Trasa

Detva, časť Stavanisko – Kaľamárka (Kalamárka) – horský hotel Poľana (nocľah) – sedlo Priehybina – (Zadná) Poľana – Strunga (vyhliadky Katruška a Zbojnícky tanec) – (Ľubietovský) Vepor – Hrb – Chata pod Hrbom – Červená jama-munička – Tri Vody (nocľah)

Presun a hore Poľanou

Vo štvrtok doobeda odchádzame z Bratislavy a cez Nitru a Zvolen sa presúvame do Detvy. Cestou nám padne za obeť pár geoskrýš, zopár ich tiež ostane neodhalených, lebo so stúpajúcim hladom trpíme asi geoslepotou. Po neskorom obede v miestnej pizzerii sa presúvame do časti Detvy zvanej Stavanisko. Pôvodne chceme nechať auto niekde v centre, ale po nahliadnutí do mapy sa nám nechce kráčať s batohmi naťažko po asfalte, a tak volíme autopresun. Ako sa potom po túre dostaneme k autu, zatiaľ neriešime.

Plní chuti sa vrháme panelovou cestou hore smerom ku Kaľamárke (Kalamárka). Nejako však nevidím červenú značku a až keď vyšliapneme najväčšie prevýšenie, tak zisťujeme, že značka šla lesom mimo cesty už od začiatku. No neprekáža, pekne nám to začína. Striháme to teda lesom smerom pomedzi skaly k značke, na ktorú sa o malú chvíľu napájame. Po pár výškových metroch sme na Kaľamárke (Kalamárka) – až som prekvapená, že ako rýchlo. Táto andezitová skalná plošina vznikla eróziou čela lávového prúdu, pričom predná strana je obľúbeným lezeckým terénom. Ticho v lese je prerušené vravou spod skaly – Kaľamárka (Kalamárka) je práve využívaná. Skupina chlapíkov vo „veku“ si asi vybehla po práci trošku natiahnuť hnáty. Z vrchu skál od chaty je vidieť v letnom opare podpolianský kraj. Je však zamračené, takže fotky nič moc, ale aspoň si užívame prvú pauzu.

Ďalší úsek červenej vedie okolo horárne Kaľamárka (Kalamárka) lesom, potom okrajom lúk a opäť lesom poznačeným ťažbou dreva. Po nastúpaní výškových metrov vedie značka štrkovou cestou po vrstevnici, ktorá sa po chvíli spojí s modrou. Ani sa nenazdáme a stojíme pred horským hotelom Poľana. Premýšľame, čo ďalej. Čas máme celkom dobrý, určite by sme stihli vyjsť aj na Poľanu a tam niekde zabivakovať, ale nevieme sa zbaviť dojmu medveďova, takže skúšame dohodnúť nocľah na hoteli. V Detve dnes začínajú Podpolianske slávnosti, takže je plno, dokonca priamo tu je ubytovaná Lúčnica. Dve miestečká sa ale predsa len našli. Máme chuť na pivko a niečo teplé do žalúdka, ale obsluha viazne, jedáleň nefunguje, tak si dávame aspoň to pivko v bare. Je to škoda, potenciál hotela by mohol byť využitý aj lepšie. K večeru sa obloha vyjasňuje, a tak dostávame chuť vyjsť naľahko na vrchol Poľany. Bez batohov vybiehame hore ako srnky, sme oveľa rýchlejší, než hodina, ktorá je uvedená na smerovníku. Samozrejme nám nedošlo, že hore asi nebude výhľad. Valíme teda ešte na skalné vyhliadky k smerovníku Katruška, ktoré sú cca 15 minút za vrcholom, aby sme aspoň niečo odfotili so zapadajúcim slnkom. Rýchlo sa však ochladzuje a stmieva, a tak bežíme naspäť, aby sme sa nestali potravou miestnemu chlpáčovi.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Rudohorskou magistrálou

Ráno vstávame celkom skoro a keďže nás víta slnko, tak sa rozhodujeme raňajkovať až hore za vrcholom Poľany na vyhliadke Zbojnícky tanec. Začiatok je ako vždy ťažký, najmä keď chýbajú tak potrebné cukry v krvi. Vdychujeme vlhkosť, ktorá sa vyparuje z rašeliniska nad hotelom, vzduch je úžasný, ránko ako vyšité. Kým sa však dostaneme na vrchol, tak sa obloha zatiahne. Tradičnú kašu si dávame už pod zamračeným nebom. Na výhľady, ktoré tu mal Tóno Záhradník v jesennom počasí, môžeme zabudnúť. Pomaly sa poberáme ďalej, tešiac sa aspoň na aké-také výhľady zo Strungy a zároveň sa diviac, kam zmizli všetky čučoriedky. Kríčky sú totiž úplne bez plodov, jarné mrazíky s tohtoročnou úrodou pekne zamávali. Strunga nás však neomráči, skôr badáme dažďové mraky, než výhľady. Hrebeň Nízkych Tatier a Veľkej Fatry len tušíme na vzdialenej siluete. Čo nás ale teší, sú čučoriedky! Objavili sme dva kríčky, ktoré nevymrzli, a tak už tasíme ešus a zbierame si zopár do raňajkovej kaše. Mňam, to bude pochúťka. Úsek Kopce – sedlo Jasenová vedie prevažne lesom, bez výhľadov, občas s pocitmi totálneho medveďova, občas krásnym hubovým lesom. Aj sa nám podarí nájsť zopár hríbikov rovno vedľa turistického chodníka, a tak budeme mať "mňamku" do dnešnej večere.

Daždivý Vepor a Hrb

Do sedla Jasenová sme klesli o 300 výškových metrov, ktoré bude treba takmer celé vystúpať na Vepor, avšak prekážku nám tvorí Hájny grúň, takže stúpame, klesáme a opäť stúpame. Cestou začína pršať. Najprv len jemne, takže stačí kapucňa na hlavu a pláštenka na batoh, potom sa rozprší viac. Pod väčším stromom dávame obed, dúfajúc, že dážď prejde. Keď neprechádza, ale viac a viac mohutnie, tak nám neostáva nič iné, len nahodiť pláštenky a pokračovať v ceste. Cesta na Vepor je z tejto strany jemne veselá. Vy, čo ste už hore boli, tak asi viete, že v jednom mieste sa prechádza skalný prah, ktorý mi s obrím batohom a v ponči, po ktorom si skáčem, robí jemné problémy. Našťastie ma zachraňuje Matúš, podávam mu hore batoh, a potom to už ide. Sme na vrchole Ľubietovského Vepra. Viditeľnosť je však nulová a ja v tom daždi aj tak nemám chuť vyťahovať foťák.

Pokračujeme teda smerom na Hrb. Tie 2 km na vrchol mi prídu ako večnosť. Morálku mám na bode mrazu. Sme komplet mokrí, pretože chodník vedie totálnou húštinou, a tak okrem vody padajúcej z hora si nás podávajú aj všetky kríky a stromy. Okrem toho sa dosť ochladilo, a tak začínam tŕpnuť, kde obschneme a kde vlastne budeme spať, keďže v pláne bol nocľah niekde na Troch Vodách, kde zahriatie nehrozí. Hrb! Konečne! Trochu sa dvíha oblačnosť a máme možnosť vidieť dole Chatu pod Hrbom. Sme rozhodnutí skočiť tam aspoň na čaj aj napriek jogínom, okupujúcim chatu. Dlho sa teda nezdržiavame a začíname zostup. Je to dosť strmé, ale však zo stolovej hory treba aj nejako zísť. Andezitové skaly tvoria v niektorých miestach zaujímavú skladačku. Na skalných schodoch to poriadne kĺže a vydýchnem si, až keď sme na lúke pri chate.

Dážď sa zmierňuje a my vchádzame dnu. Keď nám jediní turisti toho dňa pod Strungou hovorili, že bufet na chate funguje, rozhodne som si to predstavovala inak, ako tri stoly vo vstupnej chodbe. Ale neprekáža. Čaj majú, dokonca fajn bylinkový, aj pivko za tým od smädu a aj varená klobáska sa našla. A tak schneme, lebedíme a premýšľame, čo ďalej. Keďže spacáky sú suché, tak sa rozhodneme pokračovať na Tri Vody. Prekvapivo aj prestalo pršať, a tak s veselšou náladou schádzame po zvážnici na asfaltku, ktorá vedie popri Jeleňovskom potoku. Míňame prístrešok, ktorý Matúš opísal v samostatnom článku, aj Muničku, kde sa počas SNP vyrábala munícia. Čoskoro sme v lesníckej osade Tri Vody. Obdivujem pozostatky vysokej pece, aj pár chalúpok a horární. Tu niekde chceme prespať, veď čoskoro sa zotmie. Jedna z chalúp má pekné ohnisko, a tak sa rozkladáme pri ňom a chystáme večeru, či priam delikatesu. Na cibuľke a slaninke opražené hríby, do toho nasypaná zemiaková kaša a opečené klobásky. Celkom sa tešíme, že nikde nie je ani nohy. Lenže... to by nemohol byť piatok. Zrazu prichádza k chalupe jedno auto, druhé, tretie, štvrté a my tušíme, že je asi zle. Pýtame sa teda, či si tam môžeme dokončiť jedlo a po ubezpečení, že oni aj tak mieria dnu, si spokojne vydýchneme. Po večeri sa odpraceme do vrchu jednej kôlne, kde sa dá na drevených doskách prespať a večernú kulisu nám robí len nespočetné množstvo lesných rohov, trombónov a pod. Partia na autách tam totiž prišla trénovať skladby pre poľovníkov. No čo už narobíme. Dobrú noc.

Poznámky:
Pokračovanie putovania uverejníme o týždeň.
Údaje vo faktoch sú pre prvé dva dni putovania.
Prechod Poľanou a Veporskými vrchmi sa uskutočnil v dňoch 9. - 13. 7. 2009.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek