Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Reportáž Značkovanie Slovnaft - Kalinkovo

Prvú tohtoročnú akciu zameranú na obnovu turistického značenia máme úspešne za sebou. Zúčastnilo sa jej štrnásť dobrovoľníkov, dvaja značkári a jeden pes. Okrem toho, že sme preznačili 20 km trasu, spoznali sme aj krásne zákutia lužných lesov, milých ľudí a v slovnaftskom družstve sme si dokonca vyrobili aj dobrodružnú zápletku.

Kalinkovské družstvo (Kalinkovo - Topoľové)
Matúš Morong

Po troch týždňoch usmokleného počasia je tu konečne slnečné sobotné ráno. Ako inak, čaká nás deň venovaný turistike, no ani zďaleka nie všedný. Naším netradičným štartom je neďaleké Kalinkovo a ambíciou obnova turistického značenia v okolitých lužných lesoch. Kombinovanou dopravou sa stretávame pred deviatou v strede sympatickej dediny. Kým prvá skupinka dobrovoľníkov vyrazila skoro ráno od Slovnaftu, my im pôjdeme celý deň modrou značkou oproti. Ak všetko dobre pôjde a nikto nezablúdi, mali by sme sa večer stretnúť na strategickom bode v polovici trasy.

Po úvodnej zoznamovačke vedúci Karol rozdeľuje úlohy, inštrukcie, nástroje a napokon aj osemčlenné družstvo. Nie je prekvapením, že si vyberá všetky štyri kočky (Adushku, Máriu, Lenku aj Moniku) a vyrážajú s farbami dopredu obťahovať značky. Ľubo, Martin a ja zostávame s dlhým nosom a plným stolom nástrojov a farieb. Našou prvou úlohou je dať do pucu prvý rázcestník – okefovať, vyšmirgľovať a napokon natrieť mierne nahrdzavenú tyč s tabuľkami a strieškou. Robota ide od ruky, až si babky na priedomie stoličky vykladajú, určite je radosť na nás pozerať. Po polhodinke je hríbik ako nový a tak môžeme vyraziť za krajšou polovicou bandy.

Dobiehame ich už za druhou zákrutou, prvé značky si zaiste vyžiadali podrobný metodický výklad. To sa už v diaľke na starej hrádzi za dedinou črtá ďalší rázcestník, takže skupinka sa opätovne delí. S Martinom skrutkujeme na tyč rázcestníka stúpačku, aby sme dočiahli až na klobúčik. Tentokrát idú prehrdzavené smerové tabuľky dolu, dve zreparujeme a spodnú už treba vymeniť. Nešťastne spravená séria z roku 2000 má životnosť len 10 rokov. Sme zvedaví, koľko vydržia nové, vyrobené v klasickom štýle, no iným spôsobom. Našu aktivitu si už všimlo viacero miestnych, niektorí sa pristavujú na kus reči. Z celkovej rekonštrukcie smerovníka mi akosi vysmädlo, tak ešte švihám pre tri orosené plechovky naspäť do dediny.

Obnovená smerovka nás teraz posiela takmer kilometer po temene starej hrádze k hlavnému korytu Dunaja. Míňame pár skupín cyklistov a čoskoro stretáme Adushku pri značkárskom stĺpiku. Púšťa sa do svojho obľúbeného maľovania a pridáva sa k nám – tri kočky a Karol na maľovanie značiek vpredu stačia.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Fuška pod hrádzou

Pomocnú silu oceňujeme na ďalšom rázcestí – Sihoť. Prichádzame totiž na hlavnú dunajskú hrádzu, kde zúbožene stojí ďalší smerovník. Našou misiou dňa bude jeho vykopanie a premiestnenie na začiatok lesnej cesty pri kanáli pod hrádzou. Modrá značka už totiž nebude viesť po asfalte hrádze, ale bude pretrasovaná na lesnú cestu, vedúcu rovnobežne pozdĺž kanála. Dobré rozhodnutie komisie značenia - pre peších turistov to bude určite pohodlnejšia aj bezpečnejšia trasa.

Ľahko sa to povie, ťažšie vykoná. Rázcestník má pod povrchom zeme masívnu dlhú ružicu, zakončenú štvorcovou základňou. Pri vykopávaní sa poriadne zapotíme a čo je nepríjemné, lámeme porisko krompáča. O nič lepšie nejde ani vykopávanie novej jamy v pôde plnej okrúhliakov na opačnej strane kanála. Pomáhame si ďalším pivkom z neďalekého bufetu. Tu ide na výmenu väčšina tabuliek a o pol tretej sa môžeme spoločne fotiť pod obnoveným hríbikom. Hneď v tej chvíli začína slúžiť turistickej verejnosti.

Rovinná turistika lužnými lesmi mala pre mňa vždy zvláštne čaro. Po minulotýždňových Vysokých Tatrách je dnešná akcia príjemnou zmenou. Kráčame niekoľko kilometrov krajom voniaceho lesa pozdĺž kanála. Vtáci štebocú, žaby kŕkajú, tesne nad priezračnou hladinou sa naháňajú hlučné labute, pod nohami motýle, chrústy, ale aj kliešte. Na moje príjemné prekvapenie, bzučiacich krvilačných príšer je máličko a takmer neštípu. Je to skvelé, lebo keď sú vo forme, vedia tu človeku pripraviť ozajstné jatky, kde pomáha len rýchly bicykel a útek do mesta.

Kalinkovská lesostep

Prichádzame na miesta, kde sa krajina zrazu mení. Lužný les sa tu otvoril do trávnatých porastov, kde-tu prerastených kríkmi. Tunajšie lesostepi boli v minulosti sformované eróznou a náplavovou činnosťou Dunaja. Podľa prevládajúcej kroviny dostali pomenovanie dunajské hložiny a ide o výnimočný biotop, aký nájdete len pozdĺž Dunaja na úseku medzi Viedňou a Budapešťou. Rastie tu neobyčajná paleta rastlinných druhov (orchideje, liečivé byliny...), z ktorých mnohé sú vzácne a ohrozené. Na ochranu týchto spoločenstiev bolo vyhlásených niekoľko chránených území (Ostrovné lúčky, Kopáčsky ostrov...). Naozaj sa to oplatí vidieť na vlastné oči, je tu krásne.

Zreparovanie štvrtého hríbika Bajdel je už pre nás rutinnou malinou. Tabuľky na výmenu nemáme, hoci jedna je prestrelená. Všelijakí vtáci sa tu zvyknú preháňať na motorkách... Pomaly sa zvečerieva, keď prichádzame ku Kalinkovskej horárni. Je zaujímavé vidieť horáreň v lužnom lese, ale môžeme potvrdiť, že je to rovnako romantické miesto, ako kdekoľvek inde v horách. Meníme tu posledné nové tabuľky, čo zostali v batohu a ponáhľame sa na Topoľové. Nachádzame tu posledný smerovník na našej polovici trasy, čo si pýta nový náter a tabuľky. Po polhodinke sa zvítame so slovnaftskou polovičkou tímu a spoločne ho dokončievame. Skvelý deň zakončíme spoločnými fotkami a zaslúženou večerou v čarovnom bufete "Na konci sveta". Už teraz sa všetci tešia na ďalšie stretnutia.

Slovnaftské družstvo (Slovnaft - Topoľové)
Soňa Mäkká

Ráno v nekresťanskom čase o pol siedmej sa naše družstvo so značkárom Ferom stretáva na zastávke v Slovnafte. Čaká nás 12-hodinová zmena, ale to ešte nevieme. Prvá úloha je vymeniť tabuľky na smerovníku. Fero vytiahne železné stúpačky, ktoré namontuje na stĺpik, a Dušan už vymieňa smerovky. Okrem toho treba zdrhnúť oceľovou kefou starú farbu a natrieť hríbik na smerovníku červenou a bielou farbou a stĺpik žltou. Ešte pred natieraním sa ale stane nemilá vec - jedna zo skrutiek držiacich "stupačky" sa zlomí. Tým pádom sa už na túto pomôcku nepostavíme. Smerovník napokon donatierame systémom "ženy mužom na plecia".

Prvé blúdenie

Pokocháme sa úhľadným smerovníkom a vyberáme sa po modrej značke ďalej. Nasleduje proces: hľadanie značky, vyčistenie kefou od nečistôt, premaľovanie značky bielou a modrou farbou, ak je nerovnomerná, použijeme aj kryciu hnedú farbu. Ďalej kontrolujeme vzdialenosť jednej značky od druhej a to aj v protismere.

Za železnicou omylom neodbočíme doľava, ale smerujeme rovno po turistickejšie vyzerajúcej trase. Urobíme aj zopár nových značiek, než zistíme, že sme mali trochu skôr odbočiť doľava. Hnedá farba teda spraví svoju prácu a my sa vrátime na križovatku a pátrame po značkách. Horko-ťažko nájdeme vyblednutú značku na hrdzavom stožiari. Domaľujeme sem pre istotu dve, jednu aj so šípkou, odstrihneme kríky brániace vo výhľade a pridáme značku aj na závoru cez priecestie. Obnovujúc značky pokračujeme po asfaltovej ceste ďalej a konečne sa dostávame do lesa.

Ostrov Kopáč

Lužný les je riadna džungľa a tak príde aj na repelenty a záhradnícke nožnice sa mihajú jedna radosť. Prichádzame k rázcestníku Vlčie hrdlo. Teda miestu, kde mal byť, ale už ho medzitým niekto zlikvidoval. Naobedujeme sa a z vopred pristaveného Petrovho auta chlapi vyberajú trojmetrovú novú tyč a smerové tabuľky. Zvyšok družstva sa vyberá už samostatne značkovať. Chodník vedie stále po panelovej ceste, ale scenéria sa postupne mení - pribúdajú lúky. Panelová cesta sa tiež skončí a už kráčame po príjemnej lesnej ceste na ostrov Kopáč. V lesostepi dôjde aj na pretieranie značkárskych kolíkov. Onedlho sa opäť vnoríme do lesa a tu má strihacia čata najviac práce. Postupne sa prebojujeme k smerovníku Ústie Biskupického ramena, ktorý by sme si nevšimli, keby o ňom Fero nevedel, je úplne schovaný v poraste. Opäť sa delíme na dve skupiny - jedna obnovuje smerovník, druhá značí popri hrádzi.

Stratení v džungli

Niekde z hrádze má modrá značka odbočiť doľava - ale kde? Rozdelíme sa a pátrame, napokon Fero nájde modrú značku na lesnej ceste porastenej vysokou trávou. Do lesa nás vedie úzky chodníček, ktorý končí pri posede. Končí úplne, ďalej ani náznak. Rozpŕchneme sa po lese a hľadáme značky. Asi po desiatich minútach sa konečne značka nájde a my ideme bojovať. Jednak treba vyberať trasu chodníka, lebo všade je len hustý medvedí cesnak prakticky bez náznaku chodníka, a potom treba obojsmerne maľovať značky tak, aby boli dostatočne husto. Navyše treba odpratávať padnuté haluze. Kto sa neskutočne teší, je náš pes Miki, ktorý si robí nárok na každú odlomenú palicu a vynucuje si jej hod skákaním a hlasným štekotom. Našťastie to nikomu neprekáža, teda okrem toho, že treba dávať pozor, aby palica neskončila psovi napríklad v oku. Ale pri diviačích hovienkach a vyšliapaných zvieracích cestičkách je jeho lomoz vítaný.

S úľavou sa prederieme na asfaltovú cestu, ktorá by nás mala doviesť už na Topoľové, kde sa stretávame s druhou partiou. Ale niečo sa nám nezdá. Konfrontujeme tvar cesty s mapou a začíname mať veľmi zlý pocit, že sme inde, než sme mali byť, a že sme vyznačili inú cestu. Keď po chvíli stretneme Božiu muku, ktorá je zaznačená aj v mape, je to jasné. Sme inde. Ale boli tam značky, minimálne štyri! Možnosti sú dve. Buď je trasa zle zakreslená v mape, alebo ide o nejakú starú verziu, ktorá mala byť dávno zatretá. Stretávame sa s ďalšou asfaltkou, po ktorej vedie značka v mape, a vydáme sa pátrať. Skutočne, aj tu sú značky smerom od hrádze. Značka sa asi prekladala a v lese ostala nezatretá, čo nás zmiatlo.

Je už veľa hodín a nemáme čas sa vracať, pretierať všetko hnedou farbou, ani by jej nebolo dosť, hľadať aktuálnu modrú a preznačovať. Fero sa sem bude musieť vrátiť. (Už to je hotové, pozn. red.) Pokračujeme ešte dosť dlho po asfaltke do Topoľového a už len klasicky pretierame značky a striháme konáriky okolo. Okrem toho zo seba a zo psa sporadicky striasame kliešťov. Sme už riadne unavení. Konečne Topoľové! Zvítame sa s druhou skupinou, dorobíme smerovník, pofotíme sa a hurá do bufetu "Na konci sveta"! Po vyplienení bufetu a debate ešte zmenežujeme odvozy a s pocitom príjemne a užitočne stráveného dňa sa vraciame domov.

Fotografie: Matúš Morong, Soňa Mäkká, Ivica Jakabovičová, Sandra Dvorská, Dušan Simoník, Pavol Devečka

Preznačenie tejto trasy podporili Nadácia Ekopolis a spoločnosť Toyota. Za spoluprácu ďakujeme Klubu bratislavských turistov.

Fotogaléria k článku

Najnovšie