Trasa

Belá (bus) – Kašová – Chata Lysec – Mažiarky – Na Jame – Medzi Mníchmi – Sklabiňa (bus)

Mrazivé ráno

Je niečo po ôsmej a vyrážam hromadnou dopravou smer autobusová stanica v Martine. Po mrazivej noci (-15 °C) je ráno trochu prívetivejšie, t. j. je až -10 °C, no na teplomere teplota vyzerala horšie ako v skutočnosti. Keďže som značkár, po ceste na stanicu sa ešte zastavujem v kancelárii u vedúceho a preberám náradie i dvojicu tabuliek, ktoré umiestnim na smerovníku Mažiarky. Iste, je dobré spojiť príjemné s užitočným.

Autobus odchádza pomerne presne, takže v Belej som okolo 9.15. Oproti autobusovej zastávke ešte na smerovníku „Belá“ skontrolujem stav tabuliek, ktoré som tam dal pred mesiacom, keď som robil Beliansku dolinu, a hor sa modrou značkou smer Kašová.

Jasenská dolina

Za brechotu dedinských psov prechádzam popri potôčku na križovatku ciest do Belianskej a Jasenskej doliny. Dávam sa vľavo, kde ešte spoza posledného plota na mňa zabreše nejaké psíča a potom už len ticho, magické ticho hôr doprevádzané len príjemným vŕzganím zmrznutého snehu pod nohami.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Je to skutočne nádherný pohľad na všetky strany. Vetvy smrekov sa prehýbajú pod bielym nánosom čerstvého snehu. Jemne sneží. Túto idylu občas preruší okolo prechádzajúce auto, ale čo sa dá robiť, Jasenská dolina je vyhláseným lyžiarskym strediskom a prístup autom je samozrejmosťou.

Cesta dolinou ubieha rýchlo v spojení s príjemným prostredím hustých fatranských lesov, ktoré majú v zime i v lete svoje nezameniteľné čaro. Ako tak kráčam, vidím po pravici akúsi tabuľu. „Náučný chodník Vôdky“. Áno, jasné, už som o tom čítal kdesi v novinách, tak už funguje. Škoda ale, že jeho začiatok nie je od konca dediny lepšie označný, určite by som sa na tento príjemný chodníček (prebiehajúci rovnako ako asfaltka, ale po druhej strane potoka) dal zlákať.

O chvíľku už vidím zjazdovky lyžiarskeho strediska, kde sa umelo zasnežuje ostošesť. Vzhľadom na to, že je pondelok, je tu menej návštevníkov a funguje len jeden vlek. Zastavujem sa pri smerovníku v Kašovej, osviežim sa dúškom jablkovo-škoricového horúceho čaju a pokračujem ďalej zasneženou cestou k Chate Lysec.
Hudba z lyžiarskeho strediska čoskoro zaniká v studenom horskom tichu a pri chate je mŕtvo. Chata Lysec je mimo prevádzky už dlhší čas. Kde sú tie časy, keď tu čapovali pivo, kofolu, neďaleko sa v ohrade pásli kone. Veru, človeka chytí nostalgia, keď vidí, ako je tu ľudoprázdno, ani živej duše.

Výstup na Mažiarky

Ale dosť nostalgie a hurá žltou značkou na Mažiarky. Už som ňou raz šiel, ale to nebol sneh. Dnes je snehu dosť, avšak badám prešľapaný chodníček. Takže cez víkend tu niekto bol. Chodníček ide spočiatku úzkym žľabom s vyvrátenými stromami, neskôr prejde cez jarok na druhú stranu a strmšie hore až na koniec lesa, kde začína obrovská lúka. Na strome pod značkou je síce napísané, že chodník ide okrajom lesa, ja sa však vydávam po vyšľapanej cestičke prostriedkom lúky. V tom čerstvom prašane je to dosť namáhavé, ešteže som si zobral paličky-pomocníčky. Po zhruba polhodinke sa dostávam na hrebienok a napájam sa na poľnú cestu vedúcu z Turčianskeho Jasena. Po chvíli už spoza stromu vykúka smerovníček „Mažiarky“. Ako vidím, aj tu sú už nové tabuľky.

Montáž tabuliek

Poobzerám si nový smerovník a skladám batoh z pliec. Idem pripevniť ešte posledné dve tabuľky, ktoré tu chýbajú. Nachystám si náradie, kliešte, oceľovú pásku a hor sa do práce. Ide to pomerne rýchlo, len pri styku s toľkými kovovými predmetmi mi po určitom čase začínajú omŕzať ruky. Tabuľky sú na svojom mieste, už len rýchlo upratať a šup ruky do rukavíc alebo rukavice na ruky?
Nedá mi ešte nespomenúť, že z Mažiarok je možnosť dostať sa nielen do Turčianskeho Jasena, či Jasenskej doliny, ale i na Jarabinú v turčianskej vetve hlavného hrebeňa Veľkej Fatry a tiež do Sklabine, kam mám dnes namierené.

„Stratený“ chodník

Po úspešnej montáži tabuliek sa poberám ďalej. Podľa smeru smerovky na smerovníku Mažiarky prechádzam krížom cez zasneženú lúku až ku smreku, na ktorom je umiestnená značka (tzv. volavka), ktorú by sa zišlo už obnoviť. Prechádzam pozdĺž okraja lesa k miestu, kde predpokladám, že chodník pokračuje. Nevidím nijakú značku, minule som došiel potiaľto a ďalej som sa už neodvážil. No nič, odhodlaný to idem teda preskúmať. Vchádzam do lesa pomedzi vetvy okolitých smrekov a zrazu na jednom z ich zbadám modrú značku, teda idem dobre. Ale chodník stále nevidno. Schádzam ešte o niečo nižšie, ale kde nič tu nič. Vrátim sa pár metrov a skúšam prejsť inou cestičkou. A tu zrazu sa ocitám na peknom chodníčku. Kde sa tu vzal? V jednej časti je zaváľaný popadanou smrečinou. Ale som správne, pretože v diaľke vidím modrú značku, síce dosť starú, ale je tam. Ďalšia časť chodníčka je príjemný traverz. Púšťam si hudbu a pospevujem si, aby som na seba upozornil prípadných obyvateľov lesa. Ako vidím, tak som jeden z mála návštevníkov tohto zabudnutého zákutia Turca. Chodníček sa láme a z príjemného traverzu sa mení na poriadny strmák, keď sa k tomu pridá ešte aj skryté lístie pod snehom, veru je to poriadny zjazd. Ale pomedzi kmene smrekov už vidím dno Sklabinskej doliny, čoskoro som dolu. Samozrejme tesne pred koncom strmáka ako naschvál padám na zadok, ani paličky mi nepomohli.

Sklabinská dolina

Vychádzam z lesa na dno doliny. Je tu drevosklad a lesná cesta. Ani živej duše. Na ceste sa dajú rozpoznať koľaje od auta, ale už sú zapadané snehom, takže som tu dnes prvý, ale asi aj posledný. Cesta dolinou je príjemná, lemovaná strmými svahmi. Je to čarovné a tiché miesto, príjemná prechádzka. Asi po dvadsiatich minútach chôdze sa dolina náhle otvára, mám výhľad i na nejaký skalný útvar. Prichádzam k smerovníku „Na Jame“ odkiaľ sa odpája žltá značka na Lučenec. Spravím pár fotiek a pokračujem ďalej. Časový údaj hovorí, že k ďalšiemu smerovníku je to 15 minút. Vykračujem si dolinkou míňajúc vodojem a prichádzam k smerovníku „Medzi Mníchmi“, kde sa opäť pripája žltá značka z Lučenca. Tu si robím väčšiu prestávku a po dlhom čase stretávam človeka na škodovke, asi horár. Do Sklabine je to odtiaľto už len 25 minút, tak sa nemusím ponáhľať. Páči sa mi pekná drevená tabuľa pri vstupe do doliny, na ktorej urbárnici zo Sklabine srdečne vítajú všetkých návštevníkov.
Pokračujem ďalej a za sebou nechávam nádherné zasnežené kopce Veľkej Fatry.
Som opäť v civilizácii, obklopený brechajúcimi psami spoza každej druhej bránky. Aj toto má niečo do seba. Pomaly si vykračujem na autobusovú zastávku v obci Sklabiňa a premietam si, aký krásne prežitý deň mám dnes za sebou.

Na záver

Ak by som mal zhrnúť túto túru, je to príjemná prechádzka dvomi peknými turčianskymi dolinami. Náročnejší je akurát výstup na Mažiarky, ale treba povedať, že vôbec nie je dlhý. Východisko, rovnako aj cieľ túry sú dobre prístupné autobusovou dopravou z Martina. Jedinou nevýhodou je zlý stav chodníka z Mažiarok do Sklabinskej doliny, ale nebojte sa, o to sa postaráme my značkári, tak dúfam, že čoskoro bude chodníček upravený, možno aj mojou zásluhou.

Pre toho, kto má rád fatranský les, je to určite príjemná alternatíva voči dlhým dolinám, ako napríklad Belianska alebo Necpalská. Celá trasa zaberie okolo troch hodín. Samozrejme, je možné ju absolvovať aj v opačnom smere. Dúfam, že vás môj prvý článok zaujal, a že si prídete i vy vychutnať čarokrásne ticho fatranského lesa.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek