Túra

Roklinami Chmeľová a Voroblík

05. 07. 2010
Len málo ľudí vie, že v doline Kopytovského potoka (obec Šindliar) sa ukrývajú dva skvosty, ktoré by sa svojou krásou mohli rovnať tiesňavám Slovenského raja. Avšak, tieto núkajú čosi viac – nebezpečenstvo, dobrodružstvo a divokú, nedotknutú prírodu. Žiadne rebríky, reťaze, stúpačky ani turistické značky. Je potrebné sa spoľahnúť na svoje nohy, orientáciu, výbavu a hlavne na svoje skúsenosti.

Trasa

Šindliar – dolina Kopytovského potoka – roklina Chmeľová – roklina Voroblík – dolina Kopytovského potoka – Šindliar

Ako sa dostať do roklín

Korytom Kopytovského potoka kráčame žltou značkou až k miestu, kde sa značka stáča na východ priamo do kopca smerom k Červenej skale. Tu sa od značky odpojíme a prejdeme k chatám, ktoré sú bezprostredne pri potoku. Popod les, okolo ohrady pre kone vedie neznačená cesta, ktorá nás dovedie až k ústiu oboch roklín za chatou pod Červenou skalou. Súradnice tohto miesta sú N 49.05989 E 20.91503, naľavo je potok Chmeľová, napravo Voroblík. Oba potoky ponúkajú nádherné vodopády, misy, hlboké rokliny, avšak pre tých dobrodružnejších ľudí je príťažlivejší divoký charakter Chmeľovej. Prejdením hrebeňa, ktorý tieto dve rokliny oddeľuje, si môžme pozrieť aj vodopády a misy v koryte Voroblíka.

Chmeľová

Nad hlavami nám visia ťažké sivé mraky a stále jemne poprcháva, nie je to najvhodnejšie počasie na prechod roklinou, ale keď sme si už dali tú námahu doraziť sem, nevzdávame sa. Sprvu si zo mňa Matúš a Tomáš uťahovali, pretože som im už cestou opisoval, aké to tu je divoké a ako sú niektoré miesta nebezpečné. Namiesto toho v ústi doliny potoka Chmeľová nachádzame pár odpadkov, hustý porast žihľavy a blato. Po pár metroch však posmešky skončili. Hneď pri vstupe sa na mokrej, starej lávke snažíme udržiavať rovnováhu nad veľkou misou plnou vody. A tu hneď naša cesta končí. Aspoň to ak vyzeralo. Darmo sme sa štverali po spadnutých stromoch, darmo sme skúšali liezť po skalách, ktoré síce neboli vysoké, ale boli také klzké, že to jednoducho nešlo. Hneď v úvode Chmeľovej sme skonštatovali, že to nebude také jednoduché, ako sme si predstavovali. Zvolili sme nie najbezpečnejšie riešenie a začali sa, miestami aj štvornožky, prichytávajúc sa mladých stromčekov, štverať na strmé zrázy. Opadané lístie, mokro a voľné kamene na bezpečnosti nepridávali, ale odhodlanie bolo väčšie ako zodpovednosť.

Vždy, keď to bolo možné, spustili sme sa späť až k potoku a obdivovali okolie, roklina je takmer permanentne zavalená popadanými stromami. Pri takomto vlhkom počasí bolo nemožné liezť po nich, tak sme ich ustavične preliezali. Miestami som mal pocit, akoby som bol kdesi na rovníku, sparno, dusno, vlhko a všetko naokolo zarastené machmi, papradiami a hustými zelenými stromami. Odumreté kmene tíško a pomaly hnili bez akéhokoľvek zásahu človeka. V jednej z hlbokých roklín nachádzame kostru jeleňa. Pravdepodobne tu spadol a dolámal sa, alebo už nenašiel cestu von. My však cestu nachádzame a pomedzi skaly a popadané stromy sa derieme niekedy aj poležiačky. Sme premočení do poslednej nitky, ale úsmevy na tvárach máme, akoby nás práve pustili z blázinca, toto prostredie človeka napĺňa akýmsi silným pocitom dobrodružstva. Pri jednom z lezení na strmé zrázy opakujem už asi tisíckrát vetu: „Pozor, je tu strašne klzko.“ Vetu som ani nestihol dopovedať a za chrbtom som začul rýchle šuchnutie a tupý dopad na kamene pod nami. Našťastie, nič vážneho sa nestalo a po chvíľke už z toho bola len úsmevná príhoda.

Skalné zrázy sa postupne zmenšujú, až úplne miznú a potok sa pozvoľna stráca na lúke uprostred lesa, ktorá je zarastená lopúchmi takmer až po pás. Nad lesom sa stále znáša opar a to pridáva lesu na jeho tajomnosti. Z mapy sa snažíme určiť približné miesto, kde sa nachádzame a dohadujeme sa, že prekonáme hrebeň a prezrieme si aj kaňon Voroblíka. Stúpanie nie je náročné ani dlhé, prevýšenie len pár desiatok metrov. Na vrchole sa posiľujeme jedlom, vodou a dokonca aj Matúšovou domácou slaninou.

Voroblík

Z hrebeňa klesáme priamo dole do údolia len tak cez les. Už z diaľky počuť zurkot potoka a po pár minútach sa ocitáme pri Vorobliku. Kaňon tohto potoka nie je taký divoký ako Chmeľovej. Vedie okolo neho už vyšliapaný chodník a ani stromy tu nie sú tak pováľané. Vždy po pár metroch narážame na veľké misy plné priezračnej vody a vodopády. Niektoré miesta sú neschodné korytom potoka, možno s lezeckými skúsenosťami, alebo aspoň základnou výbavou by to bola malina, ale na toto si už radšej netrúfame. Obchádzame miesta, ktoré nedokážeme zdolať a znova sa držíme koryta. Zliezame do jednej z väčších kaskádovito rozložených mís a už keď sme v nej všetci traja, zisťujeme, že dole je to privysoko a nedá sa to takto zliezť, pretože skaly sú hladké od činnosti vody ako sklo, späť to je zase problém kvôli opadanému, mokrému lístiu a strmému svahu. Chvíľu mrzuto hútame a konáme podľa toho najlepšieho úsudku, čo nám práve napadol. Za pomoci spadnutého stromu sa štveráme späť na schodnejšiu časť kaňonu. Voroblík núka veľké množstvo vodopádikov a krásne formovaných skalných útvarov, pri ústi kaňonu sú už zjavne známky chodníkov a provizórneho miestneho značenia. Len dolný úsek Chmeľovej je schodný aj pre rodinu s deťmi, inak prechod kaňonmi určite neodporúčam ľuďom, ktorí sa boja zariskovať, alebo majú strach z výšok a podobne.

Prosba

Možno tieto dve rokliny mali ostať v „utajení“, ako boli doteraz. V mapách sa o nich nedozviete, turistická značka tam nevedie, na rôznych turistických portáloch je o nich minimum. Možno to tak malo ostať. Je to jeden z mála divokých kútov Slovenska, kde sa človek ešte môže na chvíľočku cítiť ako dobrodruh. Som presvedčený, že keby sa rokliny vyčistili od popadaných stromov, spravili by sa tam schodné rebríky a natiahli by sa reťaze, spolu s neďalekým Lačnovským kaňonom by toto miesto bolo jedno z frekventovaných turistických stredísk na východe Slovenska a tým by stratilo svoje kúzlo. Stačí, že tu prídete raz, nebude sa vám chcieť o tomto mieste rozprávať s obavami, že sa to dozvie priveľa ľudí. Je to také maličké tajomstvo, ktoré v sebe nosí každý, kto toto miesto navštívi. Preto prosím každého, kto sa rozhodne prekonať tieto tiesňavy, aby sa snažil tomuto miestu neuberať na kráse a jeho tajomnosti. Možno mnoho ľudí nebude nadšených z tohto článku, ale som presvedčený, že viacerí z vás len vďaka nemu objavia to, čo už dlho hľadali. Aspoň malý kúsoček divokej prírody bez známok ľudskej činnosti.

Fórum 5 príspevkov
Roklinami Chmeľová a Voroblík 14/04/13 17:25 5 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Päť vihorlatských pralesov za dva dni Na turistike mám najradšej jej rôznorodosť - jeden deň môže byť človek na štítoch v Tatrách, potom v dolinách Slovenského raja, v jaskyni, v lužnom lese, v historických mestečkách... možností je vždy neúrekom. A jednou z nich je aj obyčajné motanie sa nádhernými lesmi či dokonca pralesmi a spoznávanie prírody v jej najprirodzenejšej forme. My sme sa počas veľkonočných sviatkov vybrali takto spoznávať pralesy vo Vihorlatských vrchoch. 29/02/20 Stanislav Ďurica Vihorlatské vrchy
Túra Sitno – okruh cez Vlčiu jamu Hrad Sitno pozná zo Slovenských povestí asi každý. No pre nás, turistov z východu, sú napríklad Štiavnické vrchy trocha od ruky, a tak sa do týchto končín nedostávame často. Tentokrát sme sa to však rozhodli zmeniť a kde inde začať spoznávanie pre nás neznámeho pohoria, ako práve na známom vrchu s hradom. 27/02/20 Stanislav Ďurica Štiavnické vrchy
Túra Strimba – výstup z Koločavy Ukrajina nás ako Východniarov láka svojou blízkosťou dlho, lenže všetky turistické plány brzdí predstava hodín v kolónach na hranici. Akosi sme to neustále odkladali a nechávali na inokedy. Na začiatok mája sme si všetci konečne vybavili voľno na predĺžený víkend a vybrali sme sa spoznať okolie známej a možno aj komerčnej dediny Koločava a Sinevirského národného parku. 11/02/20 Stanislav Ďurica Svet
Najnovšie články na titulke
 
Túra Prechod Štiavnických vrchov (Žiar nad Hronom – Tlmače) Z hrebeňovky Javorníkov som plánoval rovno zbehnúť do Malej Fatry a pár dní sa tam pomotať. Počasie sa však dosť výrazne zmenilo. Ochladilo sa a zároveň začal fúkať dosť silný vietor. Na noc to vyzeralo už na mráz, takže nič vhodné na prespávanie vonku, hlavne v ľahkom letnom spacáku. dnes Pavel Forgáč Štiavnické vrchy
Túra Prievidza – Nitrianske Rudno – Bánovce n. B. Strážovské vrchy som prebrúsil kade-tade, keďže je to jedno z mojich domovských pohorí. Stále je však možné trasu skombinovať, aby obsahovala aj čosi nové. Tentoraz som prekrižoval južnú časť pohoria od východu na západ. 11/07/20 Michal Bukvai Strážovské vrchy
Túra Jelšavský hrad a Skalka Hurá!!! Koronokríza takmer skončila a môžeme konečne ísť na náš prvý tohoročný viacdňový pobyt. Tento raz nazrieme do regiónu Gemer. Niektoré časti Gemera poznáme celkom dobre, no oblasť okolo Revúcej a Jelšavy je pre nás Terra incognita. Je načase to zmeniť. Veľkým lákadlom sú tri hrady, na ktorých som ešte nebola – Jelšavský, Šivetický a Rákoš. 10/07/20 Danka Tomášiková Revúcka vrchovina

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Roklinami Chmeľová a Voroblík 14/04/13 17:25 5 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Branisko
  • Počet dní
    • 1
  • Náročnosť
    • 4
  • Ročné obdobie
    • leto
  • Dátum túry
    • 12.06.2009
  • Štart trasy
    • šírka: 49.03787 ° SŠ
      dĺžka: 20.94366 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 49.03787 ° SŠ
      dĺžka: 20.94366 ° VD
      » Mapa
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Prešov (vlak, bus) - Šindliar (bus)
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1.21 (0.5)