Príbeh

Hory sú ako ľudia

12.03.10
Možno máte podobnú skúsenosť aj vy. Zažijete nejakú udalosť, príbeh a máte pocit, že v tom príbehu sa vám zjavila pravda. Pravda o viere, v ktorej žijete. Zjavené veľké aj malé pravdy a príbehy ostávajú v pamäti.

Môj dedo bol milovníkom a obdivovateľom hôr. Keď som bol ešte malým chlapcom, jeho príbehy z horských túr som vnímal ako rozprávky. Zvlášť, keď tie kopy kamenia a skál prirovnával k ľuďom. Intímne rozhovory s horami sa vraj vedú cez vibramky, lyže a cez dotyky rúk na skalách. Medzi horami a ľuďmi bol podľa neho len jeden rozdiel - hory tu budú stále. A ak sa hnevajú, my krehké ľudské bytosti, im musíme ustúpiť, aby sme sa s nimi mohli dať znovu do reči, keď budú vľúdnejšie.

Často tiež hovoril o vplyve kopcov na správanie sa ľudí, ktorí sa ich snažia zdolať. A kopce vraj zdolávať treba pre vzácne chvíle jedinečného dialógu s vesmírom vonkajším aj s vesmírom vo vlastnom vnútri. Túto jeho vetu si pamätám presne, pretože ju spomínal takmer pri každom opise svojich výstupov a ja som jej v tom čase nerozumel.

Biely kopec

Na dedovu filozofiu vzťahu k horám z rannej mladosti som takmer zabudol. Ale ten zvláštny odkaz predsa len tlel niekde v mojom vnútri. A keďže som trávil stále viac času v horách a zažíval na vlastnej koži ich vrtochy, stával sa aj pre mňa živším a aktuálnejším. Na dedov dialóg medzi kopcami a ľuďmi som si spomenul pri svojom výstupe na Mont Blanc.

Presne si už nepamätám, ako sme k tomu nápadu dospeli, ale myslím si, že prvý s ním prišiel Jožo. Začal kupovať príručky a sprievodcov, nabádal nás ku kondičnému tréningu a koncom mája zorganizoval premietanie diapozitívov s ľuďmi, ktorí vystúpili na Mont Blanc. A desiateho júla sme vyrazili.

Zuza

Zuza bola z našej štvorčlennej partie najmladšia. Po prvom neúspešnom pokuse o zdolanie vrcholu - ešte vo štvorici - začal Jožo kašlať. Monika sa rozhodla, že s ním ostane v kempe a na druhý pokus získať skalp Mont Blancu sme tak ostali len my dvaja. Aj keď Zuza mala dobrý fyzický základ ešte z dôb, kedy pretekala na bežkách, prekážalo mi, že neustále zdôrazňovala svoju dobrú fyzickú kondíciu a psychickú pohodu. Chýbali jej skúsenosti z túr v ľadovcových horách a takýmto spôsobom sa len snažila upevniť si sebavedomie, lebo nevedela, čo ju tam hore čaká a bola z toho nervózna. Na aklimatizačných túrach však nemala žiadne vážnejšie problémy. Bolo to také normálne ľudské stvorenie.

Nástup

Ráno sme vyrazili zavčasu. Chceli sme stihnúť už prvú lanovku z Les Houches na medzistanicu zubačky Tramway du Mont Blanc. Mal som to celé perfektne naplánované. Chystal som sa, že v priebehu dvoch dní Zuze názorne ukážem, kto je v tejto dvojici skúsenejším - a teda šéfom a koho bude musieť dva dni poslúchať, lebo od rána frfľala a bola protivná.

Najprv jej prekážalo, že som podľa nej nástup zbytočne skomplikoval prestupom z lanovky na zubačku. Mali sme vraj vstávať ešte skôr, trepať sa až na konečnú zubačky a tam nastúpiť, aby sme už nemuseli prestupovať. Nakoniec sa síce nechala prehovoriť, ale keď sme sa viezli lanovkou, znovu začala otravovať. V preplnenej kabíne lanovky do mňa stále hustila vety typu: „Nesmieme to vzdať, aj keby sme tam mali ostať“. Keď sme vystúpili z lanovky a v prvom momente nebolo jasné, ako sa dostaneme k zubačke, chytila ju hystéria a zlostne vykríkla: „Ja som vedela, že to prestupovanie je nanič, Mont Blanc je zase v riti. Kvôli tebe!“

Cestička sa samozrejme po chvíli našla a keď sa nám po pár krokoch otvoril výhľad na domček s medzistanicou zubačky, prešiel som do protiútoku. Pri najbližšej lavičke som zastavil s poznámkou: „Zubačka príde až o pol hodiny, ideme sa najesť,“ a začal som rozbaľovať batoh. Zuza zatiaľ okolo mňa zlostne podupávala neskladajúc si batoh z chrbta.

Samozrejme, že sme mohli prejsť aj tých dvesto metrov a zložiť sa až na stanici. Ja som však Zuze musel ukázať, že mám akciu perfektne pripravenú a pod kontrolou. Keď sa za zákrutou objavila tá zubačka, ktorá v mojom cestovnom poriadku chýbala, bola vo výhode a skôr než som sa stihol spamätať, utekala po lúke smerom k trati.
V chvate som nahádzal veci do batohu a rozbehol sa k zubačke. „Ice pick, Ice pick!“ (cepín, cepín) - upozorňovala ma skupina anglických horolezcov, keď som dobehol na stanicu. A jeden z nich, reagujúc na môj nechápavý výraz, aj ukázal smerom, odkiaľ som prišiel. Môj cepín sa zreteľne vynímal zapichnutý do zeme na mieste, kde som rozbaľoval batoh. Cestu v zubačke, do ktorej sme sa obaja dostali bez straty cepínu, sme absolvovali v tichom rozjímaní.

Asi po hodine chôdze v zástupe turistov, ktorí sa vyrojili z rannej zubačky, dal som sa do reči so skupinou Angličanov, ktorí prispeli k záchrane môjho cepínu. Keď sa dozvedeli, že som zo Slovenska, jeden z nich sa ma opýtal, či takýto výlet nie je pre nás finančne náročný. „Vcelku áno,“ odpovedal som mu stručne. „Prosím ťa, neponižuj sa pred nimi,“ podráždene reagovala na moju odpoveď Zuza a energickými krokmi sa od nás začala vzďaľovať. Bohužiaľ stihla ešte zachytiť môj povzdych smerom k nechápajúcemu Angličanovi: „Oh Women.“ Rýchlo sa obrátila a zvýšeným hlasom ma dôrazne varovala: „Zo mňa si posmech robiť nebudeš!“ A ďalej pokračovala v nasadenom tempe.

Mačky

Zuzu som dobehol na okraji ľadovca, kde sa zástup turistov zastavil a všetci si pripínali mačky. Ona ale vraj zastavila len kvôli tomu, aby sa napila. Čakala na mňa, lebo voda aj časť jej batožiny bola v mojom batohu. „Ja idem ďalej bez mačiek a daj sa mi napiť“, privítala ma. Spolu sme potom vyprázdnili fľašu s vodou. „Vodu treba mať vždy v batohu“, zhodnotil som náš smäd a vybral som sa na neďalekú chatu Tete Rousse kúpiť ďalšiu fľašu.

Keď som sa vracal, Zuza si predsa len pripínala mačky. „Robíš to dobre?“ prejavil som úprimný záujem o divné slučky na jej vibramách. „Samozrejme, že to robím dobre,“ odpovedala a pokračovala v zamotávaní uzlov. Môj predpoklad o zbytočnosti jej snaženia sa však ukázal byť správny. Ja som mal mačky už dávno nasadené a ona ešte stále zápasila s remencami. „Ukáž, zaviažem ti to,“ rozhodol som sa ušetriť ju potupného prosíkania o pomoc.

Podvečer

Po krátkom úseku cez ľadovec na nás čakalo najhoršie miesto celého výstupu - traverz širokým žľabom. Podľa príručky je toto miesto nebezpečné, lebo v žľabe často padajú kamene a tie sú zdrojom mnohých úrazov. Povestný traverz sme však absolvovali bez väčších problémov. V žľabe žiadne kamene nepadali. Ďalší úsek tvoril skalnatý hrebeň, ktorý končil pri chate Gouter, kde sme plánovali prenocovať. Najväčším problémom na úzkom hrebeni boli davy ľudí, ktoré prúdili oboma smermi.

Stretávanie sa s protiidúcimi nebolo vždy celkom bez problémov. Mal som pomerne veľký batoh a na ňom zavesené svoje aj Zuzine mačky, cepíny a tiež lyžiarske palice, lebo Zuza sa nevedela rozhodnúť, či absolvuje vrcholový hrebeň s cepínom alebo s mačkami. Keď som sa jej opýtal, či nie je unavená a neoddýchneme si, lebo mne by prestávka prospela, odpovedala, že nepotrebuje oddychovať, pretože na rozdiel odo mňa a to zdôraznila, sa v príprave neflákala. Opäť som teda zaostal a stretli sme sa až na terase chaty.

Po ľahkej večeri, prevažne z vlastných zásob, sme sa podriadili režimu chaty a o ôsmej sme už boli na pričniach. V malej izbe so štyridsiatimi posteľami však bolo teplo a dusno. Asi aj vplyvom výšky ma bolela hlava a vydýchaný vzduch v miestnosti môjmu stavu neprospieval. Aj napriek riziku, že sa nevyspím, lebo ráno sa vstávalo už o jednej, som potichu zliezol z prične a vyšiel na terasu.

Letný deň končil bez oblakov tak, ako sa ráno začal. Slnko pomaly zapadalo a svojimi lúčmi ožarovalo vrcholky Savojských Álp na druhej strane údolia. Pohoda končiaceho letného dňa ma utvrdila v presvedčení, že ráno úspešne dosiahneme vrchol. Čerstvý vzduch pomohol aj mojej hlave a tesne pred jedenástou som sa vrátil do postele. S predsavzatím, že zajtra musím prispieť k uvoľneniu napätej atmosféry, ktorá medzi nami dvoma celý deň panovala. Chcel som začať už od rána tým, že budem Zuze nezištne radiť, ako sa má čo najlepšie obuť a obliecť.

Vstávanie

„Hej, hej, hej... Koľko je hodín?“ zobudil som sa na naliehavý Zuzin šepot. V tme som našmátral čelovú lampu. „O desať minút pol druhej... A nechaj ma ešte desať minút,“ pridal som svoju tradičnú rannú zaklínaciu formulku. „Ježišmária, už toľko?! Okamžite vstávaj!“

Obliekanie, raňajky a balenie batohu som pod vplyvom nešetrného ranného budíčka vykonával v tranze. Vedel som, že noc bola pomerne teplá a nemá význam sa zbytočne naobliekať. S údivom som preto sledoval, ako si Zuza obúva dva páry teplých ponožiek do ešte celkom nových a málo rozchodených vibrám. Najmä keď si doteraz obúvala stále len jeden pár. Chcel som jej povedať, nech to nerobí, ale keď som si spomenul na jej expozé pri vstávaní, zahryzol som si do jazyka. V tom čase sa v priestoroch chaty motalo a navzájom si prekážalo asi dvesto vstávajúcich, raňajkujúcich a baliacich sa horolezcov. Zuza bola z toho ruchu zjavne konšternovaná a upokojila sa, až keď sme vyšli na terasu.

Hviezdy

Čerstvý vzduch jej zlepšil náladu a optimisticky vyhlásila, že aj napriek tomu, že som nemožný spachtoš, začína veriť, že spolu úspešne zdoláme vrchol. Boli tri hodiny ráno. Dlhá reťaz svietiacich čeloviek pred nami ukazovala cestu k vrcholu.
Vidieť padať hviezdu v normálnych nadmorských výškach je nevšedný zážitok. Vidieť padať hviezdu za jasnej noci pod vrcholom Mont Blancu je takmer nuda. Za dve hodiny, kým nevyšlo slnko, ich spadlo niekoľko. Keď padá hviezda, treba si niečo želať.

Všetci, čo v tej chvíli kráčali po ľadovcovom hrebeni, mali k dispozícii určite aspoň tri želania. Tri želania, ktoré sa môžu v budúcnosti splniť. Tak, ako hlúpemu Janovi z rozprávky. Trikrát som si vtedy želal vždy to isté, aby som sa z tejto túry vrátil zdravý a v pohode. Na také skvostné veci, ako bohatstvo, sláva a láska som si nespomenul.

Zuza postupovala omnoho pomalšie ako včera. Na jej vkus sme už boli privysoko. Niekoľkokrát ju aj napínalo na zvracanie, ale vyvrátiť obsah žalúdka na ľadovec sa jej nepodarilo. Teraz som ju musel neustále vyčkávať ja. „Videl si tie hviezdy?“ spýtala sa lapajúc po dychu, keď dorazila ku mne na jednej zo zastávok. „Áno,“ prisvedčil som. „Vydrž. O chvíľu sme hore.“ Aj keď sa včera zmenila na protivnú babu, vrchol sme chceli dobyť spoločne. Po jednej z dlhších prestávok tesne pod vrcholom som sa rozhodol, že ju počkám až celkom hore.

Vrchol

Ráno, niečo po ôsmej, vrchol Mont Blancu. Výborná viditeľnosť. Nekazili ju ani mračná po dohasínajúcej búrke kdesi nad severným Talianskom. Slávnostne som vypil borovičku, ktorú som šetril na túto príležitosť. Potom som chvíľu sledoval dvoch čiernych vtákov, ktorí voľne poletovali nad vrcholom a horolezcov zložených aj s vercajgom v jame, ktorú si na vrcholovom ľadovci vyhrabali a zrejme tu aj strávili noc. Keď dorazila na vrchol Zuza, bol som už dosť premrznutý.

Z kopcov naokolo ma upútal v diaľke sa črtajúci sa Matterhorn, a preto som sa snažil dostať ho do záberu. V jeho popredí bola Zuza kľačiaca na ľadovci a opierajúca sa o cepín. Vidieť Matterhorn z Mont Blancu vraj možno len za mimoriadne priaznivých okolností. My sme to šťastie mali. Na vrchole sme sa dlho nezdržali. Chlad v nás i chlad v atmosférickom prúdení vzduchu nás rýchlo otočili smerom dole.

Zostup

Úvodná časť nášho zostupu mala podobný priebeh ako cesta nahor. Zuza zaostávala stále viac a viac. Pri pomalom tempe, keď som musel na Zuzu často čakať aj niekoľko minút, som sa v myšlienkach opäť vracal na vrchol. Patrilo k dobrým zvykom v našej turistickej partii, že keď sme zdolali nejaký vrchol, vždy sme si tento akt aj patrične uctili. Minimálne sme si podali ruky s tradičným: „Hore zdar!“ Častejšie však bývali objatia. A teraz, na vrchole Európy, nič. No ale objímať sa s takou odpornou babou?

Aj napriek Zuzinmu pomalému postupu sme na chatu dorazili asi o štvrť na dvanásť. To bol podľa príručky výkon v norme. Rýchlo sme sa prezliekli a pribalili do batohov veci, ktoré sme nechali v chate. Po občerstvení čajom a sušienkami sa Zuza priznala, že ju na prstoch hrozne tlačia vibramy. „Môžeme ostať na chate,“ navrhol som jej. „O tom nemôže byť ani reči. O pol jednej vyrazíme a stihneme poslednú zubačku. Ja musím byť večer o ôsmej pod sprchou.“ Myslela sprchu v našom kempe v Chamonix.

Pred nami bol najhorší úsek zostupu. Skalnatý hrebeň a žľab, ktorý sme museli zdolať, nebol ani smerom hore príjemný. Smerom dole bol však oveľa nepríjemnejší. Išiel som dopredu a snažil som sa ukazovať Zuze vhodné stupy a chyty. Exponovaný terén, únava a dva páry ponožiek však urobili svoje. „Ja tade neprejdem, ja tade nepréééjdéééém,“ alebo: „Zase si vybral zlú cestuúúúú...,“ boli jej najčastejšie prejavy v kritických miestach. Keď som po takýchto jej reakciách strácal trpezlivosť a prestal jej radiť, oborila sa na mňa, prečo jej neradím, keď mám väčšie skúsenosti. A dôrazne dodala: „Keby to bolo naopak, JA by som sa na teba určite nevykašlala tak, ako TY kašleš na mňa!“

Žľab

Pred povestným žľabom sme si nasadili mačky. Bolo treba zostúpiť niekoľko metrov a pretraverzovať žľab. Keďže chodník bol preplnený vystupujúcimi turistami, rozhodol som sa pre šikmý traverz dolu cez snehové pole. Keď sme odbočili z chodníka, prepadli sme sa takmer po pás do snehu. Zuza na to nebola pripravená a nasledoval učebnicový hysterický záchvat. Bol som niekoľko metrov pod ňou, a kým som sa k nej dostal, stihol jej už pomôcť francúzsky horolezec, ktorý odbočil z chodníka. „Že sa ti konečne uráčilo. Šuchtoš šuchtavý,“ okomentovala moju snahu.
Ešte raz sme začali pomalý zostup k miestu, kde sa traverzuje žľab. Zuza sa triasla od únavy a potrebovala si oddýchnuť. Nájsť miesto na oddych však nebolo jednoduché. Keďže po padajúcich kameňoch nebolo ani tentoraz ani stopy, rozhodol som sa pre oddych priamo v žľabe. Len sme odstúpili z chodníka, po ktorom striedavo pobehovali v strachu pred padajúcimi kameňmi zostupujúci a vystupujúci turisti. Zložili sme si batohy, vybral som fľašu s vodou a podal ju Zuze.

Kameň

Keď sa napila, vrátila mi fľašu a ja som si zrazu uvedomil, že v skupinke turistov napravo odo mňa je rušno. Pozrel som sa hore, kam ukazovali. Veľký kameň v tvare nepravidelného disku padal priamo na nás. Nestihol som už urobiť žiadny pohyb, len mi prebehlo hlavou: „A je to tu.“ Medzi mnou a Zuzou bola asi pätnásťcentimetrová medzera. Padajúci kameň trafil presne do nej. Minul nás zhruba vo výške našich bokov. Ostala po ňom len stopa v zľadovatelom snehu pod nami. Strčil som netrpezlivo do Zuzy. Nebolo to však potrebné, lebo sama v tej chvíli už uvedomele trielila preč. Skupinka turistov čakajúca na kraji žľabu sa pred nami úctivo rozostúpila a my sme padli do snehu. Krátko sme sa vydýchali a bez slova sme rýchlo pokračovali ďalej. Nasledujúci asi kilometrový úsek cez ľadovec sme absolvovali za niekoľko minút. Na jeho konci sme zhodili batohy. V pretrvávajúcom tichu sme si potom odopli mačky a stále bez slov sme obaja pár minút zamyslene sledovali slnko, ako sa pomaly skláňalo do údolia.

Káble

Vytiahol som z batoha zmes orieškov s hrozienkami a ponúkol som aj Zuze. „Na čo si myslela, keď tam hore padali hviezdy?“ načal som vypäté ticho pretrvávajúce po našom galope zo žľabu a cez ľadovec. Neodpovedala na moju otázku a začala si baliť batoh. „Vieš, pýtam sa len preto, lebo mi je jasné, prečo netrafil ten kameň mňa, ale prečo netrafil teba?“ „Tak to je vrchol! Tak to je vrchol!“ začala ziapať Zuza. Chvatne vstala a hodila si batoh na plece.

Niekedy si zvyknem exemplárne pristúpiť káble vlastného vedenia. Aj teraz mi to trvalo niekoľko dlhých sekúnd. Držal som v ruke vrecko s orieškami a hrozienkami a nechápavo som sa díval, ako sa Zuza napriek boľavým prstom na nohách rýchlo vzďaľuje preč.

Teraz už nemala na sebe šušťáky ako v hornej časti výstupu. Ružové legíny len zvýrazňovali jej štíhle nohy a pekne formovaný zadok. Pohľad na tieto partie jej tela prebudil v mojej hlave nové myšlienkové pochody. Veď keby vzťahy medzi mnou a Zuzou bazírovali na estetickom a erotickom materializme, určite by neboli také nelogické a komplikované. „V tom to asi bude,“ povzdychol som si, odkladajúc do batoha vrecko s hrozienkami a orieškami.

Entuziazmus

Zuzu som našiel za treťou zákrutou. Sedela uprostred chodníka a plakala. Prekérna situácia, hodil by sa vhodný prejav. Prišiel som k nej a snažil som sa vytočiť svoje mozgové závity do maximálnych obrátok. Moje mozgové závity ma však sklamali. Bez slova som stál vedľa nej a čakal, kedy doslzí. „Bolia ma nohy, bolia ma nohy, bolia ma nohy...“ opakovala stále dookola, keď sa jej aspoň sčasti podarilo prekonať vzlyky. „Daj mi cepín, možno mi to pomôže,“ usúdila už celkom vecne, keď ju prestal ovládať plač. Dal som jej oba cepíny, aby sa nimi mohla podopierať.
Opäť vyrazila s veľkým entuziazmom, no po niekoľkých krokoch sa nešťastne pošmykla na zbytkoch zľadovatelého snehu. „Ja som to vedela, ja som to vedela.... Nakoniec sa nám ešte aj niečo stane. Nejaký sprostý úraz. Do riti...“ A nasledovala spŕška nadávok, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani kvalifikovaný pohonič. Zmohol som sa na nejaké pomotané vety v snahe upokojiť ju. Nevnímala ma. Sedela na zemi, striedavo nadávala a plakala. Už som však vedel, že sa opäť spamätá. Že sa zatne, vstane a urobí všetko pre to, aby sme tú poslednú zubačku stihli.

Prešli sme ďalší krátky úsek. Zuza znovu zastala, posadila sa na kameň vedľa chodníka a pohľadom prešla na mňa. „Choď dopredu a kúp lístky na zubačku.“ So slovami: „Dobre. A kontroluj si čas, zubačka odchádza o 18.40,“ som ju nechal sedieť na kameni. Šiel som dole šťastný, že nemusím byť svedkom jej trápenia a nemusím nútiť svoj mozog vymýšľať vety útechy.

Fľaša

Na konečnú zubačky som prišiel asi o šiestej. Kúpil som lístky, zložil som sa na lavičku a vypil poslednú vodu z fľaše. Potom som kúpil ešte jednu fľašu vody a zadíval sa na svah, po ktorom sa kľukatil chodník. So zastávkami a pomaly, ale predsa, postupovala Zuza stále nižšie a nižšie. Bolo presne 18.30, keď sa so slovami: „Daj sa mi napiť. Lístky máš?“ posadila na lavičku vedľa mňa. Dal som jej celú ešte nenačatú fľašu s vodou. Bez problémov z nej vypila asi tri štvrtiny, vydýchla si a pozerajúc proti slnku na zbytok vody vo fľaši, povedala: „Medzinárodný zväz blondínok ti pošle ďakovný list za to, že si ma tam dostal.“ „Dám si ho zarámovať a bude vždy na čestnom mieste v mojom byte,“ povedal som a natiahol sa za fľašou s vodou. Na môj pohyb reagovala rýchlym protipohybom a zbytok vody z fľaše sa stratil v jej útrobách. „Si ty predsa len hnusný smrad. Ani napiť sa mi nedáš!“, vysvetlila svoje počínanie odhadzujúc prázdnu fľašu do kontajnera.
Bolo mi smutno na duši aj napriek tomu, že záverečný dej našej akcie sa konečne začal odvíjať podľa môjho perfektne pripraveného plánu. Na medzistanici zubačky sme prestúpili na lanovku a z nej na autobus do Chamonix. Keď sme už sedeli v autobuse, niečo vo mne povolilo. „Nemáš chuť na pivo?“ navrhol som Zuze. „Dobre, ale len jedno,“ súhlasila.

Pivo

Vypili sme po jednom pive a v dušiach sa nám rozprestrela pohoda. V hlavách zas alkohol, ktorý pri našej únave pôsobil efektívnejšie ako za normálnych podmienok. Chvíľa oddychu a uvoľnenia nám obom dobre padla. Vstali sme, rozhýbali stuhnuté nohy a zaradili sa do davu turistov zapĺňajúcich ulice v Chamonix.

Prechádzajúc okolo sochy Jeana Jacquesa Balmata, prvého dobyvateľa Mont Blancu, som pochopil, že musím vyliezť k nemu na podstavec. Toto bolo ideálne miesto na zakončenie našej akcie. Pomohol som hore aj Zuze, ktorá sa, aj keď nechápala, o čo ide, neprotivila a vyskočila ku mne. Ľavou rukou som objal plechového Balmata a pravú ruku som podobne ako on vystrel smerom k vrcholu Mont Blancu červenajúcemu sa v lúčoch zapadajúceho slnka. Nadýchol som sa a pred usmievajúcimi sa japonskými a kórejskými turistami s fotoaparátmi v rukách som predniesol parafrázu veršov Miroslava Válka:

Chytili sme ťa, slepota dospelého veku
a dobyli sme ťa, ty starý všivák - Mont Blanc,
bolo nám dobre
a čo sa stalo, stalo sa.

Japonskí a kórejskí turisti sa po mojom prednese ešte viac usmievali a ocenili môj výkon potleskom. Ten gradoval, keď sme sa so Zuzou, z ktorej už bola opäť normálna ľudská bytosť, objali. Na vrcholové objatia totiž nikdy nie je neskoro. Ten „starý všivák“ tu dole nad nami strácal svoju moc. A my sme mu takýmto spôsobom zároveň aj prejavili úctu a vďaku. Najmä za to, že sa k nám počas celého výstupu správal tak vľúdne a milo. Lebo hory sú ako ľudia. A nám dvom ten veľký biely kopec nad Chamonix počas dvojdňového výstupu dovolil a prepáčil takmer všetko. Aj našu vlastnú hlúposť.

Fórum 31 príspevkov
Hory sú ako ľudia 17/03/10 20:37 31 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Príbeh Začarovaná dedina Hovorím nemenovanej dedine začarovaná preto, že temer vždy, keď ju navštívim, prihodí sa mi niečo nepríjemné alebo zvláštne. Natoľko zvláštne, že som sa rozhodol so svojimi príhodami zveriť aj vám. Teraz, na prelome rokov, je na to vhodná doba. 05/01/18 Vladimír Ješko Príbehy
Príbeh V Mekke slovenského bežkovania Závislosť niektorých ľudí na bežkovaní sa dá porovnať so závislosťou na alkohole alebo so závislosťou na iných omamných látkach. Možno to robí dobrá partia, možno skutočnosť, že endorfíny šťastia sa pri nižších teplotách a rovnomernom zaťažení svalových partií celého tela – ku ktorému pri bežkovaní dochádza – vyplavujú do krvi ľahšie. Platí to najmä, keď sa dostanete bežkovať na niekoľko dní do Kremnických vrchov, najlepšie s ubytovaním priamo na Skalke. 05/02/15 Vladimír Ješko Príbehy
Príbeh Bežkári malokarpatskí Malé Karpaty sa ponukou svojich bežkárskych trás určite vyrovnajú aj Kremnickým vrchom. To nehovorím len preto, že posledných 30 rokov žijem v Bratislave, ale najmä preto, že obstojne poznám aj ostatné bežkárske lokality na Slovensku. V porovnaní s terénmi okolo Skalky však Malé Karpaty majú jednu veľkú nevýhodu – nízku nadmorskú výšku a s tým súvisiaci nedostatok snehu v teplých zimách. 30/01/15 Vladimír Ješko Príbehy
Najnovšie články na titulke
 
Recenzia Detská nepremokavá bunda Skogstad Vadsø S nárastom výkonnosti dieťaťa rastú nielen prejdené kilometre a nastúpané metre, ale aj nutnosť kvalitnej výbavy. Ako bunda už nestačí lepší pršiplášť z hypermarketu, treba už serióznejšiu. Jednak s ohľadom na hmotnosť, ale aj šírku použitia – či už do veterného alebo daždivého počasia. Hoci osemročné dieťa sa ešte nepotí ako dospelák, už treba brať ohľad aj na priedušnosť. Tento rok Kubko preto nosí bundu Vadsø od Nórskeho Skogstad. dnes Ľubomír Mäkký Oblečenie
Správa Novela zákona o lesoch by mala pomôcť ochrane prírody Minulý týždeň schválil parlament popri novele zákona o ochrane prírody a krajiny aj novelu zákona o lesoch. Tá obsahuje viaceré ustanovenia, ktoré môžu pomôcť ochrane prírody. Paradoxne ide o prvý všeobecne záväzný právny predpis definujúci bezzásahový režim v slovenskej legislatíve. Okrem iného sa zaoberá ochranou pralesov a pralesových zvyškov, povoľuje tiež pasenie hospodárskych zvierat na lesných pozemkoch, ak si to vyžaduje program starostlivosti o chránené územie. Podľa zákona o ochrane prírody sa budú schvaľovať programy starostlivosti na územiach NATURA 2000. včera Soňa Mäkká Správy
Ferrata Dolomity – Tofana di Mezzo a Tofana di Dentro Tofany sú jednou z najznámejších častí Dolomitov. Výstup na Tofanu di Rozes som opísal v minulom článočku, v tomto opíšem okruh cez Tofanu di Mezzo a Tofanu di Dentro, ktorý som absolvoval hneď ďalší deň. Až večer pred túrou som si pozrel odhadované časy ferrát a trochu som sa naľakal. Naštudoval som si zopár ústupových trás, avšak dúfal som, že okruh zvládnem celý podľa pôvodného plánu. včera Martin Knor Zaistené cesty (via ferrata, klettersteig)

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Hory sú ako ľudia 17/03/10 20:37 31 príspevkov
Fakty
  • Ročné obdobie
  • Dátum túry
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.67 (0.19)