Trasa

Kuchyňa – Vývrat – Vysoká – Hubalová – ruiny Panského domu – Obora – Hubalová – Čermák – Panský dom – Modra-Piesok, Zochova chata

Kuchyňa, Vývrat a gróf Pálffy

Keď jedno mrazivé januárové ráno vystupujem z autobusu v Kuchyni, slnko sa ešte skrýva za malokarpatským hrebeňom. Do ružova sfarbené obláčiky však sľubujú pekný deň. Na kraji dediny vyťahujem z obalu backcountry bežky s hranami, na ktoré som už večer prilepil protišmykové pásy. Spočiatku síce spomaľujú môj lyžiarsky rozlet, už pri prvom väčšom stúpaní nad dedinou však oceňujem ich prednosti. "Vetvičkovanie" (stromčekovanie) do kopca nikdy nepatrilo medzi moje obľúbené disciplíny. Od posledného sneženia som na turistickom chodníku prvý. Trasu križujú len stopy zveri. Škoda, že nemám stopárske vzdelanie a tak netuším, či sú to stopy srny, či diviaka. Naposledy sa obzriem za dedinou a vnáram sa do lesa. Po dlhšom stúpaní nasleduje pomerne strmé klesanie k Vývratu. Vďaka „chlpatým lyžiam“ však zjazd nie je príliš rýchly. Za Vývratom začína opäť stúpanie po úzkom turistickom chodníku. Chodník na jednom úseku sleduje trasu zaniknutej horskej železnice. Túto najstaršiu úzkokoľajnú železnicu v oblasti postavili v 90. rokoch 19. storočia na panstve grófa Pálffyho, ktorý sa venoval obchodu s drevom. Viedla od píly v Malackách k loveckému zámočku Palffyovcov pri vodnej nádrži Vývrat. Odtiaľto pokračovala v doline rovnomenného potoka. Na jednom úseku museli jej stavitelia vystreliť v skale dieru a tak vznikol zaujímavý skalný útvar. Trať len mierne stúpa nahor a je pre bežkovanie priam ideálna.

Stúpanie na Vysokú

Bežkárska idyla rýchlo končí. Značený chodník náhle odbočuje smerom do kopca, do ktorého stúpa cikcakovým spôsobom. Tu je však lyžiar v nevýhode. Obrátiť sa s lyžami v prudkých zákrutách je priam artistické umenie. Aj krížom cez chodník spadnuté stromy, ktoré pešiak zdolá takpovediac ľavou zadnou, sú pre bežkára veľký problém. Našťastie ich nie je ich veľa. Konečne prichádzam na malú lúčku, kde sa posilňujem pred nástupom na najnáročnejší vrcholový úsek. Pred dvoma týždňami som ho zdolával v opačnom smere bez lyží a tak tuším, čo ma čaká. Po krátkom stúpaní cez les sa ocitnem na začiatku dlhého hrebeňa Vysokej. Naskytá sa mi pohľad na slnkom zaliaty hrebeň s pahýľmi stromov polámanými víchricou. Nižšie okolité kopce sú schované v hmle. Snehu pribúda, našťastie spevnený podklad zabraňuje prílišnému prebáraniu. Objavujú sa prvé snehom oblepené fotogenické skaly a tak mám fotoaparát stále poruke. So stúpajúcou nadmorskou výškou sa mi do tela vyplavuje endorfín, vďaka ktorému ani veľmi nepociťujem zvýšenú námahu z výstupu. Len na poslednom strmom úseku musím traverzovať. Ku skalnatému pravému okraju hrebeňa sa radšej nepribližujem. Myslím na nedávny pád turistu, ktorý sa z neho zrútil po odtrhnutí snehového preveja. Po zdolaní najnáročnejšej časti je ďalší postup po hrebeni už len prechádzkou. Žiaľ, očakávané výhľady zakrýva hmla, prevaľujúca sa cez hrebeň. Konečne sa v hmle predo mnou objavuje vrcholový kríž. Pri chvíľkovom vyjasnení fotografujem a zapisujem sa do vrcholovej knihy. Cesta z Kuchyne mi trvala približne rovnaký čas, ako udával smerovník, čo je na zimné obdobie dobrý výkon.

Z Vysokej na Hubalovú do Obory

Dlho sa na vrchole nezdržím. Hmla a studený vietor ma odrádzajú od dlhšieho piknikovania. Postupujem ďalej po hrebeni a márne hľadám na stromoch oblepených snehom značku. V dobrej viere sledujem stopy jedného pešieho vytrvalca. Nie vždy sa to vyplatí. A tak sa čoskoro musím vracať po vlastnej stope a ďalej traverzujem, kým nenarazím na turistický chodník. Opatrne zostupujem na lyžiach z vrcholu a testujem pritom kovové hrany lyží. Terén nie je našťastie zľadovatelý. Pre každý prípad mám poruke v batohu ľahké turistické mačky. Konečne som pod vrcholom. Keďže odteraz ma už nečaká výraznejšie stúpanie, stŕham lyžiarske pásy. Zakrátko som na Hubalovej, kde stretávam skupinku bežkárov. Práve sa vracajú z Obory, kde urobili peknú lyžiarsku stopu. Stopa sleduje lesnú cestu, ktorá prebieha paralelne s červeno značenou hrebeňovkou. Keďže mám dostatočnú časovú rezervu, rozhodnem sa pre neplánovanú zachádzku. Prichádzam na lúku s rozpadnutou stavbou na mape označenou ako Panský dom. Pokračujem ešte približne kilometer. Naľavo vidím Taricové skaly. Pre bežkára nezdolateľný úsek hrebeňovky. Náhle sa stopa končí a pretože prešľapávania hlbokého snehu som si dnes užil dosť, vraciam sa na Hubalovú.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Z Hubalovej cez Čermák na Zochovu chatu

Z Hubalovej pokračujem po červenej značke na Čermák. Pri pozvoľnom stúpaní po vyjazdenej stope sa mi chvíľami otvárajú výhľady na okolitú krajinu. Fotografické orgie však nečakane zastavuje vybitá baterka. Z Čermáka sa neznačenou lesnou cestou dostávam na okraj chatovej oblasti. Míňam malý horský cintorín a kaplnku svätej Magdalény, ktoré sú pripomienkou na huncokárov, nemeckých drevorubačov, ktorí sa tu ako prví usadili v 18. storočí. Túru končím v reštaurácii na parkovisku pri Zochovej chate, kde pri teplej polievke a studenom pive relaxujem až do odchodu autobusu.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek