Túra

Tichý Potok – Bišar – Tichý Potok

25.08.10
Hneď, ako sa mi podarilo spraviť poslednú skúšku, ešte v kravate a saku sadám nad mapu a okamžite zliepam plán na zajtrajšok. Už dlhšie som sa pohrával s myšlienkou navštíviť pre mňa veľmi záhadné Levočské vrchy. Vojenský obvod Javorina robí toto územie viacmenej neprístupným a tak volím cestu okolo hraníc vojenského obvodu na Bišar.

Trasa

Tichý Potok – most cez Torysu – vodopád na Černákovci – vodopády na Černákovci – rázcestie Černákovec – poľana pod Bišarom (senníky) – Bišar (rázcestie Štítinky) – sedlo Striebornej hory (sedlo Strieborná) – senníky v doline Jaškovec – studnička Jaškovec – Torysa – asfaltová cesta – prícestný kríž – Tichý Potok

Večer sa mi ešte podarilo zlanáriť dvoch kamarátov a skoro ráno už sedíme v aute a mierime do malebnej dedinky Tichý Potok. Cesta ubieha rýchlo, len počasie je akési pochmúrne, na oblohe sa prevaľujú sivé mraky, ale na dážď to nevyzerá. Na konci dediny okamžite nachádzame červenú značku a mostom ponad Torysu mierime do lesa. Cesta vedie okolo nespokojného potôčika Černákovec s mnohými kaskádami. Pozvoľne stúpame popri koryte potoka, po povodniach ostala na lesných cestách aj v koryte menšia spúšť. Párkrát treba potok preskočiť, pretože veľká voda vzala cestu v miestach, kde prechádzala cez betónové skruže.

Šiel som sem bez konkrétnej predstavy, netušil som, čo mám čakať od miestnej prírody. Bol som nakoniec naozaj prekvapený. Okolo lesnej cesty je fakt krásna zeleň, husté porasty a papradia, a kaskádovite poukladané skaly v potoku vytvárajú mnoho vodopádov a perejí. Z jednej strany cesty sa pravidelne objavujú tabule s nápisom „Vojenský obvod Javorina, zákaz vstupu!“. Už zdiaľky počuť šum padajúcej vody a s očakávaním sledujeme koryto potoka, pretože ten zvuk musí byť spôsobený vodopádom. A naozaj. V mape nie je zakreslený žiadny a tak sme o ňom vôbec netušili, je to fakt príjemné prekvapenie. Vzduch je dusný a chceme sa schladiť, schádzame až blízko k šumiacej vode, vodopád môže mať výšku niečo vyše 2 metrov. Nie je vysoký, ale je fakt nádherný.

Opäť sa okolo cesty objavujú tabule s nápismi: „Zákaz vstupu“ a len v duchu premýšľame, aké tajomstvá ukrývajú Levočské vrchy za hranicami vojenského obvodu. Značkovanie je fakt slabé, na mnohých miestach nachádzame značky na pováľaných stromoch, alebo sú úseky, kde je tak vysokánska tráva a malinčie, že ich nevidno. Červená značka sa neskôr prudko zdvíha do kopca a bočí vľavo, les hustne a neskôr strácame značku. Ocitáme sa pri starej drevenej búdke, ktorých je na miestnych lúkach veľmi veľa. Sú to staré senníky, ktoré sa už vôbec nevyužívajú a v prípade potreby sú vynikajúcim útočiskom. Les tu nadobúda až charakter pralesu – voľne spadnuté stromy tu obrastajú machmi a tíško hnijú, zatiaľ čo mladé stromčeky sa priživujú na ich odumretých telách.

