Svet

Indonézia - Jáva - na sopku Gunung Bromo

26.01.10
Tisíce ostrovov Indonézie, rozhodených okolo rovníka, ukrýva pod svojimi palmami množstvo čarovných miest. Opíjanie sa ich nádherou stalo sa na tri mesiace zmyslom môjho života a teraz túto krajinu milujem. Jávu som vždy považovala za jeden z najnudnejších indonézkych ostrovov. Moje túlavé topánky ma nakoniec priviedli aj sem, aby som sa presvedčila o svojom omyle. Priviedli ma do vyprahnutej sopečnej krajiny, aby som vystúpila na sopku v sopke - Gunung Bromo.

Legenda

Základňou pre vstup do Národného parku Bromo-Tengger–Semeru je dedinka Cemoro Lawang, učupená na okraji ohromného krátera. Na jeho dne vznikla 10 km dlhá a 8 km široká popolná pláň zvaná More piesku. Práve v jej strede neskoršími výbuchmi vznikli ďalšie sopky ako Bromo, Batok, Widodoren. Bromo nie je ani najvyššia, ani najkrajšia. Slávu mu priniesla pôvabná legenda o jeho vzniku, ktorá mu priradila aj výnimočnú duchovnú hodnotu. Bezdetnej kráľovnej Tenggeranov, obyvateľov tejto oblasti, bohovia prisľúbili vytúžené potomstvo, ak im neskôr obetuje najmladšie z detí. Kráľovský pár po čase na svoj sľub zabudol a bohovia na ich zem zoslali choroby a smrť, až sa kráľ rozhodol obetovať najmladšieho z 25 synov, Radena Kusumu. Odviedol chlapca doprostred Mora piesku, kde si ho bohovia vzali mohutným výbuchom. A Bromo bolo na svete. Odvtedy Tenggeranci slávia sviatok Kasada, ktorý je pre nich najdôležitejším v roku.

Rada

Na Bromo sa vystupuje v noci, aby bol človek hore presne s východom slnka. Jednak preto, že v skoré ráno sa spolu so slnečnými lúčmi dotýkajú sopky aj prsty bohov. Druhý dôvod je oveľa prozaickejší. Po východe slnka na More piesku padne hmla a viditeľnosť je už nulová.

Učebnicová sopka

Ráno je kosa, mizerné 4°C. Kto by to na tropickom ostrove čakal? Obliekam všetko, čo mám, zbalím baterku a vodu a hor sa na nočný výstup. Vrchol Broma sa nachádza vo výške 2392 m n. m., avšak samotný výstup nie je pre priemerného turistu vôbec náročný. Ukázalo sa, že budem mať tú česť vystúpiť na Bromo osamote, keďže všetci ostatní turisti sa rozhodli pre džíp, ktorý ich vyvezie na Gunung Penanjakan, vzdialenejší, ale vyšší vrchol. Budú mať síce krajší výhľad, ale voziť sa džípmi budem, keď budem stará, hovorím si. Za jeden úsmev a nešikovné žmurknutie (ten, kto ma pozná, vie, že neviem žmurkať) sa džípom zveziem s ostatnými aspoň pár kilometrov na dno vonkajšieho krátera. Chudučký Indonézan v páperovej bunde o tri čísla väčšej, ako by potreboval, mi síce nenápadne šepká do uška, že môžem s nimi pokračovať ďalej za polovičnú cenu. Aj za tretinovú, keď vidí, že krútim hlavou a vyskakujem z auta. „10 000 rupií“, kričí ešte z okna a ja so smiechom zabuchnem dvere. 70 centov z pôvodných 7,- € je naozaj dobrá cena. Ja si však potrebujem trochu rozhýbať kosti. Predo mnou leží vyprahnutá piesočnatá pláň. More piesku. Svetlá džípu sa rýchlo stratia vo víre prachu, nechávajúc ma v tme štvrtej hodiny rannej. Pripadám si zvláštne, sama ako prst. Kráčam tmou, obklopená tichom. Kráčam, a neviem vlastne kde, na cestičku som akosi nenarazila. Tak mierim rovno za nosom, smerom k predpokladaným kužeľom vnútorných sopiek. Po čase sa vynárajú predo mnou v skúpom svetle mesiaca. Večne dymiaci Bromo a hneď vedľa dokonalý kužeľ Batok. Ešte som nevidela krajšiu sopku, dokonca Snaefellsjôkull, najkrajšia hora Islandu by ostala v zahanbení pred Batokom, ktorý je ako vystrihnutý z detskej obrázkovej knižky hovoriacej: „Tak takto vyzerá sopka.“

Mĺkva skupinka

Zrazu v diaľke napravo predo mnou zbadám hlúčik ľudí a mysliac si, že ide o ďalších turistov z iných hotelov, sa púšťam ich smerom. Nejde o turistov. Dobehla som skupinku domorodcov, zakrútených od hlavy po päty do rôznych kusov látky, nesúc zvláštne sieťky na motýle. Nikto sa mi neprihovára, čo je na indonézske pomery nanajvýš divné, a ja zas neviem, čo by som povedala. A tak mlčíme a kráčame rannou tmou. Cítim sa v tejto mĺkvej skupinke, putujúcou piesočnou pustatinou, trochu divne, ale v každom prípade sú to ľudia, niekam idú a ja idem s nimi. Chvalabohu, idú na Bromo.

Od rovníka k polárnej kružnici

Tesne pod kamennými schodmi vedúcimi na vrchol krátera stojí niekoľko stanov, horí oheň a pobehujú kohúty pomedzi odfrkujúce kone. Jednoduché príbytky ľudí, živiacich sa ťažbou síry, myslím si. Z krátera stúpajú husté kúdoly jej žltkastých výparov a nepríjemne pália v nose i v ústach. Zakrývam teda oba ohrozené otvory šatkou na štýl banditu z westernových filmov a pustím sa hore po 249 schodoch na vrchol Broma. Ešte je tma, mesiac je práve v splne a dosť vysoko, ale napravo sa už veľmi pomaly začínajú ružovieť ranné zore. Sedím, čakám a klepem sa od zimy, aby som o chvíľu bola svedkom jedného z najkrajších zázrakov prírody – zrodu nového dňa. Hoci vychádzajúce slnko je zahalené v sírovom dyme, pohlcujúcom okolie, je to neskutočný zážitok. Dedinka pod kráterom, a ďalšia priamo v ňom, sa začína prebúdzať k životu. Slnko rýchlo stúpa hore oblohou a ja sa púšťam na túru okolo krátera. Cestička je uzunká, miestami ledva šírky na jednu nohu, a po úbočiach strmý zráz. Pripomína mi to Island a náš pokus o zostup do doliny Thórsmörk. Aj lávová krajina vôkol spôsobuje, že mi najtropickejšia zem, akú som kedy navštívila, pripomína tú najstudenšiu a v myšlienkach som sa od rovníka dostala až k polárnej kružnici.

Nevľúdna osada

Výhľady sú nádherné, okolité kopce neskutočne tešia moju dušu. Pohľad na More piesku všade dookola, kam až oko dovidí, dáva človeku pocit, že je v strede vesmíru. Keď sa vrátim ku schodom, sú už zahalené haldou dychčiacich turistov, ktorých po zhliadnutí východu slnka na vrchole Penanjakan džípy priviezli aj na Bromo. Miesto stráca svoje čaro. Zostupujem dole a zisťujem, čím sa živia obyvatelia tejto nevľúdnej osady. Zvážaním pohodlných turistov na koni od stanovišťa džípov.

Púť

Uprostred Mora piesku stojí chrám, okolo ktorého je už od skorého rána čulý ruch. Je zrejme významným pútnickým miestom. Mám totiž pocit, že zo všetkých strán k jeho bránam mieria veriaci, chrbty i hlavy obťažkané nákladom. Niektorí akoby cestovali už celé mesiace, vedúc za motúzik kozu, či sliepky v koši. Tí, ktorí už dorazili, sa rozložili okolo hlavnej brány a započali piknik. Iní stavajú opodiaľ prístrešky z igelitu, akoby sa tu rozhodli vystavať novú dedinu. Niektorí putujú peši, inokedy ma pochová prachom starý pick-up, nesúci na svojej korbe celé rodiny. Slnko je však už zrazu vysoko a môj žalúdok naliehavo dáva na známosť svoju nespokojnosť s dnešným prídelom jedla. Vraciam sa späť cez More piesku. Keď teraz vidím, kadiaľ sa vinie cesta, je mi jasné, že ráno som šla šikovnou skratkou, preto som bola hore tak skoro.

Slávnosť Kasada

Vyštverám sa na vrchol vonkajšieho krátera, ľutujúc, že teraz nemám na koho žmurknúť, aby ma zviezol. Tu je tiež podozrivo živo. Všade množstvo ľudí i zvierat. Ženy zdobia priedomia zvláštnymi ozdobami zo šúpolia, kvetov, ryže a ovocia. Rozkvitlo množstvo miestnych warungov, jednoduchých pojazdných jedální, z ktorých rozvoniavajú pikantné domáce pokrmy a mne sa už zbiehajú slinky na Nasi Goreng. Pri jednom z nich postáva a pofajčieva Thoriq, môj ranný kamarát. „Tak aké bolo Bromo?“, dávame sa do reči. A tak sa dozvedám, že sviatok Kasada sa slávi práve dnes. Z toho dôvodu veriaci pri chráme po celý deň vzývajú bohov, aby o polnoci obrady vyvrcholili výstupom na Bromo a obetami vhodenými do jeho útrob. Mrzne mi úsmev na perách, už viem, kam sa podejú všetky tie kozy a sliepky. Zrazu si spomeniem aj na tie zvláštne sieťky na motýle a dychtivo sa pýtam, aký náboženský význam pri tejto udalosti zohrávajú ony. Thoriq sa od srdca zasmeje. „Žiaden, keď začnú o polnoci obrady, zostúpia do krátera a chytajú, čo veriaci obetujú.“ „To vážne?“ Vyvalím naňho okále. Diví sa môjmu údivu. „Polievku len z vody neuvaríš...“, dodáva.

Fórum 10 príspevkov
Indonézia - Jáva - na sopku Gunung Bromo 28/01/10 08:28 10 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Svet Indonézia - Jáva - na sopku Gunung Bromo Tisíce ostrovov Indonézie, rozhodených okolo rovníka, ukrýva pod svojimi palmami množstvo čarovných miest. Opíjanie sa ich nádherou stalo sa na tri mesiace zmyslom môjho života a teraz túto krajinu milujem. Jávu som vždy považovala za jeden z najnudnejších indonézkych ostrovov. Moje túlavé topánky ma nakoniec priviedli aj sem, aby som sa presvedčila o svojom omyle. Priviedli ma do vyprahnutej sopečnej krajiny, aby som vystúpila na sopku v sopke - Gunung Bromo. 26/01/10 Martina Dobošová Svet
Svet Čína - tajomná ríša stredu Hovorí sa, že: "Aj tisícmíľová cesta sa začína jediným krokom." Tá naša začala v teplé augustové popoludnie na káve pod bratislavským Slavínom, na kolene kreslíme mapku krajiny, ktorú jej vlastní obyvatelia nazývajú Čungkuo – Ríša stredu. Dovtedy len neurčitý sen začal naberať celkom jasné rozmery. Letenky, víza, očkovanie... A o tri týždne nato už vychádzame z neutrálne pôsobiacej klimatizovanej letiskovej haly v Shanghaji do vlhkého a horúceho ázijského sveta. Pocit, akoby ma niekto prefackal... 05/02/09 Martina Dobošová Svet
Svet Ostrov ľadu a ohňa Článok prináša zážitky z trojtýždňovej púte na ďalekom severe, známeho pod názvom Island. Napriek krutým podmienkam naša výprava nezlyhala a zdolala tento čarovný ostrov od východu na západ. Krajina častokrát vyráža dych, rovnako ako vietor, preháňajúci sa lávovými pláňami neuverieľnou rýchlosťou. 04/03/08 Martina Dobošová Svet
Najnovšie články na titulke
 
Recenzia Fjällräven Keb – trekingová bunda Má výstredný dizajn, netradičnú materiálovú skladbu, svojou funkčnosťou sa najviac podobá softshellkám a je súčasťou setu s rovnomennými trekingovými nohavicami. Výrobca ju označuje za letnú, no treba poznamenať, že leto myslí švédske. U nás je vhodná skôr do prechodných období jari a jesene, keďže však nie je nepremokavá, nesmie pršať. Môže však poriadne fúkať, na čo má aj prispôsobenú špeciálnu kapucňu. Pre túto sezónu bola aktualizovaná podobne ako nohavice Keb. dnes Ľubomír Mäkký Oblečenie
Reportáž S Mišom Diviakom o citlivom hospodárení v lese Súčasťou Strednej odbornej školy lesníckej v Banskej Štiavnici sú aj školské lesy Kysihýbel, ktoré slúžia budúcim lesníkom na praktické vyučovanie. Vedúcim školských lesov je Mišo Diviak, lesník, učiteľ a náš dlhoročný autor. Prešli sme sa po zrekonštruovanom náučnom chodníku Kysihýbel a hovorili nielen o tom, ako sa hospodári v tunajších lesoch, ale aj v lesoch všeobecne. včera Soňa Mäkká Reportáže
Túra Z Luhačovíc k Vlárskemu priesmyku Keď som písal príspevok z vlaňajšieho putovania Tri dni Valašskom z Luhačovíc do Ostravice a hľadal som prijateľnú formu záveru článku, zvolil som jeden slovný obrat. O trase, čo kamsi pokračuje a čo skadesi prišla. Bol to aj, ako som si následne uvedomil, určitý verejný prísľub. A záväzky je potrebné v slušnej spoločnosti plniť. Takže došlo aj na spoznanie neznámeho „skadesi“. Červenou značkou z Luhačovického Zálesí na východ, k juhovýchodnému rohu Valašska. 14/10/19 Vladimír Mikuš Česko

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Indonézia - Jáva - na sopku Gunung Bromo 28/01/10 08:28 10 príspevkov
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.37 (0.09)