Trasa začne od Demänovskej jaskyne slobody, cez sedlo Machnatô na Krakovu hoľu. Bočnou rázsochou oddeľujúcou Demänovskú a Jánsku dolinu do Krúpovho sedla v hlavnom hrebeni. Po výstupe na Ďumbier a späť červenou magistrálou na západ cez Chopok a Dereše do sedla Poľany. Zostup dolinou Zadnej vody k Vrbickému plesu a modrou značkou nazad do východiska.

Vyrážam od parkoviska pod Demänovskou jaskyňou slobody, začiatok modrej značky vedie dláždeným prístupovým chodníkom k vstupnému areálu. Motá sa tu už zrána hodne ľudí - čakajú na prvý vstup. Potom už stúpam strmšie serpentínami v riedkom borovom lese, postupne utícha ruch z doliny. Z lúčiek sa mi otvárajú výhľady na protiľahlé svahy, ktorým dominuje vyhliadkový vrchol Sinej. Chodník sa stáča popod vápencové skaly na svahu Pustých, lúky sú zakvitnuté horcami, vidno už aj môj prvý cieľ - Krakovu hoľu. Krajinársky veľmi pekným terénom sa dostávam do sedla Machnatô, kde sa pripája žltá značka.

Prvých pár desiatok metrov je v pohode, cez čistiny striedavo vidno do Jánskej či Demänovskej doliny. Vo vysokom smrekovom lese začína byť chodník čoraz rozbahnennejší, vychodené sú skratky, hlavne pri zostupe to musí byť nepríjemné. Vchádzam do pásma kosodreviny a terén je trochu suchší. Nejde sa však lepšie - kosodrevina od posledného prerezávania riadne podrástla, konáre mi škriabu ruky, šľahajú do tváre... neviem si predstaviť chôdzu s na viac dní nabaleným batohom. Nuž čo - úsek je menej frekventovaný a tak ho aj podobne udržiavajú. Konečne som na rázcestí pod Krakovou hoľou (1752 m). Krátkou odbočkou sa dostávam na jej vrchol, odkiaľ je pekný výhľad na Liptovskú kotlinu. Južné stráne sú husto porastené kosodrevinou.

Vraciam sa na rázcestie a z neho klesám na lúky Kosienky, kde prehadzujem výhybku na žltú značku. Priamo predo mnou sa otvára panoramatický pohľad na kotol pod severnými strminami Štiavnice a Ďumbiera a pokračovanie hrebeňa cez Chopok a Dereše. Klesám ďalších takmer 200 m až do sedla Javorie. Aj podľa otlčených smerových tabuliek vidno, že je to nielen turistami, ale aj značkármi zabudnutý kút. Pokračujem tiahlym stúpaním po západnom úbočí Tanečnice striedavo kosodrevinou a lúkami a cez Prašivú postupne vchádzam na hôľnatý otvorený terén. Vpravo vidno húsenice postavičiek plaziace sa serpentínami kľukatiacimi sa zo záveru Širokej doliny. Pre mňa nasleduje tiahle stúpanie hrebienkom, ktorý na sever vysiela Krúpova hoľa, strmší záver - a som hore.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ľudí je tu podstatne viac (doteraz som stretol celkovo 4 turistov). Schádzam pár metrov k rázcestiu v Krúpovom sedle, odkiaľ sa vydávam významovou odbočkou na najvyšší vrchol Nízkych Tatier. Typickým vysokohorským chodníkom pomedzi skalné bloky stúpam na Ďumbier (2043 m). Na vrchole (ako inak v slovenských horách) stojí veľký drevený dvojkríž. Posedávajú tu skupinky turistov všetkých kategórií. Vietor od juhu prináša husté mraky, ktoré sa miestami nad hrebeňom trhajú. Podľa toho sa odkrýva výhľad - najmä na sever, Horehronie sa ukáže zriedka. Spúšťam sa nazad do Krúpovho sedla, pozerám tabuľky - sú čerstvé, tohoročné a časy už nie sú zaokrúhľované, udávajú ich na minúty.

Pokračujem červenou značkou (súčasť Cesty hrdinov SNP a E8) na západ skalnatým terénom. Nemôžem si sťažovať na samotu, úsek medzi Chopkom a Štefánikovou chatou je najfrekventovanejšou časťou Nízkych Tatier. Klesám do lúčneho Demänovského sedla, z neho zas nahor po chodníku vykladanom zo žulových balvanov. Takýto vedie až za Dereše, niekedy sa divím, ako to stavitelia zvládli... Mierne traverzujúc južnými svahmi vrcholov prichádzam ku Kamennej chate a vystupujem na tú "hŕbu kamenia" - tretí najvyšší vrchol pohoria - Chopok (2023 m). Na chvíľu presvitá slnko, ale oblačnosť opäť sadá nižšie - vidno len pár desiatok metrov.

Zostupujem, míňam chatu a popod chátrajúcu vrcholovú stanicu sedačky z Lukovej pokračujem po červenej. Prevýšenia sú minimálne, mierne vystúpim na Dereše a cez "pole kamenných mužíkov" klesám k sedlu Poľany (1840 m). V týchto partiách opäť výrazne klesol počet návštevníkov. Mraky sa zas dvíhajú - Demänovská dolina ako na dlani - tentoraz z opačnej strany ako som ju videl dopoludnia, v pozadí sa týči Krakova hoľa. Vidno aj slnkom zaliate horehronské obce, len nad hrebeňom sa to neustále "muchluje". V sedle sa chvíľu rozprávam s trojicou, ktorá sa rozhoduje, kadiaľ sa vydajú na Krpáčovo.

Ja sa vydávam na zostup po žltej značke. Najprv niekoľkými veľkými serpentínami traverzujem svah Poľany, potom sa chodník vnára do kosodreviny na dne doliny. Objavujú sa prvé pramene potoka Zadná voda, konečne dopĺňam dávno minuté zásoby. Občas si pramienok vyberá tú istú trasu ako turistický chodník, čo na klzkých skalách znepríjemňuje zostup. V okolí rázcestia Tri vody sa dostávam do pásma lesa, čítam si informácie na tabuliach náučného chodníka. Pohodlným klesaním lesnou cestou, neskôr asfaltkou sa dostávam do záveru Demänovskej doliny - do strediska (najmä lyžiarskeho) Jasná. Pri Mikulášskej chate mením farbu značky a modrou prichádzam k Vrbickému plesu. Zdá sa, že od brehov postupne zarastá a časom úplne zmizne. Značka klesá lesnou cestou (vpravo prameň), dostávam sa do vápencovej časti doliny, napravo a predo mnou sa týčia bizarne tvarované skaly. Po desiatich hodinách tak prichádzam tam, odkiaľ som ráno vyrazil.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek