Trasa

Priesmyk Branisko (Chvalabohu) – Diablova výverová diera – priesmyk Branisko – Pod Rudníkom – vysielač Rudník – Rajtopíky (skalné okno) a späť do priesmyku Branisko (Chvalabohu)

Najideálnejší bod na začatie túry je priesmyk Branisko, kde sa dá pohodlne dostať autom priamo až k turistickému smerovníku. Cesta je tu úplne prázdna, odkedy bol vybudovaný tunel, a tak si už po ceste vychutnávame čarokrásnu krajinu. Trasa je orientačne veľmi jednoduchá a zvládne ju aj neskúsený turista. Z priesmyku Branisko síce nevedie značená turistická cesta k Diablovej výverovej diere, ale miestni obyvatelia tu spravili aspoň provizórne značenie (oranžový krížik), ktorý vás dovedie priamo až k výveru.

Kto krížik nenájde, alebo prehliadne, môže skúsiť hľadať podľa zurkotu vody. My sme hľadali taktiež len podľa sluchu a nakoniec sme trafili priamo k výveru. Potok sa tu valí priamo z hory, do ktorej sa na druhej strane zarezal. Od vyvieračky sa ponúkajú príjemné pohľady na Tatry a tak neváham a vyťahujem fotoaparát. Hodím ešte do seba raňajky. V prírode chutí vždy oveľa lepšie. Chvíľu sa ešte pokocháme výhľadmi a už šliapeme strmo späť do priesmyku Branisko.

V priesmyku sa napájame na zelenú značku, ktorá vedie sprvu popri chate a neskôr vstupuje do lesa. Cesta pozvoľna stúpa, ale miestami sa strmo zdvíha a tak zo zeme beriem palicu z liesky a podpieram sa ňou. Párkrát zelená značka pretína asfaltovú cestu, ktorá vedie k vysielaču Rudník, a hoci by nás obe cesty doviedli tam, kam potrebujeme, predsa len, cesta chládkom lesa po mäkkom ihličí je príjemnejšia ako po asfalte. Pri turistickom smerovníku "Pod Rudníkom" sa napája žltá značka, ktorá vedie do malých dediniek pod Braniskom a kto má chuť na pivko, môže sa vrátiť práve touto cestou do nejakej miestnej krčmičky. Pri smerovníku, priamo pod našimi nohami, teraz prechádzajú stovky áut a kamiónov - sme priamo nad spomínaným tunelom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po krátkom oddychu, doplnení kvapalín a urobení zopár fotiek, pokračujeme po zelenej okolo vysielača Rudník a cesta znova vchádza do lesa. Stále stúpa a v horúčave sa z tela lejú kvapky potu. No, po námahe prichádza vytúžená odmena. Začínajú sa objavovať prvé skalné útvary a s nimi úžasné výhľady. Východný pohľad smerom na Široké a celé údolie, ktorým sa kľukatí cesta, po ktorej sme prišli, autá sú ako mravčeky. Dlho tu sedíme a len tak pozeráme na krásnu krajinku.

Teraz, odkedy sa začali objavovať skalné útvary, sa nám stále otvárajú čarokrásne rozhľady z vtáčej perspektívy a nikto si už ani neuvedomuje tú horúčavu a stúpanie. Prestávame sa držať turistického značenia a šliapeme len po vychodených chodníčkoch, ktoré nás mnohokrát zavedú na nečakane pekný výhľad. Po nasýtení sa výhľadmi sme pokračovali ďalej ku skalnej bráne a tu sme si všetci posadali a jedli s chuťou, ako už dlho nie. Plán bol zvládnuť ešte aj výstup na Sľubicu, ale podcenili sme počasie. Horúčava a nedostatok vody nás prinútili zmeniť plán a tak si Sľubicu odkladáme na inokedy.

Táto túra, či skôr prechádzka, nie je veľmi náročnou, hoci miestami, keď sa stúpanie náhle zostrmí, to chce trocha driny. Zvládne ju aj menej skúsený turista a vynaloženú námahu neoľutuje, akonáhle sa mu ponúknu úžasné rozhľady na celý Spiš.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek