Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Turček – Skalka – Kremnické Bane

Značkárstvo je záľuba, ktorá dostane človeka na také miesta, o ktorých v živote nesníval, že sa tam raz dostane. V Kremnických vrchoch som doteraz bol asi len dvakrát, v blízkosti Turčeka ako malý chlapec na hubách. Nikdy doteraz ma to tam ani nejako nelákalo, pretože v okolí Turca je množstvo iných zaujímavých miest, ktoré sú podstatne bližšie k môjmu bydlisku. Ale ako som spomenul na začiatku, moja záľuba mi umožní, resp. ma „prinúti“ pozrieť sa aj na také miesta, o ktoré som sa dovtedy nezaujímal. Môžem povedať, že ten nezáujem nebol na mieste.

Vzdialenosť
18,6 km
Prevýšenie
+644 m stúpanie, -550 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jar – 01.04.2010
Pohoria
Kremnické vrchy, časť Flochovský chrbát
Trasa
Voda
Turček, Skalka (bufet Skalka, Chata Limba, hotel Minciar), Krahule, Kremnické Bane
Doprava
Martin (vlak, bus) – Turček (vlak, bus)
Kremnické Bane (vlak, bus) – Martin (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1093 Kremnické vrchy, Poľan (1:50.000)

Trasa

Turček – Horný Turček – Pod Húšťavou – Podskalka, vlek – Zlatá cesta – sedlo Tunel – Bystrické sedlo – Skalka, rekreačné stredisko – Predné pláne, zruby – Krahule – Kremnické Bane

Ráno v Turci

Moja prvá poriadna túra do Kremnických vrchov sa začína zavčas ráno. Vstávam už okolo pol piatej spolu s mojimi súputníkmi, ocinom a sestrou. Dnešná túra však nebude klasická. Treba vymeniť smerovky na trase z Turčeka na sedlo Tunel a tak si k zvyčajnej turistickej výbave pribaľujeme aj rebrík, náradie, nové smerovky a tabuľky. Váhe batoha to značne pridá, ale to neprekáža. Robíme dobrú vec a pocit sebauspokojenia je väčší ako hmotnosť batohov. Po rannom rituále (vstávanie, hygiena, skoré raňajky) vyrážame z domu smer železničná zastávka Martin-Priekopa. Cesta trvá okolo 10 minút a za úplnej tmy je to náročnejšie. Na zastávke už čaká viacero ľudí, hovorím si, či si vôbec sadneme. V diaľke sa objavuje svetlo motoráčika. Na moje prekvapenie je pomerne prázdny. Usádzame sa, vlak sa pohýňa a náš dnešný výlet konečne začína.

Ako cesta beží, míňame stanice, vonku pomaly svitá. Nad Veľkou Fatrou badať jemné ružové zore, začína pekný nový deň. Prichádzame na stanicu v Turčeku, tu sa už slnko pomaly dostáva spoza hradby Fatry a rozvidnieva sa.

Krahuľskou a Turčeckou dolinou

Dorazili sme niečo po šiestej, všade ticho, ale o poznanie chladnejšie ako v Martine. Niet sa čo čudovať, sme v hornom Turci.
Poobzerám si priestor stanice, hľadám nejaké vhodné miesto, resp. strom na umiestnenie tabuliek, ktoré neskôr pôjdu na modrú značku smerom na Flochovú. No na stanici nič vhodné nie je, avšak kúsok po chodníku registrujeme na strome starú smerovku, to je asi jediné vhodné miesto aj pre budúce nové tabuľky.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

My však máme dnes pred sebou toho ešte dosť, sme len na začiatku a tak sa poberáme do Horného Turčeka, kde je treba umiestniť smerovky. Od vedúceho som dostal približné inštrukcie, kde by som mal tabuľky nainštalovať, ale ako to už v značkárskej praxi býva, realita je často iná, prostredie sa za pár rokov zmení na nepoznanie. Elektrický stĺp, na ktorý mali byť tabuľky umiestnené, je ovešaný elektrickými skrinkami, navyše tesne vedľa stromu stojí mladá košatá tuja, ktorá zakryla aj šípku odbočenia trasy. Na ten stĺp to určite nebude možné dať. Našťastie pár metrov poniže je stĺp verejného rozhlasu, na ktorom už sú cyklistické smerovky. V okolí nie je žiadne iné vhodné miesto a tak sa rozhodneme umiestniť smerovky na spomínaný stĺp. Rozkladám rebrík, pripravujem náradie a začíname pracovať. Medzitým dedina ožila. Začínajú sa zbiehať ľudia a školáci na ranný autobus. Som prekvapený, ako sa nám väčšina ľudí pozdraví. Asi je niečo pravdy na tom, že tu v horách a na dedine sú si ľudia akýsi bližší než v mestách.

Je niečo pred siedmou a smerovník v Hornom Turčeku je hotový. Ešte pár fotiek a pokračujeme ďalej zelenou značkou hore dedinou cez tunel popod železničnú trať, až sa dostávame k rampe pri vstupe do doliny. Je otvorená a lesom sa šíri lomoz motorovej píly. Hm, dnes sa v lese pracuje. Pokračujeme ďalej dolinou nazývanou Krahuľská. Míňame protipovodňové hate na potoku Turček. Dolina je v týchto miestach široká, cestu lemujú početné rúbaniská. Slnko sa opiera do východných svahov a nádherne sfarbuje mladinu rastúcu na výsekoch. Už je teplejšie ako ráno, užívame si ticho a kľud karpatského lesa, ktoré nám na chvíľu preruší auto, ktoré viezlo robotníkov do lesa.

Príjemným prechádzkovým tempom sa dostávame k miestu nazývanému „Pod Húšťavou“ s rovnomenným smerovníkom, ktorý je umiestnený na statnom smreku vedľa cesty. Opäť rozkladám rebrík, je potrebné demontovať staré smerovky. Sú dosť vysoko, ešteže je to smrek a nie buk. Rozdiel je v tom, že smrek má mäkšie drevo a tak sa aj klince, ktorými sú pribité smerovky, vyťahujú lepšie ako z buku. Naopak na buku majú smerovky ešte aj tendenciu vrastať do stromu. To je potom sranda ich odtiaľ dostať tak, aby ste čo najmenej ublížili stromu. Po chvíli fyzickej námahy sú staré smerovky dolu. Na rad prichádzajú nové, upevnené na drevenej late, aby nezarástli. Ešte pár klincov a nové tabuľky sú na mieste. Môžeme pokračovať ďalej, teraz už Turčeckou dolinou.

Les hustne, dolina sa zužuje. Míňame objekty vodovodu, poľovnícku chatu a prístrešok, až sa dostávame k vlekom lyžiarskeho strediska Skalka. Tu sú tabuľky tiež na smreku, ale hrozne vysoko. Začínam pochybovať, či sa k nim vôbec dostanem. Veru, bez pomoci mojich blízkych by som to nezvládol. Po menšom naťahovaní aj poslednú tabuľku strhávam zo stromu. A opäť sa opakuje pribitie tabuliek nových. Značkársku časť dnešnej túry máme teda za sebou.

Do sedla Tunel

Keď sme si na Podskalke dali všetky veci do poriadku, začali sme pomaly stúpať záverom doliny popri novovybudovanej sedačkovej lanovke strediska Skalka do sedla Tunel. Po chvíli sa lanovka stráca z dohľadu, ale objavuje sa ďalší symbol tejto oblasti a to 312 metrov vysoký stožiar vysielača Suchá hora, ktorý neodmysliteľne patrí k siluete Skalky. Po prekonaní vyše 200 výškových metrov sa ocitáme na mieste s názvom „Zlatá cesta“, kde sa naša zelená značka spája s Cestou hrdinov SNP. Pokračujeme severným smerom pod sedlo Tunel. Tu nachádzame prístrešok, v ktorom obedujeme. Tieto prístrešky slúžia najmä bežkárom, pre ktorých sú Kremnické vrchy a hlavne okolie Skalky lyžiarskym rajom. Svedčí o tom aj zabudnutá ponožka, prevesená na tráme prístrešku a márne čakajúca na svojho majiteľa. Po občerstvení vystupujeme do sedla Tunel. Predtým si obzrieme ešte známy tunel pod sedlom v hrebeni Kremnických vrchov, ktorý je významným bodom už od dávnych čias. Vďaka odhodlaným ľuďom, ktorí sa zaslúžili o jeho záchranu a rekonštrukciu. Je to naozaj zaujímavé miesto, o ktorom som doteraz nemal ani poňatia.

Smer Suchá hora

Zo sedla pokračujeme už hrebeňom smerom na Suchú horu a Skalku. Prekvapivo, na hrebeni je ešte dosť snehu, je však tvrdý a tak sa ide pomerne dobre. Obchádzajúc zaujímavú puklinovú jaskyňu Suchá diera sa postupne bukový les rozostupuje a vynára sa sedačková lanovka, ktorú sme mali možnosť vidieť dolu v doline. Otvárajú sa úžasné výhľady všade navôkol. Aj napriek nie veľmi priaznivej viditeľnosti je možné zachytiť vrchol Krížnej, západný hrebeň Nízkych Tatier, Horehronie, blízku Banskú Bystricu, Poľanu, ale i naše východisko Turček. Na vrchole sa nachádza mohutný snehový prevej, no radšej by som na ňom nepostával. Kocháme sa kruhovými výhľadmi na srdce Slovenska. Je to nádherný pohľad.

Poberáme sa dolu

Po nádhernom zážitku prišiel čas na zostup do Bystrického sedla okolo vysielača Suchá hora. Je to naozaj vysoký stožiar, mohutné laná i základy. Príjemným širokým chodníkom sa dostávame do Bystrického sedla, odtiaľ ideme už po modrej značke do rekreačného strediska na Skalke. Zastavujeme sa pri chate Limba, kde sa pred zostupom do Kremnických Baní ešte občerstvíme. Slniečko príjemne svieti a zohrieva. Jarná idyla. Nevoľky sa dvíhame z lavičky, ale vlak v Kremnických Baniach nás nepočká. Musíme sa rozlúčiť so Skalkou a pokračovať, teraz už len dolu kopcom.

Dobrodružný zostup

Človeku by sa zdalo, že cestou dolu ho už nič nemôže prekvapiť. Ležérne prepletá nohami a vychutnáva si čaro lesa. Avšak až do momentu, keď na chodníku nezbadá odtlačok veľkej laby. A keď ešte vyzerá pomerne čerstvo, a vpravo húština, vľavo húština, tak každý turista pocíti zvláštny pocit. Nemusí to byť práve strach, ale také zvláštne mrazenie, keď si uvedomí, že v lese nie je sám. Tých odtlačkov bolo cestou viac, a to na istote nepridáva. Prichádzajú opatrenia. Teda krik, tlieskanie, či spievanie. Keď som zočil prvý odtlačok, naľavo v lese sa niečo pohlo. Už som si myslel, že to bude moje prvé blízke stretnutie s mackom. Našťastie to bola len srnka.

Tlieskajúc, kričiac, sme sa poberali rezkejším krokom ďalej, s nádejou, že na nás nevybehne nejaká medvedica. Postupne sme sa dostávali z lesa na lúky nad obcou Krahule. Na konci lesa nás však ešte raz zamrazilo, keď sme na zemi zbadali pomerne čerstvý odtlačok labky medvieďaťa (asi z rána). Bol pred nami ešte „psycho“ prechod pásom tmavého a hustého lesa. Človek sa obzerá dookola, ujúka... len nech už vyjdem z toho lesa, dopekla.

O chvíľu sme sa bez ujmy ocitli na lúkach nad Krahuľami, kde tiež vyrástla nová sedačková lanovka. Teraz už len lúkou k chatám a asfaltke, ktorá nás dovedie do Kremnických Baní.

Z Krahúľ do Kremnických Baní

Posledná etapa našej túry viedla nanešťastie po asfaltovej ceste. Veľmi vhodné po celom dni na horách. Určite viete, o čom hovorím. A tak sme sa postupne po asfaltke preťapkali až ku kostolu Svätého Jána Krstiteľa, ktorý sa pokladá za symbolický stred Európy. Odtiaľto je už vidno železničnú stanicu Kremnické Bane, cieľ dnešného pochodu. Ešte pár krokov popri rušnej ceste z Turca do Žiaru nad Hronom a prichádzame na stanicu. Času máme dosť, vlak pôjde až o polhodinu a tak môžeme premýšľať a spomínať na príjemné i dobrodružné chvíle, ktoré sme dnes spolu prežili.

Kremnické vrchy ma očarili svojím pokojom a príjemným prostredím. Je to divokejšie pohorie ako iné navštevovanejšie pohoria na Slovensku. Pre toho, kto má rád tajomno karpatských lesov a chce si naozaj oddýchnuť od ruchu civilizácie, sú Kremnické vrchy tou pravou voľbou.

Hore zdar, priatelia!

Fotogaléria k článku

Najnovšie