Trasa

Zvolen-mesto, tzv. malá stanica – vojenské cintoríny – Sarvaška – Bakova jama – Sliačska dolina – K salašu – Pod záhradou – hrab pri Lukovom – Za Krajčíkovou – Zolniansky lahar – Zolná, rómska osada – Zolná (ranogotický kostol sv. Matúša, Zolnayovský kaštieľ, dub letný cisárovnej Sisy) – Hučava (pamätník letcov SNP) – Hrádok – družstvo – Lieskovec

Z malej stanice na cintorín

Modro značený chodník, ktorým sa necháme viesť na prvej polovici túry, začína na železničnej stanici Zvolen - mesto (tzv. malá stanica). Z centra mesta, z Námestia SNP, od populárnej Valašky (pamätník SNP), sa na malú stanicu dostaneme Sládkovičovou a Hviezdoslavovou ulicou. Turistické značky potom vedú Sokolskou ulicou a za Domom kultúry ŽSR zabočia vľavo hore strmou uličkou k civilným i vojenským cintorínom. Hoci sa to dnes už nenosí, krátka prechádzka pietnymi miestami má svoj zmysel a prinúti nás aspoň k malému zamysleniu. Areálu dominujú pamätníky Červenej a rumunskej armády. Práve sem po II. svetovej vojne pozvážali a pochovali vojakov a dôstojníkov, ktorí padli na juhu Slovenska, takže celkovo tu spí svoj večný sen okolo 17 000 sovietskych a okolo 10 000 rumunských vojakov.

"Jeleňovo"

Vyjdeme na hrebienok nazývaný Sarvaška. Ktovie, možno tu naozaj kedysi bolo plno jeleňov (sarvaš je po maďarsky jeleň). Teraz nám padne do oka nová vilová štvrť, domov tých, ktorí boli po roku 1989 šikovnejší (alebo „šikovnejší“?). Otvoria sa nám výhľady na mesto Zvolen, ale i do údolia Hrona, na Kremnické vrchy, Štiavnické vrchy, do Slatinskej kotliny, na Javorie, Ostrôžky i detviansku Poľanu. Okolo prameňa, ktorý napája válov, vychádzame na kopec, ktorý sa nazýva Bakova jama, a vojdeme do lesa. Príjemné putovanie si môžeme vo vegetačnom období spestriť pozorovaním vtáctva alebo kveteny, v zime - pri dostatku snehu - je to obľúbená cestička zvolenských bežkárov.

Nad Sliačom

Vyjdeme nad kúpele Sliač, kam smerujú z rázcestia na hornom konci Sliačskej doliny žlté značky (opačným smerom by sme sa dostali do Lieskovca). V Sliačskej doline bol kedysi lyžiarsky vlek. Bol, už nie je a nie je tomu tak len kvôli slabým, na sneh chudobným zimám. Z lúčnatého chrbta ponad sliačsky salaš (bistro) sa otvárajú ešte dokonalejšie výhľady. Zľava (z kúpeľov) prichádzajú zelené značky, ktoré nás budú viesť až do Zolnej. Modré značky, ktoré sme sledovali doteraz, pokračujú z rázcestia Pod záhradou ďalej na sever Zvolenskou kotlinou až do Banskej Bystrice.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Statný hrab i jeleň

Musíme byť pozornejší pri sledovaní značiek. Lesom alebo jeho okrajom zídeme na lesnú cestu a z nej za potokom vpravo hore lúčinou do ďalšieho lesa. V ňom natrafíme na starý, vari storočný hrab, ktorý je chráneným stromom. Keď som sa tam nedávno zastavil, spoločnosť mi robil statný jeleň, ktorý sa pokojne prechádzal lesom, nevšímajúc si osamelého turistu. Pri výstupe na hrebienok sa nám otvoria výhľady na sever s blízkymi dedinami Sampor a Lukavica a s veľkofatranskou Krížnou i nízkotatranskou Prašivou na obzore. Zídeme do úvaliny Za Krajčíkovou. Značku objavíme na starom strome a podľa šípky vystúpime na ďalší hrebienok. Po ňom okrajom lesa a krížom cez lúky k výraznej značke - „volavke“. Tento úsek je orientačne náročnejší a oplatí sa mať po ruke ďalekohľad, aby sme mohli dovidieť na značky na druhej strane lúk. Pokračujeme dolu úvalinou do borovicového a krovinového porastu. V tejto džungli sa pokúsime nájsť začiatok jarku, ktorý smeruje do Zolnej. V lese okrajom čoraz hlbšieho výmoľa vedie stará, miestami už veľmi zaburinená cestička, ktorá nás privedie do zolnianskej rómskej osady. Nad ňou si môžeme prehliadnuť chránený prírodný výtvor - Zolniansky lahar.

Čo je lahar?

Toto slovo pochádza až z ďalekej Jávy, kde sa ním označuje bahenný prúd, ktorý vzniká počas sopečnej činnosti. Práve lahary (názov vošiel do geologickej terminológie) dokážu narobiť najviac škôd a na ich vrub ide veľa obetí sopečných výbuchov. O jeho nebezpečnosti svedčí napríklad erupcia kolumbijskej sopky Nevado del Ruiz (5 400 m n. m.) z 13. novembra 1985. Jej lahar vtedy pochoval mesto Armero s asi 27 000 obyvateľmi. Tento Zolniansky lahar je dnes už samozrejme absolútne neškodný, skamenený. Zatiekol sem pred miliónmi rokov v mladších treťohorách, keď bol v plnej sile vulkán Poľana. Na svojej zhruba 18 km dlhej ceste vyvrátil a pochoval vtedajšie porasty, takže dnes tu môžeme nájsť sfosilizované listy, šišky i tzv. drevný opál (skamenené drevo tisov alebo brestov). Lahar odkryli Zolňania pri ťažbe kameňa a dnes je prírodnou pamiatkou na ploche 0,3242 ha. Botanik si nemôže nevšimnúť aj vegetáciu, ktorá kopec pokrýva, ale i laické oko (a po ňom i objektív fotoaparátu) zamieri na pestrofarebnú kvetenu. Napríklad na jar na rozkvitnuté prvosienky bezbyľové.

Medveď na rybačke

Chránené (1,92 ha) sú aj brehové porasty riečky Zolná, ktorá je významným rybárskym tokom. Na oživenie môjho článku si dovolím reprodukovať príhodu, ktorú mi vyrozprávali zvolenskí rybári. Raz sa vraj jeden z nich vybral na Zolnú na pstruhy. Lov ho natoľko opantal, že si ani príliš nevšímal lomoz za sebou, myslel si, že je to nejaký rybársky kolega. Len po chvíli si popod nos zašomral: „Nuž, keď si sem prišiel, aspoň by si sa mohol pozdraviť!“ Žiaden pozdrav však k nemu nedoletel a keď sa konečne pozrel za chrbát, videl, že sa sem vybral na rybačku - medveď. Nuž, ktovie, kto sa viac naľakal, pravdou je, že jeden i druhý vzali nohy na plecia. Samozrejme každý opačným smerom.
To, že sa sem zatúlajú z Poľany medvede, mi potvrdili aj miestni poľovníci. Pravda, macov sem láka predovšetkým bohato prestretý stôl na kukuričných lánoch.

Zabudnutá návšteva princa

Prejdeme mostíkom ponad riečku Zolná a vyjdeme na cestu, ktorá spája Slatinskú kotlinu cez Čerín a Hornú-Dolnú Mičinú s Banskou Bystricou. Zelené značky pokračujú do Očovej. My zídeme do blízkej dediny Zolná, ktorá patrí medzi najstaršie v regióne. Vyrástla už v 13. stor. na významnej obchodnej ceste (Via magna), ktorá spájala centrálne časti Uhorska stredom Slovenska s Poľskom. O jej starobylosti svedčí aj ranogotický kostol sv. Matúša. Postavili ho koncom 13. stor. a o storočie neskôr ho neznámi umelci vyzdobili freskami, ktoré sa pod citlivými rukami reštaurátorov opäť dostali na svetlo sveta. Kostol značne poškodili pri prechode frontu koncom zimy 1945 a obnovili ho až v ostatných rokoch, čo ocenil aj britský princ Charles pri návšteve Zolnej v novembri 2000. Na takúto významnú návštevu sa, žiaľ, zabudlo. Myslím si, že sa mohla stať výrazným propagačným impulzom pre rozvoj turistiky, cestovného ruchu a s tým súvisiacej ekonomiky.

Lipa cisárovnej Sisi

Pri múrom olemovanom kostole je kaštieľ, ktorý postavili na starších základoch v 17. stor. V súčasnosti je v súkromných rukách a po zastrešení je nádej, že sa nerozpadne a že sa sídlo rodiny Zolnayovcov dočká svojho vzkriesenia. Schádzajúc dolu dedinou si všimneme asi 20 metrov vysoký dub letný, ktorý tu zasadil 18. septembra 1898 miestny učiteľ Ján Solovič na pamiatku legendárnej cisárovnej Sisi.

Hučava

Zo Zolnej do Zvolena (dedina je dnes jeho administratívnou súčasťou) sa môžeme vrátiť autobusom, alebo pri dostatku času a síl si to namierime (bez značiek) z dolného konca dediny k riečke Hučava. Lúky vedľa cesty boli počas SNP významným poľným letiskom, z ktorého operoval 1. československý samostatný stíhací pluk. Udalosti SNP pripomína pamätník s tabuľou.

Hrádok

Za Hučavou vystúpime na zalesnený kopec Hrádok. Ako naznačuje názov, jeho strategickú polohu si všimli už ľudia v dobe kamennej pred štyrmi tisíckami rokov. Nečudo, že Hrádok (patrí už do chotára Lieskovca) je jednou z najvýznamnejších archeologických lokalít v okolí Zvolena.

Opustený lom

Hrádok je však zaujímavý aj z prírodného hľadiska. Je totiž budovaný paleozoickými granodioritmi, ktoré vychádzajú spod nánosov mladších hornín. Na východnom zakončení kopca je starý lom, v ktorom sa ťažil práve granodiorit. Asfaltkou cez polia zídeme do Lieskovca, odkiaľ máme dostatok autobusových spojov do Zvolena.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek