PR

Neexistuje zlé počasie-len zlé oblečenie

sponzorovaný článok 19.05.10 Bola polovička júna. Záver dvojdňovej túry po hrebeni kráľovohoľskej časti Nízkych Tatier za krásneho a teplého počasia sa blíži. Kráľova hoľa je už na dosah. Len osamelý čierny mrak nad jej vrcholom sa na nás zlovestne mračil. Najprv nám posielal ako výstrahu krátke prehánky. Boli tri. Tá štvrtá už prehánkou nebola, zato nás poriadne prehnala.

Zlovestný čierny mrak nad Kráľovou hoľou

Dážď postupne silnel. Kvapky sa zväčšovali, boli čoraz hustejšie. Kamene na chodníku sa najprv pokryli mokrými fliačikmi. Potom sa už celé mokro leskli, až napokon zmizli pod prúdmi dažďovej vody, ktorá si z turistického chodníka spravila nové koryto.

Dážď sa menil na prietrž mračien. Búrka sa prudko približovala. Vbehli sme pod stromy. Prezliekame sa pod hustými konármi smrekov na okraji lesa. Ale prudký dážď preniká aj cez ihličie. Obliekam si nepremokavé nohavice s membránou, vetrovku už mám chvíľu na sebe, zapínam ju až pod bradu. Na batoh navliekam nepremokavý obal. Váhame, či ísť alebo prečkať búrku pod stromami, kde je lejak o máličko slabší. Ale pohľad na strmý chodník, v ktorom stúpa hladina dravej dažďovej riavy, nás núti ísť. Vybehneme spod stromov a vtom sa spustí ľadovec. Nie krúpy, lebo tie nie sú také veľké. Ľadové projektily nás prudko ostreľujú. Zásahy do hlavy, len trochu zmierňuje kapucňa. Ale odhodlane ideme ďalej. Usilujeme sa rýchlo kráčať po „brehoch“ tohto nového potoka. Skáčeme z jednej strany na druhú. Podľa terénu a stromov po jeho okrajoch. Neraz musíme skočiť do prudkej vody, lebo inak sa nedá. V duchu sa modlím, aby to už konečne prestalo alebo aby sa už skončil chodník a objavila sa asfaltová cesta Telgártu. Ale cesta ani dážď sa nekončia. Leje ako z vreca. Blesky nás oslepujú v sekundových intervaloch. Hromy divo bijú. Ako nad Tatrou. Dobehneme na zastávku autobusu. Ide o chvíľu. Celou cestou musím v autobuse stáť. Držím sa a lietam ako boxerské vrece v prudkých zákrutách, ktoré šofér berie s pretekárskou rýchlosťou. Sadnúť si nemôžem, nohavice nevydržali, nielenže premokli, ale aj výdatne namokli a ich nepríjemný mokrý obklad mi nedovolil, sadnúť si.

Po tejto skúsenosti som moje nohavice, s membránou, menej známej značky a podstatne lacnejšej ako Gore-tex alebo Dermizax, či Gelanots, poriadne naimpregnoval, aby som obnovil ich funkčnosť, teda nepremokavosť a priedušnosť.

Zúfalé podmienky pod Bystrou

Druhá možnosť využiť moje membránové nohavice sa mi naskytla o niekoľko mesiacov v septembri. Vybral som sa na Bystrú. Na Podbanskom mrholilo. Zhruba od polovice Kamenistej doliny padá mokrý sneh a v jej hornej časti už padá zmrznutý sneh a vodorovne hnaný víchrom bodá ako sklené ihličky do tváre. Dolina je dlhá asi sedem kilometrov. Uzučký chodníček miestami vedie cez vysokú vegetáciu. Jej mokré stvoly a listy ma šľahajú po nohách a nohavice, pred túrou naimpregnované a vysušené fénom, pre zvýšenie účinnosti, hltavo pijú vodu a prepúšťajú ju dovnútra. V hornej časti doliny, kde sa prudko ochladí, sa nohavice z mokrého studeného obkladu menia na plechové zamrznuté rúry. Postupujem vyššie a zapadám do metrových závejov, čo je neuveriteľné na 19. septembra. Horná časť Kamenistej doliny je vysnežená ako v zime. Sú tam zľadovatené úseky a kôra, ktorá vás na chvíľu zdanlivo drží a potom sa odrazu pod vami prepadne, alebo stúpite na vetrom uhladený snehový povrch, spravíte dva-tri kroky a potom sa prepadnete po pás hlboko a štveráte sa z tejto snehovej pasce.

Hore sú zúfalé podmienky, dostal som sa pod Pyšné sedlo, ale musel som sa vrátiť. Vietor ma zhodil na zadok, doslova, takou mohutnou silou fučala víchrica ponad hrebeň Západných Tatier. Pokračovať ďalej nemalo zmysel. Prijal som porážku a dal sa na ústup. Cestou naspäť zažívam opačný proces. Nohavice postupne rozmŕzajú, menia sa na mokrý ľadový obklad, až sa z nich stanú nepríjemné vechte.

Tento zážitok urýchlil moje rozhodnutie kúpiť si nohavice so značkovou membránou. Vybral som si "Liquideisky" od TrekSportu s membránou Dermizax ZR. Bola to vynikajúca voľba. Prešiel som v nich hrebeň Oravskej Magury, Skorušinských vrchov, Oravskej vrchoviny, Malej Fatry, Martinských holí a Kysuckých Beskýd. Nesklamali ani v lejaku pod Suchým vrchom, ani v daždi a mokrom snehu v Oravskej vrchovine. Integrované gamaše výborne chránia pred snehom. Vyskúšal som to v Svidovskej doline, počas zimnej túry na Veľký bok, v hlbokom snehu pri výstupe na Veľkú Raču, i pri prechode cez snehové polia na Martinských holiach. A výborne funguje aj priedušnosť, nielen nepremokavosť. Navyše sú pohodlné a praktické.

Plahočenie v snehu na Oravskej Magure

Potom som zažil nepríjemnú skúsenosť zo staršími lyžami a lyžiarkami. Stalo sa to na záver prvej etapy lyžiarskeho prechodu hrebeňa Oravskej Magury, z Námestova do sedla Príslop.

Došli sme k turistickému smerovníku. Údaj, že nás do cieľa našej cesty čaká ešte 55 minút, nás zamrazil. Slnko práve zapadalo. Šero hustlo do tmy. Čakal na nás pomerne strmý zjazd. Aj za vidna by bol ťažký, lebo lesná zvážnica pripomína bobovú dráhu. Odtrhnutá skĺznica na mojej pravej lyži urýchľuje rozhodnutie. Odopíname lyže a zostupujeme pešo. Stopa pred nami sa rozvetvuje. Vyberám z batoha čelovú lampu a vydávam sa na prieskum. Stopa, ktorá vedie doprava, sa po sto metroch končí pri opustenej zatvorenej chate. Naša cesta teda vedie priamo. Pokračujeme vytrvalo nadol už za úplnej tmy. Vychádzame z lesa na zasneženú lúku. Očakávali sme, že uvidíme svetlá penziónu v sedle Príslop. Nevidíme však nič.

Svetlo čelovej lampy sa zabodáva do mrazivej hmly, ktorá sa valí nahor z údolia. Zalieza nám až pod kožu. Vniká do rukavíc, pod čiapku, vytvára námrazu na brade, na fúzoch. Boríme sa do pomerne hlbokého snehu. Prsty na nohách už hodnú chvíľu necítim. Snažím sa nimi pohybovať, ale cit sa mi do nich nevracia. Ideme priamo nadol. Držíme sa stopy lyží. Turistickú značku nemôžeme nájsť. Začínam sa obávať, či ideme správne. Ak sme odbočili do Babína alebo do Oravského Podzámku, potrvá naša cesta dlhšie, ako vydržia moje nohy. Obávam sa omrzlín. Už necítim ani končeky prstov na rukách. V duchu kľajem ako pohan, lebo odrazu, úplne nečakane, terén stúpa. Plahočíme sa v hlbokom snehu hore stráňou, zápasíme s pochybnosťami, chvíľu nerozhodne postávame, ale tuhý mráz nás poženie vpred. Pred koncom stúpania nachádzame konečne turistickú značku, našu, červenú. O chvíľku, už z vrcholu kopca, vidíme svetlá penziónu i reflektory áut prechádzajúcich cez sedlo Príslop. V penzióne si sadáme k horiacemu kozubu a ako sa mi postupne, bolestivo vracia cit, najprv do prstov rúk a potom do nôh, dozrieva vo mne rozhodnutie zaobstarať si kvalitný výstroj osvedčených značiek.

Máte podobné problémy? Kliknite na TriHory.sk. Zbavíte sa ťažkostí. Neexistuje zlé počasie, musíte sa len dobre a kvalitne obliecť.

--
Pozn. redakcie: Tento text je PR článok zadávateľa. Neprešiel jazykovým ani redakčným spracovaním a nemusí vyjadrovať názor redakcie HIKING.SK.
Najnovšie články na titulke
 
Ferrata Berchtesgadenské Alpy – Hochthrony a Rauhenkopf Keď pôjdete diaľnicou popri Salzburgu, naľavo od cesty zbadáte vysoký kopec. Je to Salzburger Hochthron, najsevernejší výbežok Berchtesgadenských Álp. Už dlhšie som plánoval, že naň vyleziem, ale podarilo sa mi to až teraz. Pozrel som sa aj na Berchtesgadener Hochthron, najvyšší kopec na hrebeni, a na Rauhenkopf, čo by mal byť najkrajší “balkón” nad Berchtesgadenom. dnes Martin Knor Zaistené cesty (via ferrata, klettersteig)
Podcast Pacific Crest Trail s Filipom Valúchom (trojdielna miniséria) Diaľkové trasy sú dnes populárne. Nedávno sme sa v HIKING podcaste rozprávali s Julkou, ktorá prebehla Cestu hrdinov SNP za 12 dní. Teraz vám v trojdielnej podcastovej minisérii spolu s Filipom Valúchom predstavíme 4265 kilometrov dlhú Pacifickú hrebeňovku, tzv. PCT. Filip diaľkovú trasu z mexicko-americkej na kanadsko-americkú hranicu cez Kaliforniu, Oregon a Washington prešiel tento rok za 136 dní. včera Ľubomír Mäkký Svet
Túra Cez Hrádok na Čertove chodníky vo Vtáčniku Sú miesta, na ktoré chodíme radi. Neprekáža nám, aj keď je to niekoľkokrát za rok. Miestne príslušný genius loci zabráni, aby sa nám to zunovalo. Jedným takým je Hrádok nad Bystričianskou dolinou. Magické miesto, známe hlavne skalolezeckej verejnosti. Ja síce z výšok mám skôr závrate, neprislúcham k tejto spoločnosti, no je to tiež turisticky veľmi atraktívna oblasť aj pre bežného návštevníka. Bola viackrát spomínaná na Hikingu ako zaujímavá časť pohoria Vtáčnik. včera Vladimír Mikuš Vtáčnik

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Fakty
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.56 (0.1)