Túra

Jedenásť malokarpatských sedemstoviek

24.05.10
Pohorie Malých Karpát si ma získalo už dávno. Nevyniká síce ohromnými prevýšeniami, ale svojou rozmanitosťou. Či už sú to odlesnené južné svahy Devínskej Kobyly, skalnatý Plavecký kras alebo rozsiahlejšie lesné komplexy v severnej časti, každá oblasť má turistovi čo ponúknuť.

Trasa

Pernek – dolina Kostolného potoka – Čmeľok – Javorina – Čertov kopec – Skalnatá – Veľká homoľa – Čermák – Hubalová – Panské uhliská – Vysoká – Horný vrch – Skalka – Sološnická dolina – Vápenná – Mesačná lúka – Uhliská – obchádzka Klokoča – popod Starý plášť – popod Čiernu skalu – Červená hora – Veterlín – Čelo – rázcestie nad Čertovým žľabom – Havranica – Záruby – severným svahom Zárub – popod Havraniu skalu – plynovod – Smolenice, železničná stanica

Teoretická príprava trasy

Myšlienka prejsť za jeden deň všetky najvyššie vrchy Malých Karpát s výškou nad 700 m n. m. mi vŕtala v hlavne už dávno. Prejdené som ich mal všetky, ale nie naraz. Od najnižšieho po najvyšší sú to tieto kopce:

Javorina, Skalnatá, Čmeľok, Veľká homoľa, Čelo, Havranica, Veterlín, Čertov kopec, Vápenná, Vysoká a Záruby.

Pri pohľade do mapy sa ukáže ich vhodné rozostavenie, pretože vzdušná vzdialenosť najsevernejšie položenej Havranice a najjužnejšie položeného Čmeľku je len 23,5 km.
Skúmajúc mapu a s použitím svojich doterajších znalostí o malokarpatskom teréne som dospel ku konečnej verzii mojej trasy, ktorej som sa držal a či úspešne, to sa dozviete na konci. Snažil som sa o čo možno najkratší prechod medzi 11 kopcami, jediné podmienky boli: skončiť na Zárubách ako na najvyššom kopci a trasu zvládnuť do 12 hodín.

Začiatok v Perneku

O 6.27 vystupujem z autobusu v obci Pernek (oproti potravinám), zapínam GPS-ko a pri pohľade na krásnu modrú oblohu verím, že dnešný deň sa vydarí. Moje prvé metre vedú po žltej značke, ale hneď pri kostole sa od nej odpájam a pokračujem neznačenou lesnou asfaltkou v doline Kostolného potoka. Cesta ubieha rýchlo, prevýšenie je minimálne, kľud ranného lesa dopĺňa len hučiaci potok. Asfaltová cesta po dvoch kilometroch končí, mení sa na stúpajúcu obyčajnú lesnú zvážnicu, ktorú sem tam naruší voda z množstva malých potôčikov. Po chvíľke prvého výraznejšieho stúpania sa ocitám na lesnej ceste, ktorá vrstevnicovo podchádza kopec Čmeľok. Vydám sa po nej doprava.

Čmeľok a Javorina

Už pred štartom dnešnej trasy som si v hlave premietal, čo všetko ma môže na nej zdržať. Napadlo ma všeličo, od nepravdepodobných absurdných myšlienok až po tie najpravdepodobnejšie a tými boli blízke stretnutia s lesnou zverou. A tak sa aj stalo. Zrazu za prvou zákrutou sa na lesnej ceste objavili mladé muflóny. Niekoľko ich utieklo, ale dva kusy, ktoré sa nachádzali vedľa cesty, nespravili nič. Tak som ich mohol zvečniť zo vzdialenosti asi 5 metrov, jeden dokonca vyskočil na padnutý strom a prechádzal sa po ňom. O mňa nejavili záujem. Nechal som ich teda tam, kde sú, a išiel svojou cestou.

Po pár metroch od muflonieho stretnutia sa od lesnej cesty odpájam a kolmo vystupujem krajom odlesneného svahu priamo na Čmeľok (709 m n. m.), ktorý sa stáva mojou prvou sedemstovkou. Na skutočnom vrchole sa nachádza vojenský objekt, na tom o kúsok nižšom sa nachádza známejší radar. Aj keď sa okolo radaru nenachádzajú žiadne stromy, výhľad je skromný. Popod radar prechádza červená značka - Štefánikova magistrála, na ktorú sa napájam a klesám ňou do sedla Javorina. Tu je rázcestie so žltou značkou Pernek - Harmónia.

Nasleduje krátke stúpanie, ku koncu ktorého sa od značky odpájam a po vrstevnici krížom cez les prichádzam na najnižšiu malokarpatskú sedemstovku - Javorinu (703,4 m n. m.). Vrchol, ktorý je označený iba naukladanými skalami, neposkytuje žiadny výhľad, všade len stromy, pomedzi ne sa ale dá dobrým okom rozoznať Vysoká a Vápenná.

Čertov kopec a Skalnatá

Z Javoriny stúpam krížom cez les a znova sa napájam na červenú značku. Dlho sa na nej nezdržím, pretože ju opäť opúšťam a po trase bývalého elektrického vedenia, ktorého zvyšky sú v okolí stále viditeľné, stúpam na štvrtý najvyšší vrch pohoria Čertov kopec (751,8 m n. m.). Na vrchole sa nachádzajú zvyšky bývalého stožiara, dávno nepoužívané ohnisko a opäť bez výhľadov. Výhľady sú možné z lesnej cesty o približne 100 výškových metrov nižšie, tie ale tentoraz nenavštívim.

Z vrcholu pokračujem klesaním lesom a napájam sa už po tretí krát na červenú značku. Po nej sa dostávam po značne preriedenom lese a miestami zapadanom chodníku od haluziny na kopec Skalnatá (704,2 m n. m.) štvrtú dnešnú sedemstovku. Skalnatá poskytuje prvé pekné a ďaleké výhľady na centrálnu časť pohoria. Práve odtiaľto je vidieť všetko, čo ma dnes ešte čaká, všetky zostávajúce malokarpatské sedemstovky. Dlho sa tu nezdržím, odfotím, v tunajšej galérii asi jeden z najfotografovanejších stromov a pokračujem výživným klesaním po odlesnenom svahu dole. Pohľad späť na vrchol je rovnako krásny, modrá obloha ho ešte viac umocňuje.

Homoľa a Vysoká

Na konci klesania sa kvôli ušetreniu vzdialenosti a času odpájam od červenej značky smerujúcej na Čermákovu lúku a pokračujem nevýrazným stúpaním lesom na Tri kopce. Po trase množstvo bodov označujúcich asi hranice katastra. Neďaleko počuť dosť výrazné „bäknutie-šteknutie“ srnčej zveri. Pod Troma kopcami sa napájam na zelenú značku Kuchyňa - Zumberg, ktorá ma dovedie na rázcestie Zbojnícke, kde opäť stretávam spomínanú žltú značku Pernek - Harmónia. Zo Zbojníckeho sa ale stal sklad, stovky metrov naukladaného dreva k prehľadnosti miesta neznalými turistami teda na istote nepridajú.

Pri pohľade do mapy je jasné, že je „neefektívne“ sa držať značky a teda pre skrátenie trasy stúpam krížom cez les na moju dnešnú piatu sedemstovku - Veľkú homoľu (709,2 m n. m.). Na vrchole je turistický prístrešok, rázcestie červenej, modrej a zelenej značky a známa rozhľadňa. Neodpustím si jej návštevu a po nekonečných schodoch je mojou odmenou kruhový výhľad na celé Malé Karpaty, Záhorskú nížinu, Podunajskú nížinu a Považský Inovec. Keďže slnko je ešte relatívne nízko nad obzorom, pohľad tým smerom na iné končiny je zatiaľ príliš presvetlený.

Z Homole sa vraciam rovnakou trasou na Zbojnícke a z neho pokračujem zelenou značkou bez prevýšenia na lúku Čermák, významný bod v strede pohoria, stretáva sa tu červená, zelená a žltá značka. Pod lúkou výdatný prameň vody, ktorým nepohrdnem a dnes si prvýkrát naberám plné fľaše vody. Zastaviť sa tu nezastavím, únavu nepociťujem. Dnes už po niekoľkýkrát sa napájam na červenú značku a po nej pozvoľne klesám na Hubalovú. Po ceste pod kopcom Gajdoš sú pekné výhľady najprv naľavo na Skalnatú a Čertov kopec a kúsok vedľa napravo na Geldek-Jelenec, Orešanské vŕšky a v pozadí aj na hrebeň Zárub. Na Hubalovej je podľa mapy prameň vody, ale ten som ešte osobne nenavštívil, takže neviem, v akom je stave. Súčasne sa tu sprava napája modrá značka Zochova chata - Kuchyňa, ktorá okrem iného prechádza aj cez kopec Vysoká, moju nasledujúcu sedemstovku.

Modrá značka ide súbežne s červenou po rázcestie Panské uhliská, kde sa rozlúčia a pokračujem po modrom variante. Krátke klesanie, zopár gaštanov vedľa lesnej cesty, tabuľka označujúca začiatok prírodnej rezervácie Vysoká a nasleduje stúpanie, zatiaľ najvýraznejšie na dnešnej trase. Objavujú sa aj prvé skaly a chodník pomedzi ne pekne stúpa. Nasleduje jednoduchšia časť spríjemnená množstvom medvedieho cesnaku, bizarných tvarov stromov a obmedzených výhľadov. To som už ale vo vrcholovej časti kopca. Pri pohľade na chodník a jeho okolie mám pocit, že tu mala zver (v tomto prípade muflóny) nejaké zhromaždenie, keďže tých ich výlučkov je tu pomerne dosť). Po pravej strane vidieť zachovalú konštrukciu vojenského vysielača (z ktorej by mohol byť určite zaujímavý výhľad) a aj tradičný vrcholový kríž. To som už ale priamo na vrchole Vysokej (754,3 m n. m.) a kochám sa krásnym pohľadom na južnú časť pohoria a na kopce, ktoré už mám za sebou. Viditeľnosť je celkom dobrá, rozoznám TV vežu na Kamzíku, kopec Somár, Devínsku Kobylu a jej Devínsku Novú Ves so závodom VW. Doteraz som prešiel 23 kilometrov za 4 a pol hodiny. Spravím pár fotiek a pokračujem po rovnakej ceste späť.

Pár metrov od vrcholu pod chodníkom sa nachádza akýsi pomyselný cintorín zosnulých milovníkov prírody, hôr, teda turistov, ktorí majú v skale umiestnené svoje tabuľky. O kúsok ďalej sa nachádza na ľavej strane odbočka - chodník, ktorým sa dá dostať na, pre mnohých, jeden z najkrajších malokarpatských výhľadov. Pokračujem ale ďalej klesaním až po spomínanú tabuľku PR, za ktorou opustím modrú značku a klesaním sa dostanem na lesnú cestu, ktorá tu má na vedľajšom rúbanisku koniec.

Vápenná

Pokračujem po nej smerom dole a po pár sto metroch sa napojím na trasu vyznačenú žltými šípkami (ktorých účel nepoznám). Šípky pokračujú až pod Šimkovú na koniec asfaltky, ale ja sa od nich odpájam a strmšie stúpam okolo Horného vrchu, až sa po chvíľke opäť napojím na červenú značku. Touto skratkou som sa ochudobnil o výhľady z Taricových skál, ale ušetril kus vzdialenosti a nepríjemného skalného klesania. Červenú značku si teraz už vychutnám a budem sa jej držať najbližšie 2 hodiny. Okolo pletiva obory Biela skala sa dostávam do sedla Skalka, kde sa križujem s modrou značkou Rohožník - Plavecké Podhradie a až tu stretávam od začiatku trasy prvých dvoch turistov. To asi preto, že je pracovný deň.

Zo Skalky pokračuje strmšie klesanie do Sološnickej doliny. Prichádzam na asfaltovú lesnú cestu, v okolí počuť hučanie potoka. Približne po jednom asfaltovom kilometri, pri rázcestníku so žltou značkou Sološnica - Doľany, by mal byť niekde prameň, ale osobne som ho ešte nevidel. Do stredu obce Sološnica sú to dva kilometre po asfalte, možnosť občerstvenia, potraviny. Mňa ale namiesto toho čaká takmer 500 metrové prevýšenie, ktorým sa dostanem na Vápennú. Červená značka stúpa popri potôčiku s množstvom kaskád, ďalej po úzkom chodníčku, až sa dostane pod masív Malej Vápennej. Pôvodne išla červená značka pekne hore po hrebeni, stále vidno zatreté značky a vyšliapaný chodník, ale kvôli ochrane prírody, keďže oblasť leží v NPR Roštún, sa trasa zmenila a musím teda mierne klesať po súčasnej značke k rázcestníku so zelenou značkou zo Sološnice, aby som mohol opäť stúpať. Zelená značka pokračuje spolu s červenou a ich stúpanie sa prejavilo aj na rýchlosti mojej chôdze, ktorá už nie je taká rezká ako na začiatku. Stúpanie spríjemňuje množstvo lesných kvetov a spev vtáčikov. Keďže tento úsek som absolvoval aj týždeň predtým, viem presne, čo ma kde čaká. V minulosti som tu v množstve snehu a neprešliapanom chodníku na moment vybočil z trasy, minul značku a zablúdil.

To ale teraz nehrozí a po chvíľke sa už kochám výhľadom z vrcholu tretieho najvyššieho kopca Malých Karpát - Vápennej (752,2 m n. m.). Pekne z nej vidieť všetko, čo mám za sebou, plus sa ukázali aj vzdialenejšie pohoria Tribeč a Pohronský Inovec. Na vrchole je betónový pylón slúžiaci ako rozhľadňa. Spravených pár fotiek a pokračujem po skalnatom hrebeni ďalej. Po chvíli sa v jednom mieste ukazuje zaujímavý výhľad na kopec Pohanská a na jej lúky, v diaľke vidieť Čiernu skalu, hrebeň Zárub a v pozadí aj Biele Karpaty. Onedlho sa zelená značka odpája a klesá na Žliabky a ocitám sa na Mesačnej lúke, kde si v prameni naberám vodu. Odtiaľto je to na skok na rázcestie Uhliská, kde stretávam už známu modrú značku.

Mimo značiek

Ja ale nepoužijem ani modrú, ani červenú, keďže obidve spoločne prechádzajú cez zaujímavý kopec Klokoč, na ktorom by som sa určite dlhšie zabavil a teda pokračujem po vrstevnicovej lesnej ceste, ktorá kopec podchádza. Značky znova stretávam po kilometri a pol, ony pokračujú na Amonovu lúku, kde sa nachádza aj prameň, ja sa ale vydávam neznačenými úsekmi ďalej. Klesám krížom cez les a napájam sa na lesnú cestu popod Starý plášť. Keby som ju nepoznal, tak by som tadiaľto určite nešiel. Zaujímavosťou na nej je to, že po pár zákrutách jednoducho končí, na jej konci je posed. Je to teda nedokončená lesná cesta, chýba jej približne 300 metrový úsek z dôvodu, ktorý nepoznám. Rovnaká situácia je aj z opačnej strany, kde cesta len tak končí. Tento úsek teda podídem, až sa dostanem takmer k horárni Mon Repos, v blízkosti ktorej je prameň. Napájam sa na opačný koniec nedokončenej cesty a pokračujem po nej popod Polámané a Čiernu skalu.

Cestu spríjemňujú výhľady na blízky Plavecký Mikuláš a vzdialenejšie Pavlovské vrchy. V lese vedľa cesty zazriem niekoľko muflónov. Dostávam sa do lokality Červená hora, kde sú opäť zaujímavé výhľady na to, čo ma teraz čaká, výstup na Veterlín, na ktorý nevedie žiadna značka.

Veterlín a Čelo

Križujem asfaltku Jahodník - Plavecký Mikuláš a kolmo stúpam najprv cez les, potom odlesneným svahom (zaujímavé vyhľady) a znova cez les, tentoraz plný medvedieho cesnaku. Napájam sa na akýsi chodník a povedľa rôznych skalných útvarov prichádzam na vrchol Veterlín (723,5 m n. m.), sedemstovku s poradovým číslom osem. Únava sa už počas tohto výstupu dostavila. Za sebou mám niečo cez 40 kilometrov a 9 hodín šliapania, ale odmenou je pekný výhľad v smere na juh, ktorý už tak veľmi neruší celý deň prenikavé slnko. Vidieť Lošonskú kotlinu, Orešanské vŕšky a centrálnu časť Malých Karpát. Pohľadu na sever bránia stromy. K ďalšej sedemstovke sú to dva kilometre vyšliapaným chodníkom po peknom skalnatom hrebeni.

Obchádzam ohradenú Priepasť 3/V2 a dostávam sa na kopec Čelo (716 m n. m.) deviatu dnešnú sedemstovku. Výhľad takmer totožný s Veterlínom. Následne strmšie klesám po chodníku okolo Hačovej jaskyne a tu dnes prvýkrát cítim miernu bolesť v pravom kolene. Čas dať si tabletku proti bolesti.

Havranica a Záruby

Po pár metroch prichádzam do sedla Záruby nad Čertovým žľabom. Je tu rázcestie modrej a zelenej značky zo Smoleníc. Zelená pokračuje priamo hore na Záruby, ale keďže ich chcem ako posledné a čaká ma ešte susedná Havranica, nezostáva mi nič iné, len ísť krížom cez les miernym stúpaním priamo k nej.

Po ceste sa predieram mladým bukovým podrastom a v spomienkach sa mi vybavujú situácie, čo ma môže v takýchto lokalitách prekvapiť. A skutočne, akoby ma niekto vyslyšal, zrazu sa pár metrov predo mnou začne niečo hýbať a šuchotať. Zazriem dve divé svinky a teda nastane správny čas zmeniť smer trasy, o blízky kontakt tentoraz nestojím. Kúsok si to nadídem a pokračujem podľa plánu. To už ale vidím známu akoby plošinu a teda sa nachádzam na predposlednej sedemstovke - Havranici (717 m n. m.). Výhľadu bránia stromy.

Po dlhom čase tu stretávam starú známu červenú značku, po ktorej sa za pár minút miernym stúpaním dostanem k rázcestiu zo zelenou značkou. K vytúženému cieľu je to teda čoby kameňom dohodil. Vidím vrcholový kríž, žltý smerovník a teda viem, že som tam, kde som chcel byť. Na vrchole Zárub (767,4 m n. m.), najvyššom kopci Malých Karpát a mojej poslednej dnešnej sedemstovke s poradovým číslom jedenásť. Nerušenému výhľadu bránia stromy. Zapisujem sa do vrcholovej knihy a pripíšem aj pár informácií o tom, čo som dnes prešiel. Mám za sebou takmer 50 kilometrov a 10 a pol hodiny šliapania, ale hreje ma pocit, že to, čo som chcel, som dokázal.

Návrat do civilizácie

Ale keďže tu zostať nemôžem, musím pokračovať strmším klesaním dole. Aké je moje prekvapenie, keď namiesto plánovaného klesania krížom cez les sa zrazu objaví komplet novovybudovaná cyklodráha spestrená zákrutami a mostíkmi. Sám som MTB cyklista, ale nestotožňujem sa s takouto formou cyklistiky, hlavne keď si niekto svoju „dráhu“ vybuduje na turistickom chodníku alebo priamo v NPR, ktorá sa tu nachádza. Na okolí to však nie je jediná takáto dráha.

Klesám teda po „umelom chodníku“, vidím ešte dokonca pár snežienok, až prídem ku mne dobre známej lesnej ceste, spájajúcej lokalitu pod hradom Ostrý kameň a lokalitu pod Havraňou skalou. Na tejto ceste som bol naposledy v zime a bol to teda zážitok, množstvo snehu mi vtedy dalo zabrať. Lesná cesta je miestami vysekaná do skaly, miestami je zapadaná konármi a je na nej aj dosť kameňov, dávno po nej nešiel žiadny lesný mechanizmus. Odlesnené časti severného svahu Zárub, ktoré cesta pretína, poskytujú možnosti na paraglajding alebo na fotenie zaujímavých výhľadov.
Kúsok pod touto cestou zrazu zbadám nejakú zver, zastavím a pozerám sa na osem kusov muflonej zveri. Čo je ale zaujímavé, boli to štyri mamy muflónice a každá mala svoje jedno mladé (asi tohtoročné). Nevšimli si ma, takže som mohol z neveľkej vzdialenosti pozorovať ich prechod cez túto cestu a následne výskok hore na svah. Bolo to krásne, ako išli tie dvojice postupne, žiadny zbesilý útek, nechávali si medzi sebou medzery. V jednom prípade išiel prvý malý muflónik a za ním jeho mama, v druhom jeho mama a až potom maličké. Jednoducho zážitok. Chvíľu som počkal, kým budú dostatočne ďaleko na to, aby som ich nevyplašil a pokračujem ďalej.

Cesta sa stáča k prieseku plynovodu smer obec Buková, mám ale iný smer a teda využitím druhej lesnej cesty križujem tentoraz už poslednýkrát červenú značku a dostávam sa na spomínaný priesek plynovodu, lenže z opačnej strany. Prechádzam cezeň, slnko sa už pomaly skláňa nad obzor a všetko okolo dotvárajú pekné dlhé tiene. Napájam sa na žltú značku Pod Havraňou skalou - Smolenice, železničná stanica. Prichádzam k budove betonárne a na širokú asfaltovú cestu, ktorá ma svojím klesaním dovedie späť do civilizácie. Predtým ale ešte zopár fotiek obce Trsín na jednej strane a na druhej Orešanských vŕškov a vykúkajúceho Smolenického zámku. Prichádzam k hlavnej ceste Trstín - Smolenice, pred závod Chemolak a moje posledné kroky vedú na neďalekú železničnú stanicu, kde pri turistickom smerovníku vypínam záznam gps trasy, pozerám sa na prejdenú vzdialenosť a hlavne na čas, keďže na začiatku spomínaný 12 hodinový limit na prejdenie trasy som úspešne dodržal. Čas v cieli 18.17, čiže opisovanú trasu som zvládol za 11.50 hod pri prejdenej vzdialenosti 55,4 km a nastúpaných 2860 výškových metroch.

Záver

Zážitky na trase a pocit zdolania všetkých jedenástich sedemstoviek prekonali aj miernu únavu, ktorá sa už dostavila, ale nebola taká veľká, ako som čakal. Následne si len počkám chvíľu na vlak do Trnavy a z nej ma čaká už len cesta rýchlikom do Bratislavy, počas ktorej sa mi ukáže väčšina dnes prejdených kopcov v lúčoch zapadajúceho slnka.

V porovnaní so známymi organizovanými turistickými pochodmi v Malých Karpatoch ponúka táto trasa možnosť akéhosi spoznania alebo zžitia sa s jeho najvyššími časťami, bez hluchých a niekedy aj nezaujímavých miest. Pocit, keď sa obzriete z nejakého výhľadu na množstvo kopcov, ktoré máte za sebou, pozná isto väčšina turistov. Rovnaký pocit sa dá dosiahnuť aj za jeden deň a aj v takom malom, ale za to krásnom pohorí, akým Malé Karpaty určite sú.

Alternatívna trasa po značených úsekoch

Pre turistov, ktorí radšej ocenia túry komplet po značených trasách, je nevýhodou väčšia vzdialenosť a hlavne nutnosť ísť po rovnakých úsekoch dvakrát a to vo viacerých lokalitách.

Pre Pernek ako východisko sa dajú hneď na začiatku zvoliť dva značené varianty, buď po žltej značke do sedla Javorina a následne po červenej tam aj späť na Čmeľok alebo po modrej na Pezinskú Babu a ďalej po červenej.

Úseky na Javorinu a Čertov kopec sa musia ísť bez značky. Červenou sa dá dostať ďalej na Skalnatú a Čermákovu lúku, z ktorej ide na Veľkú homoľu zelená značka. Z nej sa treba vrátiť rovnako po zelenej späť na Čermák. Odtiaľto je to stále po červenej na Panské uhliská, z nich po modrej na Vysokú a opäť späť, napojiť sa na červenú a po nej cez Taricove skaly, Skalku, Sološnícku dolinu, Vápennú a Klokoč na Amonovu lúku.

Ďalej stále po červenej, okolo horárne Mon Repos až pod Červenú horu. Tu ale treba značku opustiť vydať sa asfaltkou pod Veterlín a následne stúpať podľa opisu na vrchol, prejsť hrebeňom na Čelo a klesať do sedla Záruby. Tu je najjednoduchšie ísť po zelenej značke priamo na Záruby a následne po červenej na Havranicu a dole do Smoleníc na vlak. Tým sa ale človek ochudobní o to, skončiť na Zárubách, ako na poslednom a najvyššom vrchu tohto pohoria a celej túry. Pre prehľadnosť je lepšie si tento opis skonfrontovať priamo s mapou.

Poznámka redakcie

Trasa túry na úseku Veterlín – Čelo – Čertov žľab – Havranica – Záruby (4,2 km) prechádza cez územie národnej prírodnej rezervácie Záruby s najvyšším 5. stupňom ochrany prírody a krajiny, kde je pohyb mimo oficiálnych turistických značených chodníkov zakázaný. Okrem uvedeného úseku upozorňujeme turistov, aby sa na území CHKO Malé Karpaty pohybovali po turistických chodníkoch a sieti lesných a poľných ciest.

Diskusia
Jedenásť malokarpatských sedemstoviek 12/05/17 12:11 23 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Reportáž Speleoškola 2017 Košarisko - Malé Karpaty Máte záujem o spoznávanie čara neprístupných jaskýň, zdokonaliť sa v technikách pohybu v jaskyniach, na lane, mapovaní, či iných jaskyniarskych disciplínach? Chcete stráviť štyri dni s príjemnými ľuďmi v srdci malokarpatskej prírody? Takto znela pozvánka na 6. ročník Speleoškoly, ktorá sa konala 15. - 18. júna 2017 v lesoch za Borinkou, na Košarisku. 20/07/17 Vladimír Lukačovič Jaskyne
Cyklotúra Skalica – Šance – Sobotište – Smrdáky – Kúty Leto je ideálne obdobie na cyklovýlety. Po včerajšom dni v Považskom Inovci ma dnes lákajú bližšie končiny. Premýšľam nad okolím Myjavy, Senice a Skalice, kde sa stretávajú Biele Karpaty, Myjavská pahorkatina a Borská nížina. Lokality, ktoré nebudú nové, ale rád ich pravidelne navštevujem. 02/03/17 Vladimír Lukačovič Biele Karpaty, Myjavská pahorkatina, +
MTB Leopoldov – Bezovec – Nové Mesto nad Váhom Považský Inovec a okolie poskytuje jednoduché aj náročnejšie možnosti cyklovýletov. Dnešný výjazd bude mať z každého niečo, asfaltové rovné úseky aj lesné zjazdy. Zároveň si prejdem miesta, ktoré som mal v pláne už dávno. Príjemný deň je predo mnou. 16/02/17 Vladimír Lukačovič Podunajsko, Považský Inovec
Najnovšie články na titulke
 
Túra Okruh Galmusom: Spišské Vlachy – Poráč – Slovinky Po rokoch, keď bolo tradíciou a povinnosťou chodiť na Veľkonočný pondelok oblievať kamarátky, začínam novú tradíciu veľknonočnopondelkových turistických akcií. Voľbu lokality som dlhšie zvažoval, ale kvôli ľahšej dostupnosti padla na planinu Galmus a jej modro-zelenú kombináciu. dnes Henrich Tomáš Volovské vrchy
Túra Voznica – Drast(a)vica – Rudno nad Hronom Pri cestovaní prstom po mape často narazím na zaujímavý, írečitý názov nejakého kopca. Nad niektorým názvom sa len pousmejem, o niektorom sa snažím dopátrať, prečo sa tak volá, alebo rozlúštiť význam slova. A na niektoré kopce proste musím vyjsť. Tak to bolo aj v prípade Drastavice, teda pardon – Drastvice! Totiž na všetkých mapách sa uvádza ako Drastavica, ale domáci jej nepovedia inak ako Drastvica a na mapový názov sú doslova alergickí. A to ide len o jedno písmenko! včera Danka Tomášiková Štiavnické vrchy
Túra Potulky okolo Bialky Vydáme sa krajom hranice medzi Podhalím (pl. Podhale) a Zamagurím.(pl. Zamagurze). Putovanie rozdelíme na dva letné dni. Nakukneme do okolia Bukowiny Tatrzańskej. Pre niekoho budú prekvapením slovenské nápisy. Čerešničkou sa stane mlyn či zachovalé drevenice a zoskupenie takmer 60-tich pastierskych kolíb. Budeme si vychutnávať pohľady na Tatry od zamagurskej obce Repiská (Rzepiska) nad Jurgovom (Jurgów). 16/01/18 Roman Matkovčík Vysoké a Belianske Tatry, Spišská Magura, +

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Jedenásť malokarpatských sedemstoviek 12/05/17 12:11 23 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Malé Karpaty
  • Počet dní
    • 1
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 767 m n. m.
    • min: 200 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 2860 m
    • klesanie: 2916 m
  • Vzdialenosť
    • 55,4 km
  • Náročnosť
    • 4
  • Ročné obdobie
    • jar
  • Dátum túry
    • 28.04.2010
  • Štart trasy
    • šírka: 48.3674 ° SŠ
      dĺžka: 17.14519 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.52056 ° SŠ
      dĺžka: 17.45487 ° VD
      » Mapa
  • Nocovanie
    • Bratislava
  • Voda
    • Obchody a pohostinstvá: Pernek, Sološnica, Smolenice, pramene: Čermák, Hubalová, Sološnícka dolina, Mesačná lúka, Amonova lúka, Mon Repos
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Bratislava (vlak, bus) - Pernek (bus), Smlenice (vlak, bus) - Trnava (vlak, bus) - Bratislava (vlak, bus)
  • Doplňujúce súbory
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
Práve nás číta 1403 ľudí
0.61 (0.18)