Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Štiavnický cik-cak I.

Prvý letný mesiac začal v podobnom duchu ako máj - monzúnové dažde pokračujú. Akonáhle sa ukazuje nádej na zopár vľúdnejších dní, nedá sa mi obsedieť. Beriem od stredu týždňa dovolenku a vyrážam na túlačku po Štiavnických vrchoch. Chcem nimi prejsť od severu na juh, ale čo je vzdušnou čiarou necelých 40 km, si predĺžim na vyše trojnásobok.

Vzdialenosť
65 km
Prevýšenie
+2995 m stúpanie, -2740 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
leto – 9.6.2010
Pohoria
Štiavnické vrchy, Pliešovská kotlina
Trasa
Voda
sedlo Volárska, motorest Adavil Kozelník na Radošove, sedlo Červená studňa, Banky, Banská Štiavnica
Nocľah
bivaky: Rejchard, Chrústov
Doprava
Hronská Dúbrava (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1092 Štiavnické vrchy, Javo (1:50.000)

Trasa

Hronská Dúbrava – Hronská Breznica – Červený prameň – zrub pod Kopanicami – Dubové – sedlo Volárska – Strela – sedlo Dubinky – Marcička – osada Dolinka – Kozelník – motorest Adavil Kozelník na Radošove – Rejchard (Richard/Rycharty) – Štálová – sedlo Kráľov stôl – Žakýlske pleso – Žakýlsky hrad (ruiny) – Žakýl – Podhorie – Teplá – Jergištôlňa – Banská Štiavnica –Veľká vodárenská nádrž – Malá vodárenská nádrž – sedlo Červená studňa – sedlo Cukmantel – Hodrušské jazero – osada Hadová – osada Banky – Štiavnické jazero – Matulka – rázcestie pod Zlatým vrchom – Priehon – osada Chrústov

Deň prvý

Po vystúpení z vlaku v Hronskej Dúbrave (265 m) nachádzam smerovník (poteší ma, že nie veľmi starý) a vydávam sa žltou do neďalekej Hronskej Breznice. Na jej konci sa značka prekľučkuje nadjazdom ponad R1 a pokračuje miestnou asfaltkou povedľa Hrona. Značky sú poriedko - veď niet kam odbočiť. Keď však naberám podozrivý smer čím ďalej od kopcov, pozerám do mapy. Niekde som už odbočiť mal. A naozaj, 300 metrov naspäť sa značka (bez šípky) poberá rozbahnenou prepojkou do poľa, kde na elektrickom stĺpe je už veeeľká "volavka" - ibaže v opačnom smere. Ako sa neskôr ukázalo, táto epizódka bolo len prvé varovanie. Pokračujem dolinou, terén v tieni lesa je stále rozbahnený po dažďoch uplynulých dní. Na rázcestí Červený prameň žiaden skutočný nenachádzam, o kus ďalej registrujem zrub. Za ním značka vchádza do lesa a viac-menej mimo ciest smeruje na juh. V lese sa ešte dá sledovať, na lúkach porastených len kríkmi značky niet kde umiestniť, a tam sa zopárkrát zamotávam. V závere poľnou cestou prichádzam do obce Dubové (420 m).

Tabuľka zelenej TZT v mojom smere je z 2007, teším sa - koniec blúdenia. Ale hneď prvé vyblednuté značky v teréne ma nenechávajú na pochybách, že opäť sa nebudem nudiť. Okrajom obce sa nejako vymotávam (sám neviem, či naozaj po značke) a napájam sa na účelovú asfaltku, kde sem-tam nachádzam vyblednuté pásiky strácajúce sa na rozpukanej kôre stromov. Cesta sa mení na lesnú, oči jastria, aby som zas neprešvihol nejakú odbočku. Napriek tomu robím zbytočný oblúk po lúke a značku nachádzam na hrebeni pod Banským vrchom. Po lesných cestách už je to fajn, akceptujem miestne zvyky, že na rázcestí nemusí byť šípka a najbližšia značka je za prvou zákrutou v protismere. Naberám ľadovú vodu zo studničky a o chvíľu som v sedle Volárska (795 m). Zaujme ma jaseňový lesík - takmer ako park.

Presedlávam na modrú, ktorá zanedlho prudko klesá (pozor, občas opäť voľne lesom), miernejšie cez sedlo Dubinky (705 m). Nad samotou Dolinka je trochu problém sledovať značku, trasovaná je mimo chodníkov krížom cez lúčiny (občas s výživnou pŕhľavou), vždy na okraji protiľahlého lesa sa korigujem. Nakoniec na napojí na lesnú cestu schádzajúcu z osady a lúkami schádzam do Kozelníka (350 m). Prechádzam kus po asfaltke a pod stanicou znova mením farbu na zelenú. Pri motoreste na Radošove značka smeruje do terénu a od miestneho obyvateľa naberám vodu a informácie (medvede, bývalé salaše a pod.), keďže niekde na vrchu Rejchard (Richard, Rycharty) (625 m) mienim prenocovať. Počas stúpania vyplaším len diviačicu s dvoma mladými (alebo oni viac mňa?), na plochom lúčnatom kopci obdivujem nízkym slnkom osvetlené skupinky briez a na posede na okraji ďalšej lúky rozkladám prvý nocľah.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Deň druhý

Stačí pár desiatok metrov rannou rosou a o kúpeľ nôh mám postarané. Pri zostupe rozbahnenou lesnou cestou mi ujde kameň pod nohou a nepríjemne padám. Členok ľavej nohy to odniesol najviac, ale skúšam. Dá sa ísť ďalej. Na najbližšej lúke sa ako-tak čistím (tento raz si rosu pochvaľujem). Nasleduje nepríjemné stúpanie chodníkmi-nechodníkmi na Štálovú (836 m), odkiaľ nie je žiaden výhľad. Zo sedla Kráľov stôl (745 m) pokračujem modrou značkou po pohodlnej zvážnici k Žakýlskemu plesu (739 m). Nebyť tabule náučného chodníka, sotva by som uveril, že ten riasami zarastený "žabinec" je toľká chránená vzácnosť. Podobne o kúsok ďalej tabuľa na konci významovej odbočky informuje, že som na Žakýlskom hrade - tvorí ho len pár terénnych nerovností.

Klesám lesom a lúkami s výhľadom na banskoštiavnickú kalváriu do obce Podhorie (595 m). Cez mierne návršie s kosenými lúkami (výhľad na východ na Javorie) sa prehupnem k domom bývalej baníckej osady Jergištôlňa. Na kaplnke pri smerovníku je tabuľa s názvom ulice - neklamný znak, že som už v chotári Banskej Štiavnice. Najprv idem vedľajšou asfaltkou ponad lúky, "líznem" hlavný ťah od Banskej Belej, a potom lesom prichádzam do mesta (značka príchodom zhora poskytuje zaujímavé pohľady na strechy a veže). Robím malý okruh centrom tohto skvostu medzi slovenskými mestami, dopĺňam trochu zásob v potravinách a odolávam posedeniu v tieni záhradných reštaurácií. Po zelenej stúpam hore námestím, väčšina historických budov je pekne zrekonštruovaných, niektoré v hornej časti ešte čakajú.

Za poslednými domami vchádzam do lesa, napravo sa terén otvára a nakrátko sa zastavujem pri prvom tajchu - Veľká vodárenská, s miniatúrnou nuda plážou na protiľahlom brehu. Kúsom povyše je v lese ukrytá jej malá sestra. Cestou naberám vodu z výdatného prameňa a koniec stúpania je pri štátnej ceste v sedle Červená studňa (791 m). Stretávajú sa tu všetky farby, klesám po ceste sledujúc modrú so žltou, v sedle Cukmantel modrá jasne zatáča doprava, ale ja zbytočne schádzam ešte kus po asfaltke, kým po návrate zisťujem, že aj žltá odbočuje na lesnú cestu doľava. Potom už dávam pozor a lesnými cestami schádzam do doliny. Malý problém nastáva až v závere, kde značka zrejme prechádzala teraz už súkromným pozemkom a je len amatérsky "preložená" okolitým lesom. Dostávam sa na spevnenú cestu a južným brehom Hodrušského jazera (545 m) prichádzam k rázcestiu. Na konci hrádze skladám batoh, prezliekam plavky a vnáram sa do nirvány príjemne chladnej vody.

Takto tu trávim dobré dve hodinky, dalo by sa aj dlhšie, ale som len v polovici naplánovanej dennej trasy. Po zelenej sa vykľučkujem na serpentínu asfaltky vedúcej z Banskej Hodruše na Červenú studňu a chvíľu ňou aj idem (ako ma navádza mapa). Keď ale značiek niet, strihnem to do strminy naľavo a na hrebienku opäť nachádzam značky - zas ma raz dostali. K samote Hadová (787 m) na bočnom hrebeni to je zdola 250 výškových metrov, čo v tomto horúcom počasí dá zabrať. Značka od samoty, ako už som zvyknutý, nevedie tak, ako je na mape. Kúsok ide súbežne s modrou, ale keď na kameni už nachádzam len modrú, vraciam sa a hľadám odbočku. Chvíľu takto obchádzam domce i lesík a zisťujem, že som mal predsa ešte ísť tou modrou - zelená od nej odbočuje neskôr. Nasleduje úsek lúkami s riedkym porastom bez chodníka - takže oči "na stopkách". Potom už prudšie klesanie lesom ma privádza do osady Banky (640 m). Na hornom konci sa nachádza ďalší neveľký, ale veľmi pekný tajch - len ťažko sa odoláva.

Dopĺňam vodu z rúrky prameňa a z centra zas stúpam striedavo lúkami a lesíkmi sympatickou cestou, až mi je lúto, keď ma šípka navádza opustiť ju. Už som zvyknutý, ale nasleduje "lahôdka" krížom cez zarastené "krka-háje" poza oplotenie nejakého objektu. Zas je to prískokmi od stromu so značkou k ďalšiemu, ak je taký v dohľade. Konečne schádzam k Štiavnickému jazeru. Žeby to naozaj nešlo inakade? Samotný tajch slúži ako zásobáreň vody a vstup k nemu je zakázaný. Dve zákruty nadol asfaltkou ma privádzajú k prudkej odbočke doprava do protismeru a lesnou cestou stúpam na ďalší z hrebeňov, značený červenou. Cez rázcestie Matulka (780 m), odkiaľ je to len na skok na Jergištôlňu, kadiaľ som prechádzal dopoludnia, sa dostávam k Bartkovmu majeru (750 m) pod Zlatý vrch.

Na smerovníku sú len tabuľky pre červenú značku, na mape je aj žltá, ktorou plánujem ísť ďalej. Som rád, že aj v teréne nachádzam značenie. Lesom a lúkami s roztrúsenými samotami postupne klesám na rázcestie Priehon (585 m) nad malou obcou Repište. Tu mienim nájsť vodu a zabivakovať. Traja miestni šarvanci ma aj privádzajú k prameňu, ten ale ledva čvrliká. Tak to ťahám ešte kilometer k samote Chrústov (520 m). Cestou naberám vodu z horného toku potôčika a na podstienke jednej z momentálne pustých chalúpok rozkladám "kuchyňu a spálňu"...

Pokračovanie bude o týždeň.

Fotogaléria k článku

Najnovšie