Trasa

Šindliar – dolina Kopytovského potoka – roklina Chmeľová – roklina Voroblík – dolina Kopytovského potoka – Šindliar

Ako sa dostať do roklín

Korytom Kopytovského potoka kráčame žltou značkou až k miestu, kde sa značka stáča na východ priamo do kopca smerom k Červenej skale. Tu sa od značky odpojíme a prejdeme k chatám, ktoré sú bezprostredne pri potoku. Popod les, okolo ohrady pre kone vedie neznačená cesta, ktorá nás dovedie až k ústiu oboch roklín za chatou pod Červenou skalou. Súradnice tohto miesta sú N 49.05989 E 20.91503, naľavo je potok Chmeľová, napravo Voroblík. Oba potoky ponúkajú nádherné vodopády, misy, hlboké rokliny, avšak pre tých dobrodružnejších ľudí je príťažlivejší divoký charakter Chmeľovej. Prejdením hrebeňa, ktorý tieto dve rokliny oddeľuje, si môžme pozrieť aj vodopády a misy v koryte Voroblíka.

Chmeľová

Nad hlavami nám visia ťažké sivé mraky a stále jemne poprcháva, nie je to najvhodnejšie počasie na prechod roklinou, ale keď sme si už dali tú námahu doraziť sem, nevzdávame sa. Sprvu si zo mňa Matúš a Tomáš uťahovali, pretože som im už cestou opisoval, aké to tu je divoké a ako sú niektoré miesta nebezpečné. Namiesto toho v ústi doliny potoka Chmeľová nachádzame pár odpadkov, hustý porast žihľavy a blato. Po pár metroch však posmešky skončili. Hneď pri vstupe sa na mokrej, starej lávke snažíme udržiavať rovnováhu nad veľkou misou plnou vody. A tu hneď naša cesta končí. Aspoň to ak vyzeralo. Darmo sme sa štverali po spadnutých stromoch, darmo sme skúšali liezť po skalách, ktoré síce neboli vysoké, ale boli také klzké, že to jednoducho nešlo. Hneď v úvode Chmeľovej sme skonštatovali, že to nebude také jednoduché, ako sme si predstavovali. Zvolili sme nie najbezpečnejšie riešenie a začali sa, miestami aj štvornožky, prichytávajúc sa mladých stromčekov, štverať na strmé zrázy. Opadané lístie, mokro a voľné kamene na bezpečnosti nepridávali, ale odhodlanie bolo väčšie ako zodpovednosť.

Vždy, keď to bolo možné, spustili sme sa späť až k potoku a obdivovali okolie, roklina je takmer permanentne zavalená popadanými stromami. Pri takomto vlhkom počasí bolo nemožné liezť po nich, tak sme ich ustavične preliezali. Miestami som mal pocit, akoby som bol kdesi na rovníku, sparno, dusno, vlhko a všetko naokolo zarastené machmi, papradiami a hustými zelenými stromami. Odumreté kmene tíško a pomaly hnili bez akéhokoľvek zásahu človeka. V jednej z hlbokých roklín nachádzame kostru jeleňa. Pravdepodobne tu spadol a dolámal sa, alebo už nenašiel cestu von. My však cestu nachádzame a pomedzi skaly a popadané stromy sa derieme niekedy aj poležiačky. Sme premočení do poslednej nitky, ale úsmevy na tvárach máme, akoby nás práve pustili z blázinca, toto prostredie človeka napĺňa akýmsi silným pocitom dobrodružstva. Pri jednom z lezení na strmé zrázy opakujem už asi tisíckrát vetu: „Pozor, je tu strašne klzko.“ Vetu som ani nestihol dopovedať a za chrbtom som začul rýchle šuchnutie a tupý dopad na kamene pod nami. Našťastie, nič vážneho sa nestalo a po chvíľke už z toho bola len úsmevná príhoda.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Skalné zrázy sa postupne zmenšujú, až úplne miznú a potok sa pozvoľna stráca na lúke uprostred lesa, ktorá je zarastená lopúchmi takmer až po pás. Nad lesom sa stále znáša opar a to pridáva lesu na jeho tajomnosti. Z mapy sa snažíme určiť približné miesto, kde sa nachádzame a dohadujeme sa, že prekonáme hrebeň a prezrieme si aj kaňon Voroblíka. Stúpanie nie je náročné ani dlhé, prevýšenie len pár desiatok metrov. Na vrchole sa posiľujeme jedlom, vodou a dokonca aj Matúšovou domácou slaninou.

Voroblík

Z hrebeňa klesáme priamo dole do údolia len tak cez les. Už z diaľky počuť zurkot potoka a po pár minútach sa ocitáme pri Vorobliku. Kaňon tohto potoka nie je taký divoký ako Chmeľovej. Vedie okolo neho už vyšliapaný chodník a ani stromy tu nie sú tak pováľané. Vždy po pár metroch narážame na veľké misy plné priezračnej vody a vodopády. Niektoré miesta sú neschodné korytom potoka, možno s lezeckými skúsenosťami, alebo aspoň základnou výbavou by to bola malina, ale na toto si už radšej netrúfame. Obchádzame miesta, ktoré nedokážeme zdolať a znova sa držíme koryta. Zliezame do jednej z väčších kaskádovito rozložených mís a už keď sme v nej všetci traja, zisťujeme, že dole je to privysoko a nedá sa to takto zliezť, pretože skaly sú hladké od činnosti vody ako sklo, späť to je zase problém kvôli opadanému, mokrému lístiu a strmému svahu. Chvíľu mrzuto hútame a konáme podľa toho najlepšieho úsudku, čo nám práve napadol. Za pomoci spadnutého stromu sa štveráme späť na schodnejšiu časť kaňonu. Voroblík núka veľké množstvo vodopádikov a krásne formovaných skalných útvarov, pri ústi kaňonu sú už zjavne známky chodníkov a provizórneho miestneho značenia. Len dolný úsek Chmeľovej je schodný aj pre rodinu s deťmi, inak prechod kaňonmi určite neodporúčam ľuďom, ktorí sa boja zariskovať, alebo majú strach z výšok a podobne.

Prosba

Možno tieto dve rokliny mali ostať v „utajení“, ako boli doteraz. V mapách sa o nich nedozviete, turistická značka tam nevedie, na rôznych turistických portáloch je o nich minimum. Možno to tak malo ostať. Je to jeden z mála divokých kútov Slovenska, kde sa človek ešte môže na chvíľočku cítiť ako dobrodruh. Som presvedčený, že keby sa rokliny vyčistili od popadaných stromov, spravili by sa tam schodné rebríky a natiahli by sa reťaze, spolu s neďalekým Lačnovským kaňonom by toto miesto bolo jedno z frekventovaných turistických stredísk na východe Slovenska a tým by stratilo svoje kúzlo. Stačí, že tu prídete raz, nebude sa vám chcieť o tomto mieste rozprávať s obavami, že sa to dozvie priveľa ľudí. Je to také maličké tajomstvo, ktoré v sebe nosí každý, kto toto miesto navštívi. Preto prosím každého, kto sa rozhodne prekonať tieto tiesňavy, aby sa snažil tomuto miestu neuberať na kráse a jeho tajomnosti. Možno mnoho ľudí nebude nadšených z tohto článku, ale som presvedčený, že viacerí z vás len vďaka nemu objavia to, čo už dlho hľadali. Aspoň malý kúsoček divokej prírody bez známok ľudskej činnosti.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek