Trasa

Vikartovce – dolina Červenec – Doštianky – sedlo Madejovo – Smrečinské sedlo – Tri kopce – Martalúzka – Kráľova hoľa – sedlo Snehová jama – Kráľova skala – Telgárt

Nepochybujem, že zdatný chodec zvládne túto horskú túru aj za jeden deň. My sme jej venovali letný víkend, pravda, v sobotu dopoludnia sme prešli z Lučivnej cez Kozí kameň do Vikartoviec. Hoci je dedina vysoko v horách, v pramennej oblasti Hornádu, má pomerne dlhú históriu, keďže človek sa tu usadil už pred siedmimi storočiami. Prvá písomná zmienka o Vikartovciach pochádza z roku 1283. V 15. storočí sa síce vyľudnili, no opát z kláštora v Spišskom Štiavniku, ktorému dedina patrila, sem priviedol chovateľov hovädzieho dobytka a oviec. Pri prechádzke dedinou stretávame svadobčanov, z otvorených okien spoločenskej miestnosti letia tóny cigánskej muziky a výskot tanečníkov. Zábava sa utešene rozbieha. „Nezostaneme?“, pýtam sa môjho spolupútnika Jula. „Večer tu bude určite poriadne veselo.“
My sme smäd zahnali pivom a kofolou a keďže nás nikto na svadobnú hostinu nepozýval a sami sme nemali dosť odvahy vnútiť sa, neskoro popoludní sa vydávame s „plnou poľnou“ na chrbtoch za dedinu cez polia, lúky a lesom v ústrety horám.

Chýr o Doštiankach neklamal

Nikde ani človiečika, no tá otravná vymoženosť mobil nám aj v tichu hôr dáva na vedomie, že nie sme na svete sami. Volá kamarát, vraj u nás doma, vo Zvolene, sa nad mestom prehnala búrka, že ako sme na tom my. Radí, aby sme si na noc radšej postavili stan a neriskovali nocľah pod širákom. Keď sa aj nad našimi hlavami zahrmí a čoskoro sa na oblohe prekrižujú blesky, dáme na kamarátovu radu a hneď vedľa cesty a potoka postavíme náš celtový domček. Do tmy je ešte ďaleko, čas využívame na kúpeľ v chladnej vode potoka a na varenie. Prvá búrka nás obišla, kým prišla druhá, už sa prevaľujeme v stane na druhý bok.

Nedeľné ráno je čisté, ako vymaľované. Vari po desiatich minútach chôdze zisťujeme, že sme mohli prespať aj na verande poľovníckej chaty. Vychádzame na lúky Doštianky s vysokým trávnatým porastom, v ktorom žiaria pestré farby horských kvetov. Skôr, ako sa začneme brodiť trávou, na kraji smrečiny zhadzujeme batohy a venujeme sa inej bohumilej činnosti. Priamo na ceste som sa takmer potkol o statný dubák (teda o hríb smrekový). Ako ho však nazvať? Smrečiak? Pre takúto príležitosť nosím v batohu plátnové tašky. Rýchlo ich naplníme a veru máme čo robiť, aby sme v sebe udusili hubársku vášeň. Hneď musím dodať, že hríby s nami šťastlivo prekonali dlhú túru i cestu domov, takže táto zastávka nebola zbytočná.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Začína sa najkrajšia časť nášho putovania. Lúky Doštianky sú chýrne výhľadom na Vysoké Tatry. Chýr neklamal. A tak dlhé metre ideme pospiatky a ukladáme si do pamäti panorámu tatranských velikánov s dominantným Gerlachovským štítom. Už kvôli tomuto obrazu sa sem oplatí prísť.

Lesný úsek

Pod vrcholom Čertovice (1428 m), kde sa lúky končia, máme trochu problémy s orientáciou, dáme sa viesť intuíciou a tentoraz nás nesklamala. Čaká nás pochod lesom s občasnými poliankami. Cesta nás privedie k prameňu, krasovej vyvieračke, dopĺňame vodu a na neďalekých lúkach s nelúčnym názvom Smrečiny si doprajeme syrovo-paštétový obed. Biele kamene, ktoré vyčnievajú z lúk, spolu so spomínanou vyvieračkou nám hovoria, že sme sa na krátky čas dostali do vápencovej oblasti.

Smrečinské sedlo (1438 m) je najvýznamnejšou križovatkou turistických chodníkov na severnej strane Kráľovej hole. Okrem zelenej značky, po ktorej sme sem prišli, sa sem môžeme dostať zo Spišského Bystrého (modrá), z Vernára (červená, končí na Smrečinách) a z Pustého Poľa, resp. zo železničnej stanice Vernár (zelená).

Klenot zvaný Martalúzka a bosý turista

Zo sedla smerujú na Kráľovu hoľu modré značky. Vedú lesom, ktorý sa na Troch kopcoch roztvorí, po voňavých horských lúčinách poletujú motýle, povetrie sa napĺňa bzukotom hmyzieho života. Schádzame do ďalšieho čarovného kúta Nízkych Tatier, na Martalúzku. Je to bralnatý kotol, pramenná oblasť Hnilca, s porastmi kosodreviny, chýrny svojou horskou flórou. My sme sem síce prišli v čase, keď už je leto za svojím vrcholom, napriek tomu máme čo obdivovať. A po dlhom čase tu stretávame skupinky turistov. Zaujal nás jeden odvážlivec. Vibramy mal prehodené cez plece a po chodníku kľučkoval bosý. Nuž, na trávnatej holi alebo na hline to môže byť celkom príjemné, ale tam, kde chodník oživujú ostrejšie skalky, sa mi to nezdá ako rozumné riešenie. Nehovoriac o tom, že Martalúzka je aj vhodným prostredím pre život nášho jediného jedovatého hada - vretenice. Podráždiť ju bosou nohou - a je po túre. Mám rád prírodu, ale stretnutie s týmto jej obyvateľom ma vôbec neláka. Napriek tomu som sa mu niekoľkokrát na mojich túrach nevyhol a keď si to tak spätne premietnem, neviem, kto bol zo stretnutia viac vyplašený, či ja alebo had, ktorý sa už tiež zaraďuje medzi vzácnosti našej prírody.

Na oživenie malá spomienka na výstup na Krakovu hoľu. Vychádzali sme na ňu z Demänovskej doliny cez Pusté, ktoré je známe výskytom vreteníc. Jedna sa vyhrievala priamo na chodníku a kamarát, ktorý išiel predo mnou, si ju ani nevšimol a prekročil ju. Prekvapený had sa snažil utiecť do trávy a vtedy som ho zbadal. Skríkol som a zatancoval som ako správny Podpoľanec taký odzemok, ktorý u môjho kamaráta vyvolal príval smiechu a doteraz mi ho pri stretnutí pripomína. A v tom smiechu sme si ani nevšimli, kam sa vyplašená vretenica odplazila.

Cez Kráľovu hoľu i Kráľovu skalu

Vrchol Kráľovej hole, výrazne označený vežou retranslačnej stanice, sa zdá byť na dosah ruky, no asi 400-metrové prevýšenie dá zabrať. Zastavujeme sa častejšie, ako máme vo zvyku, vyhovárame sa, že sledujeme horské panorámy, ktoré sú však naozaj perfektné, alebo sledujeme poletujúce vtáky. A keď mám toho tak akurát, hodím batoh vedľa chodníka do trávy a tvárim sa, že fotím. Neviem, či to bola chvíľková kríza, alebo je ten výstup naozaj taký tvrdý, ale v tej chvíli som sa necítil vo forme. Po krátkom oddychu na vrchole Kráľovej hole však únava zo mňa opadla a pristal som aj na to, aby sme do Telgártu zostúpili cez Kráľovu skalu.

Zostup z nej do Telgártu je strmý, kolená dostávajú zabrať. Do Telgártu prichádzame včas. Stihli sme sa osviežiť dvoma pivami a už prichádza autobus, ktorý nám výlet spestrí „exkurziami“ - zachádzkami do horehronských dedín. Na záver cesty zdravo driememe, až kým nás mocný hlas šoféra neprebudí na stanici v Banskej Bystrici.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek