Okružná túra na Piz Boe

Ráno sa v sedle Passo Pordoi budíme do nevľúdneho počasia. Vrcholky sa strácajú v mlieku a vyzerá to na dážď. Nič na ťažkú ferratu. Keď už sme tu, rozhodneme sa na Piz Boe ísť aj tak. Kým neleje, tak je dobre. Cestu si skracujeme lanovkou na 2950 metrový vrchol Sass Pordoi. Hore nás čaká povrch ako na Marse. Suť a kamenie, z ktorého je postavaných nekonečne veľa mužíkov. Vyšliapaný chodník nás zvedie o 120 výškových metrov ku chate Forcella Pordoi. Odtiaľto pokračujeme miernym terénom k chate Rif. Boe, ktorá sa nachádza pod naším vrcholom. Okolie má stále marťanský charakter, mlieko sa prevaľuje, občas vidíme viac, občas menej. Pri chate Boe sa spustí lejak. Chata je zatvorená, z teplého čaju nie je nič, ale zlé počasie prečkáme vo winterraume. Po skončení lejaku pri stúpaní za odmenu vidíme časť Selly bez mlieka - známe údolie Val Mesdi v celej kráse až po Colfosco, okolo nás sa objavujú hlboké kaňony.

Stúpanie nám dosť trvá, predsa len na 3000 a viac metrov nie sme zvyknutí. Na križovatke pod skalnou stenou sa vyberáme ľahkou ferratkou a potom už len úmorne, sem-tam so snežením, stúpame na vrchol. Tamojšia chata je takisto zatvorená. Počas cesty dole sa počasie zlepšuje a odkrývajú sa nám úchvatné dolomitské scenérie. Náš chodník vedie najprv po širokej kamenistej plošine. Zrazu stojíme pri obrovskom žľabe. Už skôr sme si všimli, že tento terén je veľmi ťažko čitateľný - zdá sa, že ideme po kamennom poli a zárezy, žľaby a kaňony sa objavujú zčista jasna tam, kde sme ich ani netušili. Spúšťame sa strmým žľabom Rissa de Pigulerz. Na križovatke ešte váhame nad odbočkou ku chate Vallon, ale už nie je čas. Čaká nás návrat popod ohromné skalné steny až do sedla Pordoi. Ide o veľmi krásnu trasu, ktorú naozaj odporúčam. Nenáročný traverz, s neskutočnými výhľadmi na ľadovec Marmolady a kľukaté serpentíny asfaltky vedúcej do sedla. Na úrovni nemeckého vojenského cintorína, odtiaľto pripomínajúceho malý klobúčik, nájdeme začiatok ferraty Cesare Piazzetta. Pekný hromozvod, okomentujem to a ani mi neprekáža, že sme sem dnes nešli. O chvíľu prudko odbočíme po oranžových značkách a klesáme až k cintorínu, odtiaľ to máme už len kúsok do sedla Pordoi k nášmu karavanu.

Na Piz Boe ferratou Cesare Piazzetta

Na ráno máme naplánovaný odchod smerom k Lago di Garda, to by ale nesmelo byť modré nebo a svietiť slnko. "To fakt máme ísť teraz preč?" začína Ľubo ešte pred raňajkami. "Veď tou lanovkou do 2900 metrov sa Piz Boe ani neráta." Samozrejme, že ma nakoniec ukecá na Cesare Piazzettu, pred ktorou mám značný rešpekt. Zase som si príliš veľa toho naštudovala vopred. No ale veď nejako bude, upokojujem svoj nervózny žalúdok.

Ideme opačným smerom ako včera, t.j. k vojenskému cintorínu. Odtiaľ prudko stúpame k nástupu. Pod nástupom už prešľapuje zopár ľudí, ale nikto sa nemá k činu. Ani sa im nedivím. Rakúskej dvojici posúvame detailnejšie informácie o ceste, lebo oni sú vyzbrojení len mapou, ktorá im toho veľa nepovie. Idú prví. Turistické topánky dievčiny to však nezvládajú a tak sa po niekoľkých pokusoch aj s parťákom vracia. Hovorili o sebe ako o skúsených ferratistoch a tak mi to veľa odvahy nepridáva. Dav sa pri pohľade na Ľubove ferratové topánky a moje lezky rozhodne pozrieť si ďalšie číslo. Publikum veľmi nemusím. V kľúčovom mieste je hladká stena a nie a nie to preliezť, vždy sa šmyknem naspäť. Ľubo je už ale úspešne nad týmto úsekom a je mi ľúto, aby sa vracal úplne dole. Nakoniec sa mi to nejako podarí a nadávam si, na čo som sa to zase nechala nahovoriť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Medzitým nás zľahka obehne dvojica v turistických topánkach istiaca sa len "odsedákom". Keď si zatlačím oči naspäť do jamiek, už s oveľa väčšou pohodou sa poberám ďalej. Terén je ľahší a ja si to začínam užívať. Ešte že nemám nejaký extra strach z výšok, lebo najbližšiu pol hodinu sme stále na stene kolmo nad nástupom, ktorý vidíme aj so zmenšujúcimi sa postavičkami. Prichádzame k lávke, kde sa dá v pohode odistiť a pobehať si, najesť sa, natrieť krémom a "x" ďalších činností. Potom nás čaká úzky komín, v ktorom sa nám zakliesnia batohy, u Ľuba aj s paličkami, a ťažko sa tu v nepohodlnom postoji preisťuje. Nasleduje atrakcia - lanový mostík. Ďalší terén je už ľahší, opäť lávka, úžasné výhľady.

Prichádzame k poslednému kľúčovému miestu, vertikálnemu D úseku. Na stene treba obliezť vypuklé bruško. Variantom je obísť to cez nezaistený úsek obtiažnosti II., ale vlastné istiace prostriedky tu nemáme a do neznámeho terénu nepôjdeme. Stačilo by sa šmyknúť... Lano je istota. Nakoniec to celkom ide, systémom poskočím dopredu a v letku chňapnem po istení. Onedlho ferrata končí. Nasledujú ďalšie nezaistené II. úseky, ktoré samy o sebe nie sú ťažké, ale nesmieme sa pozerať dolu alebo sa šmyknúť na štrku. Napokon prichádzame do sedielka pod ferratou. O 20 minút stojíme na vrchole. Tentoraz poctivo vydretých 3152 m n. m., môj výškový rekord po vlastných.

Počasie je úžasné. Plánujem si vychutnať výhľad, dať parenicu a čokoládovú tyčinku a prezliecť tričko. "Kedy ide posledná lanovka zo Sass Pordoi?" spýta sa Ľubo s pohľadom na časový údaj na mobile. "O piatej." "Je štyri päť, poď, to stihneme." Podľa mňa je to tam aspoň hodinu, o mojich plánoch nehovoriac, ale nezabijem ho. Predstava, že kolenám ušetrím tisícmetrový zostup (ešte si pamätajú včerajší) napokon vyhráva. Čo najrýchlejšie sa snažíme zliezť vrcholový zaistený úsek a potom bežať po pláni. Len letkom si všímam kaňony a scenériu, ktorú som včera nevidela. Ponáhľať sa v nadmorskej výške nad 2800 metrov ale nie je také jednoduché. Predbiehame tuším nemeckú partiu, ktorá vyzerá, že chce tiež stihnúť lanovku, ale až tak nebežia.

O desať päť sme ešte len pri chate v sedle pod vrcholkom Sass Pordoi, na smerovníku je údaj 15 minút cesty. "To nestíhame, kašlime na to, poďme rovno dole", fučím. Ľubo ďalej beží hore. Po pár metroch výrazne spomalí, nadmorská výška robí svoje. Nasledujem ho a bojujem s vlastným telom, ide mi roztrhnúť pľúca. Zastaviť sa a predýchať neúčinkuje a tak sa plahočím ďalej. Našťastie Taliani nie sú Rakúšania, ktorí pustia lanovku o 17:00:00. Keď nás zriadenci vidia dobiehať (z vrcholu iný chodník nejde), počkajú, aj kým si kúpime lístky. Zdržali sme odchod o päť minút. Odpúšťam Talianom všetky siesty, trampoty s internetom a reštaurácie zatvorené v pondelok a kempy o pol deviatej večer. O chvíľu sme dole, vytiahneme si pred karavan stoličky a pivo a spokojne sledujeme nemeckú partiu zostupujúcu zo sedla a západ slnka.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek