Vihorlatské vrchy

Vihorlatské vrchy patria medzi najvýchodnejšie sopečné pohorie u nás. Vznikli v treťohorách. Na ich území sa nachádzajú zaujímavé prírodné výtvory, ktoré vznikli zvetrávaním lávových prúdov (skalné steny, ihly, bašty, sutiny i jednotlivé bralá). Erózna činnosť a rôzne zlomové poruchy boli determinujúcim faktorom pri vzniku rôznych zníženín, zosuvov. Pohorie sa skladá z troch podcelkov – Humenské vrchy, Vihorlat, Popriečny a kulminuje v centrálnej časti najvyšším vrchom Vihorlat (1076 m n. m.). Časť pohoria bola v roku 1973 vyhlásená za CHKO. Celú centrálnu časť pohoria, vrátane najvyššieho vrchu, zaberá VVP Valaškovce, teda nie je turistickej verejnosti prístupná. Značené trasy sa nachádzajú len v západnej a východnej časti. Ich sieť tiež nie je v porovnaní s inými pohoriami veľmi hustá.

Trasa

Zemplínske Hámre – Rovienky – Sninský kameň – sedlo Tri tably – Jedlinka – sedlo Rozdiel – Tŕstie – Malé Tŕstie – Malé Tŕstie, sedlo – Vihorlat – Malé Tŕstie, sedlo (bivak) – poľovnícka chata Poľana – Stará koniareň – Lomocká dolina – Ortaše – Poruba pod Vihorlatom

Konečne vyrážam

Po nočnej ceste vlakom z Bratislavy do Humenného a dvoch prestupoch konečne stojím na hornom konci Zemplínskych Hámrov. V duchu si hovorím, tak konečne som opäť tu a môžem začať moje putovanie, ktoré dnes večer chcem ukončiť na vrchole Vihorlatu. Preto hneď hľadám zelenú značku, ktorá ma povedie v prvom úseku výstupu na Sninský kameň. Dokonca odolávam aj vábeniu štartovacieho pivka v príjemnej krčmičke na hornom konci obce. A práve v týchto miestach značka opúšťa asfaltovú cestu vedúcu do kameňolomu nad obcou a vedie krížom cez pole k okraju lesa.

V lesoch pod Sninským kameňom

V lese ma víta rozmočený terén, ktorý ešte nestihol vyschnúť po výdatných dažďoch z predchádzajúcich dní. Značka tu prechádza spleťou lesných ciest. Až neskôr začína stúpať hore miernym svahom. Zakrátko prichádzam k pekne upravenému prameňu nad Zemplínskymi Hámrami. Dopĺňam si zásobu vody a rezko pokračujem v stúpaní teraz už strmým terénom. Pri turistickom rázcestí Rovienky križujem lesnú zvážnicu. Tu stretávam prvých turistov, ktorí už zostupujú z vrcholu Sninského kameňa. V duchu im celkom závidím, lebo odtiaľto až na vrchol je to riadne strmý stupák. Aspoň mi ho spríjemňujú okolité lesy, ktoré majú charakter pralesa s viacerými priam tajomnými zákutiami.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Sninský kameň

Po hodine šliapania do takmer nekonečného konca sa konečne dostávam pod toľko očakávaný vrchol Sninského kameňa. Z malej rovinky pod vrcholom už rozoznávam vrcholové bralá. Chodník sa pod nimi plazí ako had. Keď sa dostávam na otvorený terén pod bralami, vychutnávam si nielen prvé výhľady, ale aj scenériu brál. Po necelých päťdesiatich metroch prichádzam k železnému rebríku, ktorý vedie na vrchol.

Sninský kameň patrí medzi najkrajšie prírodne útvary v celom pohorí. Predstavuje výrazný skalný hrebeň s dvoma vrcholovými plošinami (západný a východný vrchol). Ide o zvyšky lávového prúdu, ktorý je budovaný andezitmi s doskovitou odlučnosťou. Jeho bralá sa vypínajú nad okolité lesy takmer kolmými stenami až do výšky dvadsať metrov.

Konečne hore! Udychčane zhadzujem z chrbta batoh a nedočkavo sa vyberám obdivovať nevšedné výhľady. Zo západného vrcholu je vynikajúci pohľad najme na západ. A to hlavne v zime, keď sa na obzore rysujú kontúry Vysokých Tatier. Tentokrát ale nemám to šťastie. Opar zahaľuje diaľky. Preto sa kochám výhľadom na bližšie okolie. Spoľahlivo identifikujem vzdialený hrebeň Slanských vrchov, mestá Humenné a Sninu. Severný obzor vypĺňajú oblé chrbty Bukovských vrchov. Najviac sa ale aj tak teším pohľadu na vrchol Vihorlatu a rozorvané skaly podo mnou.

Podobná scenéria ma čaká aj na východnom vrchole, ktorý je taktiež prístupný železným rebríkom. Južnému pohľadu dominuje nielen blízky Vihorlat, ale hlavne modrá hladina Morského oka. Po pohľade na východ sa mi otvárajú výhľady na hrebeň pohoria s vrchmi Nežabec a Fedkov. Tomu všetkému akoby korunu nasádzali hraničné hrebene poľsko-ukrajinských Karpát. V diaľke rozoznávam ešte sneh na ich vrcholoch.

Smer sedlo Rozdiel

Nastáva čas, keď musím opustiť tieto naše „stolové hory“. V blízkom prameni ešte dočerpám vodu a naberám kurz smerom do sedla Rozdiel. Značka v tomto úseku vedie majestátnymi lesmi, ktoré majú najmä v oblasti turistického rázcestia Jedlinka opäť charakter pralesa. V týchto miestach idem po ostrom skalnatom terénnom zlome. Západne od trasy značky je terén mierny, no východným smerom prudko klesá. Teraz na jar, keď pohľad nezacláňa záves z listov, vidieť aj pomerne mohutné bralnaté bloky pod chodníkom. Míňajúc križovatku zo žltou značkou, ktorá vedie k Morskému oku, začínam pomaly stúpať pod vrchol Motrogonu. Mohutná buková hora mi tu tiež niekoľkokrát pripravila milé prekvapenie v podobe tajomných zákutí. Značka vrchol Motrogonu obchádza po jeho východnom svahu a pomaly začína klesať do sedla Rozdiel. Ešte predtým však objavujem výdatný prameň. Voda z útrob zeme je chladná, ale výborne osvieži. Avšak spoliehať sa na tento zdroj vody sa celoročne nedá. V lete a na jeseň býva často vyschnutý, alebo vyzerá ako bahnistá jama v lese.

Cez Tŕstie a Malé Tŕstie

V sedle Rozdiel opúšťam červenú značku, ktorá vedie cez vrch Lysák do Remetských Hámrov. Mimochodom, práve pod týmto vrchom sa nachádza lesnícka chata s otvorenou terasou, kde sa dá ukryť pred dažďom (foto). Túto možnosť som využil pri mojej predošlej návšteve Vihorlatských vrchov, keď ma silná búrka prinútila vypustiť z plánu túry výstup na Vihorlat. Tentokrát mi ale počasie praje a tak smelo vyrážam po zelenej značke. Onedlho prechádzam cez vrchol Tŕstia a začínam klesať do zníženiny pred Malým Tŕstím. Značka vedie krížom cez les a absencia viditeľného chodníka ma núti pozorne sledovať značenie. Prejdem úsekom mladiny a opäť stojím v majestátnom lese. Po koľkýkrát sa dnes nechávam očariť týmito pralesmi? Nerátam to, len v tichosti vnímam túto krásu. Takto zadumaný si ani nevšimnem, že som prešiel vrchol Malého Tŕstia a miernym spádom klesám k turistickému rázcestiu Malé Tŕstie – sedlo, ktoré sa na starších mapách uvádza aj ako Poľana.

Prístrešok pod Vihorlatom

Len čo vstúpim na malú lúčku, hneď na jej okraji zbadám neznámu stavbu. Žeby tu stála nejaká útulňa? Podídem bližšie a zisťujem, že v tomto prípade nejde o útulňu, ale o stavbu väčšieho prístrešku, ktorý som nazval prístrešok pod Vihorlatom. Táto strategicky situovaná stavba pod vrcholom Vihorlatu určite už poslúžila viacerým turistom, ktorí zdolávali najvyšší vrchol pohoria. Tentokrát poslúži aj mne. Ešte krátko pátram po prameni, ktorý by sa mal podľa mapy v blízkosti nachádzať. Za malú chvíľku ho objavujem asi 30 metrov juhozápadne od prístrešku na okraji lesa.

Výstup na Vihorlat

Spokojný, že som našiel dobré miesto na nocovanie, rýchlo vyťahujem mapu a snažím sa určiť správny smer k vrcholu. Ale na moje prekvapenie, tesne za stavbou prístrešku, hneď vedľa turistického smerovníka, objavujem dobre vyšliapaný chodník. Nepochybujem, že vedie na vrchol. Rezko začínam zdolávať jeho prvé metre.

Chodník sprvu mierne stúpa lesom a prichádza k stĺpu, ktorý oznamuje hranicu NPR Vihorlat. Odtiaľto chodník začína strmo stúpať po severnom svahu. Po zdolaní asi päťdesiatich výškových metrov ústi do sedla, ktoré oddeľuje východný vrchol Vihorlatu od vrcholového hrebeňa zakončeného hlavným vrcholom (západný vrchol). V sedle sa chodník rozdeľuje a vedie na oba vrcholy. K hlavnému vrcholu sa treba vybrať západným smerom. Za malým výšvihom sa prichádza na vrcholovú lúku, z ktorej už vidieť hlavný vrchol. Spoľahlivo ho identifikujem podľa betónového pylónu s krížom.

Vihorlatské paradoxy

Tento odsek začínam písať plný rozporov, možno aj obáv. Lebo vrchol Vihorlatu je oficiálne turistickej verejnosti neprístupný. A v tomto prípade je stav tejto situácie akosi, aspoň podľa mňa, plný vihorlatských paradoxov. Pokúsim sa ich nižšie zhrnúť.

1. Vrchol patrí do vojenského obvodu Valaškovce, kde je vstup dovolený len na povolenie.
2. Vrchol zaberá NPR Vihorlat s 5. stupňom ochrany prírody, kde je vstup povolený len po vyznačených chodníkoch, ktorý tu oficiálne neexistuje.
3. Vrchol patrí do správy Vojenských lesov, kde je vstup taktiež zakázaný.
4. Na vrchol v minulosti viedla modrá značka z obce Jovsa, ktorá je dnes zrušená.
5. Na vrchol vedú viaceré chodníky, ktoré často využívajú turisti z okolia.
6. Keď zadáte do internetového vyhľadávača, v kategórii obrázky heslo Vihorlat, resp. Vihorlat vrchol, zobrazia sa vám viaceré fotky skupín ľudí na vrchole.
7. Nemenované občianske združenie organizuje minimálne dvanásť rokov hviezdicový výstup na Vihorlat, ktorého sa zúčastní aj dvesto osôb (akcia je povolená).

Takže to zhrniem. Výstupom na vrchol Vihorlatu porušujete tri zákazy ohľadne vstupu do NPR, Vojenského obvodu Valaškovce a do Vojenských lesov. Môžete byť pokutovaný, v prípade že vo vojenskom obvode prebieha cvičenie, dokonca aj trestne stíhaný. Na druhú stranu, vrchol je veľmi často navštevovaný turistickou verejnosťou (zdroj – autor), vedie sem neoficiálny chodník z tur. rázcestia Malé Tŕstie - sedlo, v minulosti sem viedla z obce Jovsa značka, konajú tu sa masové podujatia. Podľa mňa hotové kocúrkovo. Osobne nevidím dôvod, prečo by z rázcestia Malé Tŕstie nemohla viesť na vrchol značka, ktorá by len minimálne prechádzala cez vojenský priestor. A tiež som osobne presvedčený, že by vyznačenie chodníka neublížilo NPR Vihorlat. Určite sem chodí menej ľudí ako napr. do roklín Slovenského raja, či do Tatier alebo Fatier. Po viacerých diskusiách s turistami, ktorých poznám a boli na vrchole Vihorlatu, sme akosi samovoľne dospeli k názoru, že nielen správa CHKO Vihorlat, ale aj vojaci „akoby počítali s porušovaním“ zákazu vstupu na vrchol.

Toto je osobný názor autora a nie oficiálne stanovisko zainteresovaných strán, či redakcie Hiking.sk.

Konečne na vrchole

Nuž, porušiac všetky vyššie uvedené zákazy, po krátkom výstupe prichádzam do sedla medzi východným a hlavným vrcholom. Slnko sa už naberá farby zlatej hodinky, tak sa rýchlo ponáhľam. Len čo vystúpim na hrebeň, zostávam stáť v nemom úžase. Asi tristo metrov dlhý vrcholový hrebeň Vihorlatu tvoria z južnej strany lúky, z ktorých je neskutočne monumentálny výhľad. Na západnom konci hrebeňa sa týči bralo vrcholu s pylónom a krížom. Dole podomnou sú hlboké lesy a krásne sa zrkadliaca vodná hladina Zemplínskej šíravy. Na obzore je to už nejasná, ale predsa len viditeľná línia hrebeňa Slanských vrchov a v diaľkach sa strácajúca Východoslovenská rovina. Na jeseň a v zime vidieť aj Vysoké Tatry a hrebene poľských či ukrajinských Karpát. A to všetko osvetlené lúčmi zapadajúceho slnka, pri ktorom pokrútené stromy vyzerajú ako mamutie bonsaje. Scenéria, ktorá mi vyráža dych. Netrvá dlho a už sa tu motám s fotoaparátom. V jednom okamihu vidím na vrchole kontúru postavy, ktorá si to mieri ku mne. Žeby vojenská stáž? Mám aj strach, ale za okamih sa už zdravím s turistom prichádzajúcim zo západného smeru. Prehodíme zopár slov a každý sa venujeme foteniu. Ja vystúpim k pylónu na vrchole, kde si počkám na čas, až sa slnko začne strácať za obzorom. Potom sa vraciam do sedla.

Spojil nás Hiking

V sedle opäť stretávam neznámeho turistu. Pri hltoch hruškovice sa zoznamujeme. Teraz ani neviem, kto z nás dvoch ako prvý spomenul HIKING.SK, ale hneď zisťujeme, že sme obaja jej stálymi návštevníkmi. Mňa osobne veľmi potešilo, že mám tú česť spoznať aktívneho prispievateľa do našej galérie, ktorý ju bohato zásobuje fotkami hlavne z tohto pohoria. Po zoznámení by sme veru dokázali debatovať hádam až do rána. Len pokročilá noc nás núti zabivakovať v sedle pod východným vrcholom.

Vihorlatské ráno

Hodinky neukazujú ešte ani štyri, keď vstávame. Dnes máme spoločný cieľ. Chceme pozorovať a fotiť východ slnka z vrcholu Vihorlatu. Zakrátko už stojíme na vrchole a nedočkavo očakávame východ. Keď sa slnečný kotúč objaví nad obzorom, každý hľadáme to najsprávnejšie miesto pre tú našu najkrajšiu kompozíciu. Mňa opäť fascinujú výhľady. Krajina je zaliata jemným purpurovo-azúrovým ranným svetlom, ktoré jej dodáva nádherné zafarbenie. Fascinujúci je pohľad na vrchol Vihorlatu s pozadím tvoreným Zemplínskou šíravou a Východoslovenskou rovinou. Ešte vystúpime na východný vrchol, z ktorého bočných brál obdivujeme slnkom zaliate línie Bukovských vrchov. Ako slnko stúpa vyššie na oblohu, kráti sa aj náš čas pobytu na vrchole. Musíme sa rozlúčiť. Posledné podanie rúk a každý kráčame za svojim dnešným cieľom.

Prístrešky pod Vihorlatom

Po návrate k turistickému rázcestiu Malé Tŕstie – sedlo dumám, ako ďalej. Najradšej by som sa vrátil do sedla Rozdiel a cez vrch Lysák zišiel do Remetských Hámrov. Ale zlé autobusové spojenie s prípojom na vlak do Bratislavy ma núti ísť zelenou značkou do Poruby pod Vihorlatom. Preto sa rýchlo najem a zakrátko už klesám do doliny Lomockého potoka. Onedlho míňam neupravený prameň, ktorý poskytne životodarnú vodu v prípade, keby studnička pri prístrešku pod Vihorlatom vyschla. Značka tu vedie lesným chodníčkom, ktorý sa onedlho napojí na zvážnicu. Tá po krátkom čase začína prudko klesať a privádza ma k poľovníckej chate Poľana. Pri chate stojí prístrešok, kde sa dá ukryť pred nepohodou počasia. V prístrešku, alebo na terase chaty môže núdzovo stráviť noc až šesť osôb. Hneď vedľa chaty tečie Lomocký potok, ktorého tok ma odteraz bude ďalej sprevádzať. Aj zvážnica sa zmení na lesnú cestu, ktorá ma už vcelku pohodlne privádza k rázcestiu Stará koniareň. Necelých dvadsať metrov od turistického smerovníka stojí ďalší prístrešok. V tejto stavbe sa dá taktiež prenocovať, alebo ukryť pred dažďom či búrkou.

Poruba pod Vihorlatom

Od rázcestia Stará koniareň až po Porubu pod Vihorlatom značka vedie v dĺžke siedmich kilometrov v doline po asfaltovej ceste. Sprvu ešte toto šliapanie asfaltu zvládam, no neskôr veľmi ľutujem, že som si nezobral nejaké tenisky, v ktorých by sa mi išlo pohodlnejšie. Aspoň že jarné lesy a potok tu vytvárajú pekné zákutia. Ale aj tak som nedočkavý, kedy sa mi priblíži na dohľad obec. Po viacerých oddychových zastávkach konečne prichádzam k okraju dediny. Už sa vidím sedieť pri pivku. Pozbieram posledné sily a rýchlo si to ženiem popri židovskom cintoríne a poľnohospodárskom družstve do centra obce. Ale tu ma čaká sklamanie. Krčma má síce otváracie hodiny od jedenástej, ale je zatvorená. Neskôr zisťujem, že tu majú zvyk, keď niekto zomrie, tak v deň pohrebu krčmu otvárajú až po pohrebe. A dnes je tomu tak. Preto v duchu poprajem nebožtíkovi „nech mu je zem ľahká“ a odkráčam k zastávke autobusu. Netradične pri poslednej vode zhodnotím celú túru. Bola vynikajúca. Nielenže som navštívil našu stolovú horu – Sninský kameň, ale konečne som zdolal aj najvyšší vrch pohoria, 1076 m vysoký Vihorlat. A keďže mi vyšlo podľa predstáv aj počasie, som spokojný nadmieru.

Pár slov na záver

Túra, ktorej opis ste práve dočítali, je vo svojej plnej dĺžke vhodná aj pre cyklistov. Náročnejšie úseky sú len pri stúpaní na Sninský kameň a pri zostupe pred poľovníckou chatou Poľana, kde je lesná cesta plná väčších skál. Značenie je na celej trase dobré, problematickejší úsek je len v oblasti pod vrchom Tŕstie, kde značka vedie lesom a mladinou. Tu treba pozorne sledovať značky. V zime taktiež treba veľmi pozorne sledovať značenie, lebo chodníky bývajú zasypané veľkým množstvom snehu. Odporúčam snežnice.

Túru som absolvoval za dva dni, lebo som vopred plánoval stráviť noc pod Vihorlatom. Ale celá opísaná trasa sa dá zvládnuť za jeden deň do ôsmich hodín.

Užitočné odkazy

Oficiálna stránka obce Zemplínske hámre
Neoficiálna stránka obce Zemplínske Hámre
Región Snina
Náučný chodník Morské oko – Sninský kameň – Sninské rybníky
CHKO Vihorlat
Vihorlatské vrchy
Poruba pod Vihorlatom

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek