Zimný výstup na Kloptaň na snežniciach

Trasa

Mníšek nad Hnilcom – traverz Hutnej hole – Kloptaň (rozhľadňa a útulňa) – Zbojnícka skala – sedlo Jedľovec – opustené bane v Smolníckej doline – Smolnícka Píla – Mníšek nad Hnilcom

Hutná hoľa

Cestu sme začali v Mníšku nad Hnilcom, odkiaľ cesta stúpa lúkami po zelenej značke až do lesa. Ranný Mníšek je zahalený v jemnom opare a cesta už od samého začiatku prekonáva väčšie prevýšenie. Tu dole je aj snehu pomenej a tak sa ide pomerne ľahko a rýchlo. Po vstupe do lesa míňame pravdepodobne starú štôlňu a stúpame na Hutnú hoľu. Už názov napovedá, že v tunajších lesoch sa skrýva takýchto štôlní určite viac. Na Hutnej holi je už (konečne) snehu viac a pohyb bez snežníc sa stáva náročnejším, Na rázcestníku sa nachádza aj poľovnícka rozhľadňa (posed), ktorá umožňuje dostať sa nad zasnežený terén a občerstviť sa po takmer 3-hodinovom stúpaní.

Poľovnícke pohodlie

Stopu si razíme ako prví, aj napriek tomu, že od posledného sneženia prešiel už týždeň. Už som si však zvykol, že u nás pri návšteve menej frekventovaných ciest v zime za celý deň nestretávame nikoho. Problémy na otvorených priestranstvách robia záveje, cez ktoré je ťažké predierať sa. Onedlho prichádzame k ďalšej poľovníckej rozhľadni, tentoraz „luxusnej“. Na kovovej konštrukcii stojí krásna búdka, s vysúvacími sklenenými oknami a sedačkou vo vnútri. Nuž, aj poľovníci už asi chcú mať v lese svoje pohodlie.

Kloptaň

Sledovať značenie v teréne, kde je všetko pod snehom, nie je ľahké, avšak zatiaľ to ešte celkom ide. Otvára sa nám pohľad do údolia Hnilca na Gelnicu či Jaklovecký lom. Po ďalšom stúpaní ponad Hutnú hoľu sa už objavuje aj celá panoráma Tatier od Belianskych, cez Vysoké až po Západné. Špecifické počasie spôsobilo, že nad nami sa prevaľovala hradba oblakov, zatiaľ čo Tatry boli krásne slnečné. Kloptaň nie je ďaleko, avšak v zime každý meter meria dva, a tak sme radi, keď k nemu konečne prichádzame. Kloptaň ponúka známu vyhliadku, útulňu s možnosťou prespania, ohnisko a vrcholovú knihu. Okrem nej aj jednu kešku, ktorá je však v zime nenájditeľná. Z vyhliadky je krásny pohľad, či už na spomínané Tatry, ale aj Kráľovu hoľu, Kojšovskú hoľu, či okolité dedinky roztrúsené popri Hnilecko-Horehronskej železnici. Od roku 1993 je tu vyhlásená prírodná rezervácia. Určite každému odporúčam za pekného počasia si tu vyjsť. Len kúsok od Košíc je to naozaj zaujímavé miesto, z ktorého možno vidieť polovicu Slovenska.

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instragrame ]

Zimný postup

Čas neúprosne beží, v zime zvlášť a my pokračujeme ďalej. Ísť do Mníška nad Hnilcom tou istou cestou by bolo asi nezaujímavé, a tak sa vydávame po červenej do sedla Jedľovec. Jedinú spoločnosť nám aj naďalej robia naozaj rôznorodé stopy zvierat v snehu. Cesta tu ubieha čoraz pomalšie a snehu je akosi viac a viac. Objavuje sa viacero stromových vývratov, viaceré z nich sú určite len z nedávneho obdobia. Nie je ľahké brodiť sa snehom, obchádzať stromy a ešte sledovať značku, ktorá si už pamätá aj farebnejšie obdobie. Letných 30 minút na neďaleké Zbojnícke skaly trvá 2 hodiny, Cestou povzbudí značený prameň s pitnou vodou, asi 50 m od chodníka, od ktorého je vidieť dokonca aj Jasov s Jasovským bralom.

Opustené bane

Kým po Zbojnícke skaly sme cestu ešte dokázali vytušiť, od nej sa nám po niekoľkých minútach značkovaný chodník definitívne stráca. Nevedno, kde ani ako, ale keď sme po nejakom čase prudkého zostupu nenarazili na žiadnu značku, nastal čas vytiahnuť GPS-ko. Ďakoval som mape lesných ciest, ktorá nás presne a spoľahlivo dokázala dostať v šere na modrú značku, krížom cez les. Značka tu už postupuje asfaltkou smerujúcou do osady Smolnícka Píla. Bez nej by sme tam možno blúdili doteraz. Za zmienku stoja budovy bývalých baní, ktoré sa zjavia na „modrom“ chodníku. Ide pravdepodobne o nikdy nedostavané socialistické opachy, kde sa kedysi ťažilo. Alebo iba chcelo ťažiť.

Uľahčená cesta tmou

Klesáme po modrej na Smolnícku Pílu. Ešte pred úplný zotmením sa objavia stopy po automobile lesníkov. Od rána sú to prvé stopy človeka, prichádzajú však práve včas, pretože nám v tme značne uľahčia cestu. Po ceste už za svetiel bateriek smerujeme späť do Mníška nad Hnilcom.