Ráno

Zabudni na svoje šťastné skialpinistické rána, keď neváhaš ani sekundu po zapípaní budíka, tichúčko sa vytratíš z domu, v aute si pustíš Yael Naim a po pár chvíľach osviežujúcej jazdy si v červenom svetle vychádzajúceho slnka v mrazivom vzduchu ukrajuješ svoje vŕzgajúce metre smerom hore.

Deti spravia z tvojho rána chaotické peklo. Nechcú vstávať. Nechcú jesť. Nechcú ísť na záchod. Nechcú si umyť zuby. Nechcú sa obliekať. Nevedia, kde majú spodky, čiapku, rukavice. Nechcú ísť nikam. Chcú pozerať Čipa a Dejla.

Ty si ale neoblomný. Chodíš natiahnutý vo funkčnej bielizni po vykúrenom byte, začínaš sám sebe smrdieť, hľadáš spodky, čiapku, ponožky. Varíš čaj, vyrábaš salámové chleby. Deti sa krčia na gauči a ostentatívne driemu. Zúfalo dúfajú, že si to ešte rozmyslíš.

Nakládka

Aké ľahučké je hodiť do kufra svoj "ultralajt" batôžtek a lyžiarky, pricvaknúť lyže na strechu a odfrčať. S deťmi je to iné. Vynášaš lyže z pivnice, v každej ruke jeden pár, hrany sa ti zarezávajú do dlaní, zhadzuješ nejaké obrazy a kvetináče. Nasledujú lyžiarky, cestou po schodoch ti určite nejaké spadnú a nakoniec paličky, batohy a tašky. Na záver vybiehajú z domu deti, prilby na hlave, stúpajú si na rozviazané šnúrky, tratia rukavice a po zemi za sebou ťahajú šály. S prvými príznakmi seknutia v krížoch ich nakladáš do auta. Dieťa napchaté v otepľovačkách je o dve čísla väčšie a ty sa ho pokúšaš pripútať. Prvé kvapky potu ti stekajú po chrbtici do zadkovej ryhy.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Jazda

Tvoje obľúbené cédečká si pokojne nechaj doma. Budeš počúvať škreky, plač, pišťanie. S bolesťou v srdci budeš v zrkadielku pozorovať, ako sa po tvojich poťahoch rozlieva džús, ako sa trúsi kroasant a rozotiera roztopená čokoládka. Uprostred jazdy na diaľnici sa dozvieš, že niekomu treba kakať a že niekto si zabudol jednu rukavicu.

Do výstroja

Je to jedna z najťažších etáp. Kto už niekedy obúval decko do lyžiarok, vie, o čom je reč. Kľačíš v parkoviskovom sajrajte, dieťa sa ťa drží za vlasy, z celej sily rozťahuješ skelet lyžiarky a reveš: “Tlač! Tlaač! Ešte potlaaaač!!!” Svaly sa ti trasú, decko z celej sily ťahá tvoje ubiedené vlasy a tvári sa, že tlačí. A potom “šuch” a noha je tam. Keď zistíš, že pravá topánka je na ľavej nohe, rúca sa ti celý svet. A odznova. Potom nasleduje zapínanie klipsní. Ešte stále kľačíš, zmrznutými rukami cvakáš klipsne. Najprv slabo. Potom silno. Zase slabo. A zase silno. Tichúčko, len tak pre seba, kňučíš od námahy, bolesti a zúrivosti. Chceš sa schúliť do klbka, ľahnúť si do slanej blatovej brečky vedľa auta, nehybne ležať a čakať na koniec.

Cesta hore

Máš rád, keď sa pásy kĺžu, keď máš nos plný skvelého, chladného vzduchu, keď ti krv rytmicky klopká v ušiach a svaly máš horúce a vláčne? Miluješ ticho, pokoj a samotu?

Budeš polhodinu stáť v rade na lístky. Potom budeš polhodinu hľadať deti. Potom budeš polhodinu stáť v rade na lanovku. Budeš stáť vedľa dvojmetrového repráku a budeš cítiť, ako ti basy vibrujú lebečnými kosťami a hrudným košom. Vypočuješ si speváčku, čo sa volá Madonna. Okolo teba budú stovky ľudí, niektorí budú len pol metra od teba. Budú kričať a šliapať ti po lyžiach. Uvidíš také týpky, o akých sa ti nesnívalo ani v najťažších nočných morách. Ty aj tvoje malé deti budete pre nich vzduch, budú do vás vrážať a pritláčať vás o zábradlie. Potom budeš ponížený sedieť na lanovke a držať deti za goliere, aby ti odtiaľ nevypadli.

Cesta dolu

Čerešnička na torte. Strmý, nedotknutý svah, vykrajuješ svoj zvlnený podpis do panenského snehu. Hlboko dýchaš, všetky zmysly máš napäté ako struny a zároveň si omámený konskou dávkou štiav šťastia. Nikto ťa nevidí, nevidíš nikoho. Nie sú hory, nie je nebo, nie je sneh. Ste všetko a jedno.

Zabudni...

Budeš sa valiť v dave a ostražito sledovať rútiacich sa šialencov. Budeš chrániť vlastným telom svoje drobné dieťa pred nepríčetnými snouborďákmi. Budeš celú cestu dolu ziapať na to nešťastné dieťa: “Oblúčiky! Oblúčiky!” Budeš mu utierať sopeľ a slzy, zbierať jeho rukavice, paličky a lyže. Budeš mu rozpletať zauzlené nohy a prekrížené lyže a veľakrát ho budeš dvíhať zo zeme. Budeš ho dávať na kraji zjazdovky cikať (toľko vrstiev odevov si v živote nevidel). Často budeš kľačať a povoľovať a priťahovať mu lyžiarky. Maj pri sebe skrutkovač – budeš nastavovať viazanie. Budeš veľmi, veľmi unavený. Spotený. Zúrivý.

V bufete

V reštaurácii si na nervy? Vyzeráš a chováš sa tam ako slon v porceláne? Ku šťastiu ti stačí, keď si na vrchu Krížnej sadneš za závej a naleješ si horúci čaj z termosky a schrúmeš tatranku?

Tvoje deti ťa určite donútia, aby si im niečo kúpil v bufete. Napriek tomu, že ty NIKDY nestojíš v žiadnom rade, budeš v ten deň stáť už v niekoľkom. Polhodinu. Je jedno, či tam bude päť ľudí, alebo päťdesiat. Zase sa budú na teba tlačiť cudzí ľudia, tí istí, čo ti v rade na lanovku stúpali po lyžiach. Vystojíš ten nechutný rad a dáš za jeden decový čaj v plastovom poháriku euro a dvadsať centov. Vypiješ si ho sám (neznášaš ovocný čaj), lebo deti chceli džúsik.

Transport

Toto všetko sa bude niekoľkokrát opakovať. Potom budeš volať deti domov a tak, ako ráno nechceli ísť sem, tak teraz nebudú chcieť ísť domov. Budú robiť scény napriek tomu, že ledva stoja na nohách, sople im visia až po kolená a sú polomŕtve od hladu a dehydratácie. Keď ich budeš pri aute vyzúvať a vyzliekať, zistíš, že sú aj hlboko podchladené a že prsty na nohách a rukách majú biele a keď zakúriš v aute, budú kričať od bolesti. Ale po pár chvíľach jazdy nastáva zlatý klinec programu – detičky zaspia.

Body

Teraz už je ti fajn. Fičíš zimnou krajinou, prišla na rad aj tvoja muzička. Si v podstate spokojný a aj všetci ostatní sú spokojní. Nabral si dobré body a tie sa vždy oveľa ťažšie získavajú, ako strácajú. Možno si spomenieš, ako sa s tebou trápili tvoj tato a mama a aký si bol nemožný a neznesiteľný. A možno si predstavíš, ako jedného dňa bude jeden z tých spiacich diablikov prešľapávať pred tebou stopu a druhý ti ponesie v batohu pivko.