Podľa sprievodcu by sme sa mali do zotmenia, t. j. za päť hodín otočiť. Vyrážame od smerovníka doľava popod skalu. Musíme ju traverzovať a keď sa vyštveráme hore, budeme schádzať sutinovým žľabom priamo nad parkoviskom.

Prichádzame k prvému istenému, ľahkému úseku, majúcemu podľa sprievodcu 80 výškových metrov, po ňom pokračujeme chodníkom k vodopádu v skale. Neviem sa nabažiť výhľadov najprv na sedlo Gardena, potom na Colfosco. V zime sme tu lyžovali a mali sme stabilné počasie... stabilne snežilo. Okolie som videla v prvý deň lyžovačky a modrú oblohu len v deň odchodu.

Prichádzame takmer k vodopádu tečúcemu vedľa našej cesty. Tu nás víta tabuľka s názvom ferraty a pomerne kolmá stena s oceľovým lanom vedúcim rovno hore. Počkám, až zlezú dvaja horali, ktorí nad nami krútia hlavou, že či už nie je trocha neskoro, a vyrážame hore. Ide sa príjemne, nič náročné. Obloha sa čistí a výhľady sú stále krajšie. Snažíme sa rýchlo postupovať, ale skalnatá veža Exnerturm nad nami sa približuje len pomaly.

Zopár kramlí, potom opäť ľahšie úseky, až traverzneme kus veže a dostávame sa k miestu, odkiaľ vidno skalný prah, na ktorom je chata. Tu sa dá odbočiť na ústupový chodník a prahom vyjsť hore. My pokračujeme. Cesta je tu už o dosť vzdušnejšia, vedie strmým okrajom skaly. Ferrata má podľa sprievodcu náročnosť KS3-4, (stupnica je KS1- KS6), čierna farba (modrá - ľahká, červená - stredne ťažká, čierna - ťažká). Nie je to však žiadna vražda, náročné tak akurát a veľmi pekné. V exponovaných častiach veľmi pomáhajú kramle a je tu aj veľa prirodzených chytov a stupov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Prichádzame k rebríku, na ktorý sa veľmi teším. Dosť zaostanem pri snahe urobiť takú fotku, akú som videla vo ferratovom sprievodcovi. Ponáhľam sa ďalej, lebo viem, že Ľubo bude nervózny. Slnko už osvetľuje len špičky okolitých štítov a o chvíľu bude tma. Sedí na lanovom mostíku a hovorí mi, aby som už nefotila, nech nezostupujeme potme. Súhlasím, ale predsa len ešte tesne pred koncom ferraty neodolám a snažím sa na jeden záber vtesnať mostík, našu skalu a slnkom osvetlený štít nad tým. Pritom mi vypadne neupevnená krytka objektívu z ruky a padá dolu. Odráža sa od skál a skacká až do kaňona pod mostom. Smutne si vyčítam, prečo som si ju za ten trištvrte rok nepriviazala šnúrkou. Náladu mi nespraví ani vyčistená obloha.

Pätnásť minút a stojíme pri chate Utia Pisciadú F. Cavazza. Pri nej je jazero Lech de Pisciadú. Všetko je v tieni. Pred chatou ohromene zisťujem, že som nezobrala vôbec žiadne jedlo (to sa mi v živote nestalo!) a tak ideme do chaty na čaj a niečo sladké. Zaplačeme nad účtom vyše 13,- € za čaje, čokoládu a koláčiky a pokračujeme. Na zostupovej trase sú v mape zakreslené zaistené úseky a to sa nám potme nechce ísť. Nie je tu však jednosmerná šípka a tak nepredpokladáme nejaké zákernosti.

Trasa je zaistená lanom, ale istiť sa netreba, maximálne obrátiť chrbtom a zostupovať pridržiavajúc sa lana. Horšie je to v spodnej časti žľabu, kde je nestabilná sutina a milión chodníčkov. Je to tu aj dosť strmé a kolená sa ozývajú. Ľubo medzičasom zistil, že je tu výborná ozvena a tak vydáva strašné zvuky, ktoré sa v ešte strašnejších modifikáciách vracajú zo všetkých strán. Pri postupujúcom súmraku a našej úplnej samote ideálna atmosféra, no čo vám poviem.

V spodnej časti žľabu sa odpája značka do sedla Gardena, kúsok nižšie k nášmu chodníku pri vodopáde. My však pokračujeme stále dole. Ešte jeden strmší úsek a konečne sme pri aute. Už je takmer tma. Na parkovisku sa postupne udomácňujú posádky niekoľkých áut. Aj my by sme tu prenocovali, keďže tu napodiv nie je žiadna tabuľa so zákazom, ale z viacerých dôvodov sme sa rozhodli pre kemp v Colfosco a tak schádzame nekonečnými serpentínami do dediny. Pred bránou kempu zistíme, že bol otvorený len do ôsmej. Už je takmer pol deviatej. Ach, tí Taliani! Vraciame sa teda hore a užívame si pohľady na hviezdy nad siluetami štítov a blikajúce svetielka v údolí.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek