Recenzia Posledná pevnosť
V tomto roku bol dokončený projekt, ktorého výsledkom je film Strážca divočiny a kniha Posledná pevnosť. Autormi knihy sú ekológ Erik Baláž, aktívny člen Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, a biológ Bruno D'Amicis, člen Medzinárodnej ligy ochranárskych fotografov. Podľa svojich slov strávili stovky dní v tatranskej divočine, aby zachytili autentické príbehy, ktoré sa v nej odohrávajú, a vyzdvihli jej význam. Keďže ide o knihu, ktorá je zaujímavá aj pre turistickú verejnosť, v nasledujúcich riadkoch sa vám ju pokúsim bližšie predstaviť.
Publikácia je vo formáte 26 x 21 cm. Na prednej časti obalu je fotografia medvedice pozerajúcej spoza kosodreviny, na zadnej slnkom osvetlené hrebene Tatier so siluetou človeka. Po grafickej stránke ide o pekne urobenú knihu na kvalitnom kriedovom papieri. Kniha má 240 strán v tvrdej väzbe, podľa oficiálnych údajov obsahuje 130 fotografií. Opticky majú v knihe text aj fotografie približne rovnaké zastúpenie. Fotografie sú v rôznej veľkosti, od 6,6 x 4,3 cm až po dvojstranové. Ako amatérsky fotograf-nadšenec môžem len skonštatovať, že fotografie sú nádherné a na mnohé zábery si bolo treba určite poctivo počkať - či už ide o hrajúce sa medvedie mláďatá, limbu osvetlenú poslednými či prvými lúčmi slnka alebo kamzíky naháňajúce sa počas ruje. Mnohým fotografiám nechýba originálny nápad.
Autor fotografií Bruno D'Amicis má v knihe predhovor, kde vysvetľuje, ako sa k spolupráci na knihe dostal. Cítiť z neho obdiv k medveďom ako "časti pôvodnej prírody" a rešpekt pred nimi. Pre mňa je fotografia krásna, ak zobrazím medveďa spolu s jeho prirodzeným prostredím, v jeho biotope. Vtedy môžem najlepšie vystihnúť jeho podstatu. Keď po horskej lúke kráča medveď, hory sa zdajú vyššie, údolia hlbšie, lesy tmavšie a tajomnejšie. Medveď dáva divočine mierku.
Obsah knihy je rozdelený do kapitol. Každá kapitola sa začína na dvojstrane, ktorú zaberá fotografia. Úvodný text je buď na samostatnom sivom podklade, alebo priamo vo fotografii a niektoré sú tak horšie čitateľné.
Kapitoly sa tematicky týkajú buď ročných období, alebo sa venujú zvlášť medveďom, ich mláďatám, jeleňom, kamzíkom a pod. Kniha má podtitul Pätnásť rokov s medveďmi a tak sa jej prevažná časť zaoberá práve nimi - ich hierarchiou, teritóriami, jedálničkom, detailami medvedej ruje, výchovou mláďat, či konfrontáciou s inými zvieratami. Úprimne, v slovenskej literatúre som si zatiaľ nevšimla knihu, ktorá by takto vťahovala čitateľa do intímnych oblastí medvedieho života. Navyše veľmi prirodzeným jazykom - ani raz som nemala pocit, že čítam učebnicu.
Z každej kapitoly cítiť obdiv k prírode a hlbokú znalosť procesov, ktoré v nej prebiehajú. A hoci autor často používa poetický jazyk na vykreslenie prírodných krás, neskĺzava do pátosu. Väčšina kapitol má v sebe nejaký dej, a tak sa ľahko čítajú. Napríklad Lov na jelienča o nevydarenom poľovaní medveďa na jelenie mláďa môžeme smelo označiť za napínavý príbeh. Kapitola Sebecké gény veľkých samcov opisuje, ako dominantný samec vyvraždí mláďatá iných otcov, a akými spôsobmi sa medvedice tomu snažia zabrániť. Rovnako si medzi sebou regulujú počty narodených mláďat aj medvedice. Zároveň tu je polemika o príčinách, prečo sa len málo medveďov dožije vyššieho veku a ako môže paradoxne ľudská snaha regulovať počty medveďov narušiť ich prirodzenú reguláciu. Veľmi pôsobivá je jedna z posledných kapitol, Divočina, ktorá vyráža dych. Opisuje atmosféru limbového lesa v hmle v čase dozrievania šišiek, na ktoré sa tu schádzajú medvede zo širokého okolia.
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
Jedna z kapitol, ktorú som si prečítala medzi prvými, bola Ako nerozhnevať medveďa. V našich fórach sa o tejto téme často diskutuje a tak ma zaujímalo, či tu nájdem nové informácie. Všeobecne záväzné odporúčania tu veľmi nie sú, skôr niekoľko hraničných situácií, ktoré autor zažil a vyviazol z nich bez úrazu. Podľa Erika Baláža je "strach z medveďov psychologický problém. Väčšina ľudí medveďa nikdy nevidela, alebo ho videla len raz či dva razy v živote, navyše veľmi nakrátko. Predstavu o skutočnom medveďovi si preto ľudia vytvárajú na základe príbehov, ktoré sa k nim dostávajú. A keďže médiá a ani ľudových rozprávačov nezaujímajú príbehy o medveďoch pasúcich sa na tráve, šíria sa takmer výlučne príbehy, v ktorých hrozivý a zákerný medveď napadol neboráčika človeka alebo ho aspoň tak trochu ponaháňal."
Autor na viacerých miestach opisuje život v polome - vtáky jariabky na jarabinách, ktoré medzi prvými drevinami osídľujú polomy; vlčie a medvedie brlohy a vtáčie hniezda vo vývratoch, medvede obžierajúce výhonky jarabín a pasúce sa na mravcoch, tetrovy vyzobávajúce kamienky z koreňových koláčov, ďatle požierajúce lykožrúty. Takisto na viacerých miestach nájdeme ďalšie poznatky o prirodzenej obnove lesa. Tieto informácie sú vkomponované nenásilne a logicky do tých kapitol, kde majú opodstatnenie, a hoci Lesoochranárske zoskupenie VLK robí v týchto oblastiach občas príliš výraznú informačnú kampaň, s ktorou sa nie každý stotožňuje, tu to pôsobí prirodzene. Jedna krátka kapitola sa celá zaoberá "zmenenou tvárou Tatier", opisuje následky veternej kalamity v Tatrách a zmieňuje sa aj o protestoch v Tichej a Kôprovej doline.
V závere knihy sa nachádza kapitolka Medvede v ohrození. Sú tu zaujímavé informácie o tzv. medvedej sieti s horúcimi miestami, o živote medveďov a ich schopnosti prežiť v kontexte súčasnej civilizácie. A aj o stále živej téme, prečo si medvede hľadajú potravu mimo prirodzených biotopov.
Posledná pevnosť je zaujímavá kniha, písaná živým a zároveň zrozumiteľným štýlom. Okrem toho, že čitateľovi poskytne estetický zážitok z fotografií, ho aj veľa naučí o medveďoch a ďalších zvieratách. A čím viac niečo poznáme, tým menej sa toho bojíme - a tým skôr sa o to budeme zaujímať a chrániť to...
Kniha sa dá kúpiť tu.
