Túra

Z Detvy do Detvy II. (Veporské vrchy)

14.12.09
V prvom článku viedli naše kroky Poľanou. Po presune do Detvianskeho predhoria sme dvakrát vystúpili na najvyšší slovenský vulkán. Potom sa s nami začalo zahrávať počasie, a tak úsek cez Vepor a Hrb bol poznačený kvapkami dažďa. Nasledujúce tri dni nášho putovania strávime vo Veporských vrchoch v krásnej oblasti Sihlianskej planiny a podpolianskych lazov. Poďte so mnou do krajiny, kde máte pocit, že sa zastavil čas!

Trasa

Tri Vody – Na Štompe – Hrončok (Hronček) – Zákľuky – Obrubovanec – Sihla (nocľah) – Lom nad Rimavicou – prameň Ipľa – sedlo Prašivá – Bykovo – V Chocholnej – Smolno – Táňovo – Surovina – Vrchdobroč – Košútka – Hriňová – Detva

Najkrajšou časťou Veporských vrchov

Ráno vyrážame z Troch Vôd smerom na Hrončok (Hronček) opäť bez raňajok s tým, že snáď po ceste bude nejaké dobré miesto, kde by sme sa rozložili. Po cca pol hodine zažívame hubárske orgie, keď svah, ktorým sa vinie zvážnica so značkou, je obsypaný malými kuriatkami. Opäť plníme ešus, veď huby zbožňujeme. Pokračujeme ďalej, hlad stúpa, dobré miesto nikde, časy v mape totálne zavádzajúce, a tak úplne vyhladovaní dávame raňajky až o dve hodiny pri vodnej nádrži Hrončok. Nádrž, ktorá kedysi slúžila na splavovanie dreva, bola postavená v 19. storočí. Dnes plní rekreačný účel. Jedlo nás nakopáva, a tak sa vydávame rezko smerom na Zákľuky.

Cesta spočiatku vedie novou asfaltkou, keď po pár metroch zbadáme na skale nápis, že ešte 50 m a máme zabočiť smerom hore do svahu. Nech pozeráme ako pozeráme, odbočku nevidieť. Pokračujeme teda po asfalte ďalej, lebo podľa mapy by sa o pár zákrut mala odpájať zvážnica, ktorú značka pretína, a tam by sme sa mohli napojiť. Tak aj je, značku nachádzame, ale aj z tohto smeru by ju človek ťažko rozpoznal, vchádza do totálnej húštiny. Ďalší úsek je už zreteľnejší, postup akurát spomaľujú výborné lesné jahody. Po úseku v lese prichádzame na malú vyhliadku, kde prvýkrát v tento deň máme krajinu okolo seba ako na dlani. Na Zákľuky to už nie je ďaleko. Prejdeme krížom lúku s krmelcom, a potom ešte vystúpame vrcholovú lúku a sme tu.

Zaráža nás, keď tesne pod vrcholom zrazu zastane auto, z neho vylezú dvaja chlapi s košíkmi, a šinú si to do najbližšieho lesa. Tak tomu hovorím rýchla hubačka. Sila. Na vrchole sa potvrdzuje naše pravidlo s počasím – kým stúpame hore, tak na nás pečie slnko, ktoré, akonáhle sme hore, zalezie za oblak a vydrží tam celú hodinu. No na porazenie! Dávame si obed, vegetíme, fotím si makrá, jednoducho pohodička. Trochu nás rozčertí prelet vrtuľníka, ktorý letí rovno ponad nás a niečo sype. No to si snáď robí srandu!

Chuť pokračovať ostala asi tiež za mrakom, ale je trochu chladno, tak sa dvíhame a mierime na Obrubovanec. Tento úsek je asi jedným z najkrajších z celých Veporských vrchov. Vedie príjemným terénom, lúkami, za dobrého počasia poskytuje výborné výhľady na nízkotatranský hrebeň, Poľanu aj Slovenské rudohorie, takže v nás prebúdza chuť vrátiť sa sem v zime na snežniciach. V jednom mieste lúky je salaš (na nocľah nevhodný pre narušenú statiku a deravé steny i strechu, poznámka redakcie), ale nechce sa nám k nemu schádzať. Po niečo vyše hodine prichádzame na Obrubovanec, aj keď nie priamo na vrchol, keďže značka vedie popod. Aj tu je salaš, Matúš ma cestou navnadzoval, aký výborný syr tam kúpil štyri roky dozadu, dnes nás ale víta pustá zarastená lúka. Zjavne sa tu už nepasie, čo je veľká škoda. Pozrieme budovu salaša, je dobre zachovalá a vhodná na prespanie. Ja by som tu už aj zakempovala, ale ešte je málo hodín.

Pokračujeme teda po hrebeni. Na rázcestí stretáme dvoch cyklistov, ktorí idú z akcie vo Vydrovskej doline. Dnes tam bol Deň stromu a po chvíli konverzácie zisťujeme, že v rámci akcie ukazovali aj hasenie lesného požiaru vrtuľníkom – tak toto bol ten viacnásobný prelet vrtuľníka, čo sme videli zo Zákľuk! Tradične sa zvrtne hovor aj na ďalší smer putovania – cyklisti mieria na Sihlu na pivko, aby si potom dali krásny dlhý zjazd 25 km dlhou Kamenistou dolinou. Vidina oroseného moku láka aj nás, a tak namiesto na sedlo Tlstý javor sa vydávame smerom k Sihle po miestnych zvážniciach mimo značku.

Z lesa vychádzame rovno pri meandroch Kamenistého potoka. Podobne ako meandre Lúžňanky pod Nízkymi Tatrami, aj tu sa potok zaujímavo kľukatí, zaujímavejšie je ale to, že meandre sú vo výške cca 800 m, kde by sa očakával strmší tok potoka, než práve spomínaný meandrovitý. Do dediny je to už kúsok. Prechádzame najprv popri horárni, potom už priamo dedinou, aby sme zakotvili s prvými kvapkami dažďa v miestnej krčme. Pivko a kofola nám hasia smäd a my premýšľame, čo ďalej. Ja som už pre dnešok celkom zničená, a tak sa mi nechce pokračovať ďalej, Matúš by ešte aj vládal. Po daždi sa vyberieme nad dedinu, kde sa teda rozhodujeme, kde zakotvíme. Stále myslíme na chlpáčov, či sú aj tu po okolí, ale keďže celé Slovensko je medveďovo, tak prečo by práve tu chýbali. Napadá ma prespať na futbalovom ihrisku, ale keď sa tam presunieme, tak sa dovalia miestne decká na babete a nie a nie odísť, takže sa vraciame nad dedinu. S poslednými lúčmi slnka sa rozhodneme pre pokosenú lúku. Navaríme ešte večeru a padáme do spacákov. Noc je prekvapivo v pohode a ráno sa zobúdzame do krásneho dňa.

Pohodové túlačky

V štvrtý deň nášho putovania je naozaj krásne počasie, a tak sa rozhodujeme neplánovane predĺžiť túru ešte o jeden deň. Tým pádom sa nikam neponáhľame, užívame si fotenie, prírodu aj výhľady zo Sihlianskej planiny. Usvedčujem sa v tom, že toto je kraj, kde by som raz chcela žiť. Príjemne zvlnená krajina, krásne lesy plné húb, terény vhodné na cykloturistiku... a pritom vysoká nadmorská výška, veď dediny na planine patria medzi najvyššie položené na Slovensku, hneď po Tatrách.

Opäť vedie naša trasa mimo značky, po vystúpaní zjazdovkou na Sihle pokračujeme po hlavnej ceste do Lomu nad Rimavicou. Je nedeľa, 9.00, práve sa na chvíľu otvárajú miestne potraviny, a ja sa v duchu smejem, že sledujem výjav ako z filmu Slunce, seno..., ten, keď píšťalkou zvolávali staré babky na najnovšie klebety. Zo všetkých kútov dediny sa ako na povel valia ľudia, ktorí potrebujú niečo dokúpiť, tak to pôsobí trochu komicky. Tiež sa zásobujeme pár drobnosťami. Chvíľu potom pokračujeme modrou značkou, ktorá vedie na Čierťaž, ale v mieste, kde značka odbočuje vľavo, sa vydávame vpravo, po okraji veľkej lúky. Pod nami je salaš, v diaľke vidieť typický tvar Klenovského Vepra.

Zrazu sa lepšie zadívame na horizont – čože to tam je v diaľke? To, čo sa nám javilo ako mrak, sa stáva Kriváňom. Za dobrej viditeľnosti je vidieť Vysoké Tatry. O pár sekúnd je Kriváň opäť v mraku, ale tento pekný moment nás potešil. Svojským oblúkom nakoniec aj tak prichádzame pod Čierťaž, lebo z tejto časti sú pekné výhľady na Nizke Tatry aj Poľanu. Naše kroky následne vedú červenou značkou k prameňu rieky Ipeľ. No, prameň je silné pomenovanie na tú malú mláčku, ale aj tak. Značka nás potom vedie lesom do sedla Prašivá. Stretávame množstvo hubárov, tento kraj je z hubárskeho hľadiska naozaj vďačný. Zo sedla stúpame ďalej červenou značkou až k penziónu, kde dostávame chuť na teplé jedlo. Zabíjame tu dosť času, pretože okrem nás tu je na obede nejaký zájazd.

Poobedná makačka

Červená značka nás potom neomylne vedie na vrch Bykovo. Ak sa raz rozhodnem napísať sériu článkov „Vrcholy, na ktoré rozhodne nemusíte ísť“, tak Bykovo bude určite jedným z nich. Zalesnené nič, tak by sa ten kopec dal nazvať. Matúš spomína, že jeho babka si pamätá Bykovo ešte ako holý kopec, ktorý bol potom zalesnený, pretože na Ipli bývali časté povodne. Veľká škoda, mohol by byť odtiaľto perfektný výhľad na planinu aj nízkotatranský hrebeň v pozadí. Takto len ideme lesom rovnakého vzrastu ako v lesnej škôlke, ešte aj rozostupy medzi stromami sú rovnaké. Vrchol dosahujeme ľahko a bez zastavenia pokračujeme ďalej.

Časový údaj v mape aj na smerovníku k ďalšiemu rázcestiu udáva 1 hodinu. Lenže, realita je úplne iná. Ten, kto značil úsek Bykovo – Smolno sa riadne vyšantil. Ani hikeplanner sa na výpočet správneho času a kilometrov v tomto úseku nechytá, tak často a rýchlo sa terén mení. Ale, aby som to popísala postupne, prvotný zostup z Bykova je ešte fajn. Najprv vedie rovno dole lesom, potom sa napojí na asfaltku, ktorej serpentínami prekonávame časť prevýšenia. Potom značka odbáča do lesa popod Črchľu, kde začína to pravé trápenie. Aspoň teda pre nás.

Zbehneme strmý svah a zrazu nemáme značku. GPS-ko nás posiela jedným smerom, ale tam je vysoká tráva, nejaký močiar a žihľavovo. Skúšam druhý smer, nájdem aj značku. Tá však po pár stromoch končí. Celé to vyzerá, ako keby značkári tvorili novú trasu, lebo značky vypadajú relatívne nové, ale ďalej je nepriechodná húština. Čo teraz? Vraciame sa naspäť a púšťame sa do žihľavova, snáď nás značka v GPS-ku odtiaľto vyvedie, pretože v mape je tento úsek tak krátky, že sa podľa nej nedá orientovať.

Ideme za šípkou asi 20 minút, vidieť aj chodník, tak som celkom kľudná. Ani to, že skoro skočím na hada, ma nerozhodí, hoci tieto plazy absolútne nemusím. Zrazu ale chodník končí, pred nami je mohutný zurčiaci potok a pri pohľade na druhú stranu nie je vidieť žiadne pokračovanie, len strmé svahy. Sme v totálnom medveďove, v zovretí malého údolíčka. Nedivila by som sa, keby sa nám podarilo vojsť až rovno do brloha. A tak to otáčame. Celkom som naštvaná, lebo začínam byť unavená, čas sa naťahuje a my vlastne nevieme, kade ďalej.

Vraciame sa úplne na začiatok, na miesto, kde končila značka. Skúšame to prejsť svahom trochu povyše značky, keď zrazu po desiatkách metrov zbadáme poniže ďalšiu značku – tak ona neskončila, to len nejaký dobrodinec sa postaral o to, aby bola v určitom úseku dostatočne zakamuflovaná! Neviem, komu mám za toto „ďakovať“. Či poľovníkom, alebo majiteľovi lesa... každopádne pokračujeme ďalej. Úsek ďalej je už síce značený, ale značka je len kde-tu, pralesoidný terén nám dáva zabrať. Preskakujeme malé potoky, bojujúc s ďalšími metrami, až prichádzame na koniec údolíčka. Matúš pozrie do GPS-ka a začne sa smiať.

Vraj sme len pár metrov od miesta, kde sme to vtedy pred potokom otočili. No to poteší. Stúpame až k smerovníku V Chocholnej. Som unavená, takéto kufrovanie som ešte nezažila. Úsek, ktorý mal trvať hodinu, sme šli vari dve a pol. Tu je ďalší vtipný smerovník – že Smolno – 32 minút. Značka opäť nikde, smerovník nás posiela po zvážnici, ale odbočka do svahu, ktorá by mala byť, nie je. Tak sa vraciame a naštvaní už obaja stúpame rúbaňou mimo značky rovno hore. Nachádzame nejaký chodník, ktorý je celý rozrytý od diviakov, takže sa ide veselo. Po chvíli prichádzame na krásnu lúku, kde vyplašíme mladú dvojicu, ktorá si chcela užívať prírodné hrátky.

No super. Tu už je opäť značka. Znova klesáme lesom, znova strácame značku, aby sme ju po chvíli našli, prechádzame cez ďalší potok a opäť stúpame húštinou. Chvíľu ideme po zvážnici, keď Matúš zahlási, že podľa GPS-ka by sme už mali byť na Smolne, ale nikde nič. Striháme to teda hore lúkou mimo značku k jednej chate, kde sa napájame na spevnenú cestu. Sme na lúkach, konečne preč z toho lesa a džungle. Trvalo nám to niečo cez hodinu. Tu už je terén príjemný. Nepochopila som ale vedenie značky húštinami, ktorými sme prešli, keď v celej oblasti od Látok po Detviansku Hutu sú lúky, ktorými by to bolo oveľa príjemnejšie. Áno, v určitých miestach by bolo potrebné aj tak klesať do údolí k potokom, ale z krajinárskeho hľadiska by sa jednalo o zaujímavejšiu trasu.

Deň sa pomaly chýli ku koncu a nám by sa najviac páčilo nájsť opustenú chalúpku či chatu s ohniskom, kde by sme sa mohli zložiť. V tejto oblasti je zopár osád a roztratených chalúp, vidiecku romantiku teda vdychujeme plnými dúškami. Keďže nami vytipované chalúpky sú buď trvalo obývané, alebo z nich ešte neodišli chalupári, tak musíme hľadať miesto na prespanie inde. Ideme trochu mimo značku, popod vrch Táňovo. Matúš vybieha naľahko hore, omrknúť, či by sa tam nenašiel vhodný priestor na spánok, aby sme ráno mohli fotiť východy slnka. Nakoniec ale pokračujeme až po rázcestie pod Táňovom, kde zachytávame krásny západ slnka rovno nad Poľanou. Tu pod statnou čerešňou si aj rozbaľujeme spacáky a po večeri zaspávame.

Posledný deň na samotách

Ráno sa prebúdzame akurát s prvými lúčmi slnka. Matúš vyskakuje fotiť, pretože v diaľke je vidieť aj Tatry, mne sa z vyhriateho spacáku ešte nechce, a tak fotím posediačky z neho. Vďaka skorému vstávaniu štartujeme najskôr zo všetkých dní, už o siedmej sme na ceste, dokonca sme aj naraňajkovaní. Opúšťame červenú značku a vydávame sa po zelenej, ktorá nás bude sprevádzať až do Hriňovej. Trasa sa prvú hodinu vinie príjemným terénom, prevažne lúkami a poliami, ani nestúpa ani neklesá.

Pod vŕškom Kopanica nám koníky predvádzajú, ako si zarobiť na obživeň. Je krásne mať možnosť vidieť v dnešnej pretechnizovanej a premodernizovanej dobe opracovávanie polí takýmto spôsobom. Noríme sa do lesa a o chvíľu prudko klesáme z planiny dole do Hriňovej. Autobus do Detvy nám odchádza pred nosom, spokojní ale zisťujeme, že o chvíľu ide ďalší, dokonca taký, ktorý prechádza detvianskymi lazmi. Pôvodne sme sa chceli dopraviť do centra Detvy, kde by jeden z nás počkal pri batohoch a druhý by sa vybral po auto na Stavanisko. Tento autobus nám ale ponúka úplne inú možnosť, ktorú aj využívame. Kupujeme si lístok ku osade Murínovci, odkiaľ chceme pešo prejsť na Stavanisko.

Darí sa nám nájsť správny smer, pričom asi za hodinku sme pri aute, užívajúc si tiež krásne výhľady na Podpoľanie. Kruh sa uzavrel, naša túra končí. Nechce sa nám naspäť do mesta. Jedno je však isté – Poľana a Slovenské rudohorie nám učarovali natoľko, že sa sem určite už o rok vrátime.

Poznámky:
Predchádzajúcu časť putovania nájdete v tomto článku.
Údaje vo faktoch sú pre posledné tri dni putovania.
Prechod Poľanou a Veporskými vrchmi sa uskutočnil v dňoch 9. - 13. 7. 2009.

Diskusia
Z Detvy do Detvy II. (Veporské vrchy) 09/06/17 11:30 17 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Niederbauen Chulm nad Vierwaldstätter See V druhej polovici augusta 2014 sme s Matúšom dovolenkovali v Nemecku, Lichtenštajnsku, Švajčiarsku a Taliansku. Časť našich výstupov z toho obdobia je už na Hikingu popísaná. Tento rok pred pôrodom druhej dcéry som sa vrátila k fotkám z celého výletu a rozhodla sa pre vás popísať ešte jeden výstup. A to na švajčiarsky kopec s názvom Niederbauen Chulm (1923 m). dnes Andrea Morongová Svet
Svet Sicília – tipy na výlety s dieťaťom 2. časť Ako som písala v prvom článku, Sicíliu mám vo svojom pomyselnom zozname miest na turistiku už dlho. S 11-mesačnou dcérou trávime začiatkom mája 2017 týždeň v západnej časti ostrova. Rada sa s vami podelím o turistické i cestovateľské tipy, toto je ich druhá časť. 07/08/18 Andrea Morongová Svet
Túra Sicília – tipy na výlety s dieťaťom 1. časť Sicíliu mám vo svojom pomyselnom zozname miest na turistiku už dlho. Veď koho by nelákala napríklad Etna. S 11-mesačným dieťaťom si však musíme dať trochu ľahšie a realistickejšie ciele, a tak si vyberáme oblasť v západnej časti ostrova a začiatkom mája 2017 tam strávime týždeň. Rada sa s vami podelím o turistické aj cestovateľské tipy. 23/07/18 Andrea Morongová Svet
Najnovšie články na titulke
 
Túra Niederbauen Chulm nad Vierwaldstätter See V druhej polovici augusta 2014 sme s Matúšom dovolenkovali v Nemecku, Lichtenštajnsku, Švajčiarsku a Taliansku. Časť našich výstupov z toho obdobia je už na Hikingu popísaná. Tento rok pred pôrodom druhej dcéry som sa vrátila k fotkám z celého výletu a rozhodla sa pre vás popísať ešte jeden výstup. A to na švajčiarsky kopec s názvom Niederbauen Chulm (1923 m). dnes Andrea Morongová Svet
Rozhovor Vďaka behu si veci obzriem za kratší čas Majo Priadka sa na našej ultrascéne objavil pomerne nedávno, no odvtedy sa mu podarilo zhromaždiť pekné množstvo medailí. Z jeho tohtoročných domácich úspechov určite stojí za zmienku prvenstvo na Nízkotatranskej stíhačke či obhájené zdieľané prvenstvo z Východniarskej stovky (s Reném Mrázom). Zo zahraničných pretekov treba spomenúť francúzske L´Echappée Belle, na ktorého najdlhšej trase Majo obsadil fantastické 3. miesto. V závere sezóny si priviezol aj krásne 5. miesto z najdlhšej trate tureckého Salomon Cappadocia Ultra-Trail. Majo je členom bežeckej skupiny Trail Runners Trnava a bežeckého tímu Slovak Ultra Trail. Je to frajer, tak som ho trošku vyspovedala. včera Júlia Batmendijnová Rozhovory
Túra Ponitrianska magistrála (Handlová – Nitra) Bude to síce kratší prechod ako predošlé, ale taktiež veľmi zaujímavý. Ponitrianska magistrála má “len“ 106 km, ale má všetko, čo má magistrála mať. Jediný problém je, že po celej dĺžke nie je žiadna útulňa. Jediná útulňa pod Rúbaným vrchom v pohorí Vtáčnik vyhorela. Body, kde sa dá relatívne prespať (keď nepočítam platené ubytovanie), sú hrady Hrušov a Jelenec (Gýmeš). včera Pavel Forgáč Vtáčnik, Tribeč

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Z Detvy do Detvy II. (Veporské vrchy) 09/06/17 11:30 17 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Veporské vrchy, časť Sihlianska planina
  • Počet dní
    • 3
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1112 m n. m.
    • min: 415 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1532 m
    • klesanie: 1807 m
  • Vzdialenosť
    • 52 km
  • Náročnosť
    • 2
  • Ročné obdobie
    • leto
  • Dátum túry
    • 12.07.2009
  • Štart trasy
    • šírka: 48.7253 ° SŠ
      dĺžka: 19.5018 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.583 ° SŠ
      dĺžka: 19.4499 ° VD
      » Mapa
  • 1. nocľah
    • šírka: 48.65268 ° SŠ
      dĺžka: 19.64792 ° VD
      » Mapa
  • 2. nocľah
    • šírka: 48.542 ° SŠ
      dĺžka: 19.62335 ° VD
      » Mapa
  • Nocovanie
    • bivak Sihla, bivak pod Táňovom
  • Voda
    • Krčma Sihla, prameň Ipľa (ale nespoliehať sa), penzión nad sedlom Prašivá
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Hriňová (bus) - Detva (vlak, bus) - Zvolen (vlak, bus)
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.77 (0.21)