Túra

Roklinami Chmeľová a Voroblík

05.07.10
Len málo ľudí vie, že v doline Kopytovského potoka (obec Šindliar) sa ukrývajú dva skvosty, ktoré by sa svojou krásou mohli rovnať tiesňavám Slovenského raja. Avšak, tieto núkajú čosi viac – nebezpečenstvo, dobrodružstvo a divokú, nedotknutú prírodu. Žiadne rebríky, reťaze, stúpačky ani turistické značky. Je potrebné sa spoľahnúť na svoje nohy, orientáciu, výbavu a hlavne na svoje skúsenosti.

Trasa

Šindliar – dolina Kopytovského potoka – roklina Chmeľová – roklina Voroblík – dolina Kopytovského potoka – Šindliar

Ako sa dostať do roklín

Korytom Kopytovského potoka kráčame žltou značkou až k miestu, kde sa značka stáča na východ priamo do kopca smerom k Červenej skale. Tu sa od značky odpojíme a prejdeme k chatám, ktoré sú bezprostredne pri potoku. Popod les, okolo ohrady pre kone vedie neznačená cesta, ktorá nás dovedie až k ústiu oboch roklín za chatou pod Červenou skalou. Súradnice tohto miesta sú N 49.05989 E 20.91503, naľavo je potok Chmeľová, napravo Voroblík. Oba potoky ponúkajú nádherné vodopády, misy, hlboké rokliny, avšak pre tých dobrodružnejších ľudí je príťažlivejší divoký charakter Chmeľovej. Prejdením hrebeňa, ktorý tieto dve rokliny oddeľuje, si môžme pozrieť aj vodopády a misy v koryte Voroblíka.

Chmeľová

Nad hlavami nám visia ťažké sivé mraky a stále jemne poprcháva, nie je to najvhodnejšie počasie na prechod roklinou, ale keď sme si už dali tú námahu doraziť sem, nevzdávame sa. Sprvu si zo mňa Matúš a Tomáš uťahovali, pretože som im už cestou opisoval, aké to tu je divoké a ako sú niektoré miesta nebezpečné. Namiesto toho v ústi doliny potoka Chmeľová nachádzame pár odpadkov, hustý porast žihľavy a blato. Po pár metroch však posmešky skončili. Hneď pri vstupe sa na mokrej, starej lávke snažíme udržiavať rovnováhu nad veľkou misou plnou vody. A tu hneď naša cesta končí. Aspoň to ak vyzeralo. Darmo sme sa štverali po spadnutých stromoch, darmo sme skúšali liezť po skalách, ktoré síce neboli vysoké, ale boli také klzké, že to jednoducho nešlo. Hneď v úvode Chmeľovej sme skonštatovali, že to nebude také jednoduché, ako sme si predstavovali. Zvolili sme nie najbezpečnejšie riešenie a začali sa, miestami aj štvornožky, prichytávajúc sa mladých stromčekov, štverať na strmé zrázy. Opadané lístie, mokro a voľné kamene na bezpečnosti nepridávali, ale odhodlanie bolo väčšie ako zodpovednosť.

Vždy, keď to bolo možné, spustili sme sa späť až k potoku a obdivovali okolie, roklina je takmer permanentne zavalená popadanými stromami. Pri takomto vlhkom počasí bolo nemožné liezť po nich, tak sme ich ustavične preliezali. Miestami som mal pocit, akoby som bol kdesi na rovníku, sparno, dusno, vlhko a všetko naokolo zarastené machmi, papradiami a hustými zelenými stromami. Odumreté kmene tíško a pomaly hnili bez akéhokoľvek zásahu človeka. V jednej z hlbokých roklín nachádzame kostru jeleňa. Pravdepodobne tu spadol a dolámal sa, alebo už nenašiel cestu von. My však cestu nachádzame a pomedzi skaly a popadané stromy sa derieme niekedy aj poležiačky. Sme premočení do poslednej nitky, ale úsmevy na tvárach máme, akoby nás práve pustili z blázinca, toto prostredie človeka napĺňa akýmsi silným pocitom dobrodružstva. Pri jednom z lezení na strmé zrázy opakujem už asi tisíckrát vetu: „Pozor, je tu strašne klzko.“ Vetu som ani nestihol dopovedať a za chrbtom som začul rýchle šuchnutie a tupý dopad na kamene pod nami. Našťastie, nič vážneho sa nestalo a po chvíľke už z toho bola len úsmevná príhoda.

Skalné zrázy sa postupne zmenšujú, až úplne miznú a potok sa pozvoľna stráca na lúke uprostred lesa, ktorá je zarastená lopúchmi takmer až po pás. Nad lesom sa stále znáša opar a to pridáva lesu na jeho tajomnosti. Z mapy sa snažíme určiť približné miesto, kde sa nachádzame a dohadujeme sa, že prekonáme hrebeň a prezrieme si aj kaňon Voroblíka. Stúpanie nie je náročné ani dlhé, prevýšenie len pár desiatok metrov. Na vrchole sa posiľujeme jedlom, vodou a dokonca aj Matúšovou domácou slaninou.

Voroblík

Z hrebeňa klesáme priamo dole do údolia len tak cez les. Už z diaľky počuť zurkot potoka a po pár minútach sa ocitáme pri Vorobliku. Kaňon tohto potoka nie je taký divoký ako Chmeľovej. Vedie okolo neho už vyšliapaný chodník a ani stromy tu nie sú tak pováľané. Vždy po pár metroch narážame na veľké misy plné priezračnej vody a vodopády. Niektoré miesta sú neschodné korytom potoka, možno s lezeckými skúsenosťami, alebo aspoň základnou výbavou by to bola malina, ale na toto si už radšej netrúfame. Obchádzame miesta, ktoré nedokážeme zdolať a znova sa držíme koryta. Zliezame do jednej z väčších kaskádovito rozložených mís a už keď sme v nej všetci traja, zisťujeme, že dole je to privysoko a nedá sa to takto zliezť, pretože skaly sú hladké od činnosti vody ako sklo, späť to je zase problém kvôli opadanému, mokrému lístiu a strmému svahu. Chvíľu mrzuto hútame a konáme podľa toho najlepšieho úsudku, čo nám práve napadol. Za pomoci spadnutého stromu sa štveráme späť na schodnejšiu časť kaňonu. Voroblík núka veľké množstvo vodopádikov a krásne formovaných skalných útvarov, pri ústi kaňonu sú už zjavne známky chodníkov a provizórneho miestneho značenia. Len dolný úsek Chmeľovej je schodný aj pre rodinu s deťmi, inak prechod kaňonmi určite neodporúčam ľuďom, ktorí sa boja zariskovať, alebo majú strach z výšok a podobne.

Prosba

Možno tieto dve rokliny mali ostať v „utajení“, ako boli doteraz. V mapách sa o nich nedozviete, turistická značka tam nevedie, na rôznych turistických portáloch je o nich minimum. Možno to tak malo ostať. Je to jeden z mála divokých kútov Slovenska, kde sa človek ešte môže na chvíľočku cítiť ako dobrodruh. Som presvedčený, že keby sa rokliny vyčistili od popadaných stromov, spravili by sa tam schodné rebríky a natiahli by sa reťaze, spolu s neďalekým Lačnovským kaňonom by toto miesto bolo jedno z frekventovaných turistických stredísk na východe Slovenska a tým by stratilo svoje kúzlo. Stačí, že tu prídete raz, nebude sa vám chcieť o tomto mieste rozprávať s obavami, že sa to dozvie priveľa ľudí. Je to také maličké tajomstvo, ktoré v sebe nosí každý, kto toto miesto navštívi. Preto prosím každého, kto sa rozhodne prekonať tieto tiesňavy, aby sa snažil tomuto miestu neuberať na kráse a jeho tajomnosti. Možno mnoho ľudí nebude nadšených z tohto článku, ale som presvedčený, že viacerí z vás len vďaka nemu objavia to, čo už dlho hľadali. Aspoň malý kúsoček divokej prírody bez známok ľudskej činnosti.

Diskusia
Roklinami Chmeľová a Voroblík 14/04/13 17:25 5 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Na Somár cez lúky plné šafranov Je Veľkonočný piatok a za oknami to vyzerá na počasie vhodné akurát na sedenie v byte pri teplom čaji a pozeranie dlhého filmu. Aspoň toto by si pri pohľade z okna povedala väčšina ľudí. My však máme v pláne ísť do prírody stoj čo stoj, aj keby malo liať celý deň. Vyberáme preto jednoduchšiu túru v nízkom a málo známom pohorí Sopotnické vrchy. Cieľom sú lúky plné šafranov a najvyšší bod miniatúrneho pohoria. 20/05/18 Stanislav Ďurica Čierna hora
Prístrešok Stará smola nad údolím Sopotnice Sopotnické vrchy ako podcelok Čiernej hory nie sú turisticky až tak atraktívne ako okolité časti Ružínskeho krasu. Návštevník sa sem zvyčajne vyberie len na jednodenné výlety. Na druhej strane aj nízke kopce majú svoje čaro, ak si človek vie užiť lesy bez zbytočného ruchu. Na ich severnom okraji leží dokonca veľmi pekný a útulný prístrešok či skôr útulňa (neoficiálna), ktorá sa dá využiť k pohodlnému prenocovaniu alebo ako úkryt pred nepriazňou počasia. 12/05/18 Stanislav Ďurica Čierna hora
Túra Vyhliadky Ružín – pod Bujanovom a Čertova skala Okolie priehrady Ružín je oblasť plná málo známych zákutí, o ktorých sa človek len ťažko dozvie. A práve takéto opustené miesta ponúkajú neraz tie najkrajšie zážitky. Podobne je to aj s dvomi vyhliadkami v hornej časti Ružínskej priehrady. Nenápadné skalky týčiace sa nad hladinou nevyzerajú nijako majestátne, ale výhľady z nich naozaj stoja za to. 07/05/18 Stanislav Ďurica Čierna hora
Najnovšie články na titulke
 
Túra Slovenská 56-stka alebo od Burdy až na Gerlach 4. Turistika a celkovo lezenie po horách nie je len o zdolaní vrchu. Ide tu hlavne o prekonanie samého seba. Postupne posúvať svoje hranice vyššie a vyššie. Keby ma pred pár rokmi niekto zavolal na 10-kilometrovú túru, tak by som mu povedal, či je šialený a dnes, keď nemá aspoň 35 km, tak to ani neberiem ako túru. dnes Pavel Forgáč Starohorské vrchy, Kremnické vrchy, +
Prístrešok Sedlo Repy Uprostred pohoria Čierna hora, na križovatke turistických trás stojí prístrešok, ktorý svojou polohou môže mnohým turistom poskytnúť nocľah pri putovaní pohorím. Tiež som ho využil počas Cesty hrdinov SNP, keďže stojí priamo pri červenej značke E8. Počas nočného dažďa som bol vďačný za jednoduchý nocľah pod strechou. včera Viktor Baláž Čierna hora
Túra Jarný Vápeč – okruh z Hornej Poruby Keď bol Hiking.sk ešte len v predškolskom veku, rozhodli sme sa nestretávať sa s priateľmi a čitateľmi len online a začali sme vymýšľať rôzne podujatia. Prvé čisto turistické stretnutie sa odohralo na atraktívnom kopci Vápeč. Akcia sa uskutočnila v peknom počasí a hádam k spokojnosti všetkých zúčastnených. Tento apríl od nej uplynulo už desať rokov, ani som sa nenazdala, a tak sa vyberám spomínať priamo do terénu. 22/06/18 Soňa Mäkká Strážovské vrchy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Roklinami Chmeľová a Voroblík 14/04/13 17:25 5 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Branisko
  • Počet dní
    • 1
  • Náročnosť
    • 4
  • Ročné obdobie
    • leto
  • Dátum túry
    • 12.06.2009
  • Štart trasy
    • šírka: 49.03787 ° SŠ
      dĺžka: 20.94366 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 49.03787 ° SŠ
      dĺžka: 20.94366 ° VD
      » Mapa
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Prešov (vlak, bus) - Šindliar (bus)
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.71 (0.2)