestou prichádzam na Ďurišove štále. Odtiaľ mi zostáva prejsť posledné kilometre po asfaltke na železničnú stanicu obce Oslany.

Fotogaléria k článku

Najnovšie