Značkovanie je dosť problematické, len inštinktívne sa uberáme cestou, ktorá sa nám zdá byť najmenej zarastená malinčím a žihľavou. Kedysi sa tieto, dnes už zarastené lúky kosili, vznikali tu drevené senníky, ktorých je tu neúrekom doteraz, mnohé sú už zničené, avšak miestnej krajine dodávajú romantický ráz. Stále pokračujeme červenou značkou a tešíme sa na výhľady pri Bišari, ktoré sľubuje mapa. Trocha ešte blúdime, keď sa značka opäť raz stráca v húštine malín a uprostred lesa nachádzame kontajner s nápisom „Papier“. Pousmejeme sa nad tým, pretože okolo nie je nič, len les a lúky a tak nechápeme, čo tu robí. Chvíľu blúdime a znova nachádzame červenú značku, prichádzame na vrchol Bišar. Sľubované rozhľady tu nie sú a tak si sklamane sadáme priamo na zem, vyberáme jedlo a obedujeme. Okolo prejde skupinka cyklistov, prekvapene sa za nimi otáčame a trocha sa divíme, ako sa chcú cez to malinčie predrať.

Po krátkom jedle znova šliapeme lesom do sedla Striebornej hory (sedlo Strieborná). Cyklisti nám poradili, že práve odtiaľ sú aspoň aké-také rozhľady. Cesta ubieha rýchlo, stále klesáme alebo ideme len rovinkou cez smrekové lesy. Ocitáme sa na veľkých lúkach a všetci si prichádzame na svoje. Maťo sa derie na rozhľadňu, ktorá je na osamotenej borovici, ja behám s fotoaparátom po lúke za hmyzom a Tomáš len tak vychutnáva južné pohľady. Všetci sme roztúžene čakali na chvíľu, keď si posadáme a opečieme klobásku a slaninu. Našli sme perfektné miesto, síce trocha zarastené, ale s prichystaným drevom, s lavičkami, stolom a s krásnymi výhľadmi na juh a celú lúku. Všetko sme si rozložili, pripravili a slinky sa len tak zbiehali. Až keď bolo treba zapáliť oheň, nastal problém, nikto z nás nemal zápalky ani zapaľovač a čas na experimenty nebol, pretože spoza lesa sa začal vyvaľovať ťažký tmavý mrak. Nechceli sme chytiť búrku na hrebeni a tak jeme všetko surové.

Búrka bola stále bližšie a keďže sme boli úplne naľahko, len v tričkách, bez pršiplášťov, rozhodli sme sa opustiť hrebeň a zísť aspoň do údolia. Nazeráme narýchlo do mapy a v sedle Striebornej hory sa prudko spúšťame z kopca smerom nadol severne. Mali by sme doraziť až k Toryse a popri jej koryte znova do Tichého Potoka.

Cestou nachádzame ešte pár starých drevených senníkov a jeden pomerne veľký prístrešok, asi pre dobytok. Tieto stavby v lese sú naozaj zvláštnosťou. Keď sa človek len tak spustí dole lesom a narazí pritom na staré a zabudnuté stavby, vyvoláva to v ňom zvláštny pocit, akoby niečo objavil. Aj napriek búrke za chrbtom si stavby prezeráme, dostať sa k nim niekedy nie je jednoduché, keďže sú obrastené žihľavou, kríkmi a malinčím.

V údolí nachádzame pekné skromné miestečko na oddych, ku ktorému vedie drevený mostík, nachádza sa tu aj prameň vody, ochutnávame a už za pár minút sa ocitáme priamo pri Toryse. Lákala nás asfaltová cesta na druhej strane, avšak prúd vody bol pomerne silný. Hoci sa to na prvý pohľad nezdá, ľahko strhne človeka so sebou. A tak sme radšej zvolili stúpanie popri Toryse po vysokej tráve. Ale už po pár stovkách metroch únavnej chôdze v tráve po hlavu vyzúvame topánky, vyhrnieme nohavice a vchádzame do ľadovej vody. Prúd je dosť silný a podráža nohy, stačila by chvíľka nepozornosti a okúpal by som sa celý, našťastie našli sme miesto s vodou tak po kolená. Na opačnej strane vedie okolo rieky asfaltová cesta, po ktorej sa už po chvíli dostávame späť do Tichého Potoka. Po búrke niet už ani chýru ani slychu a troška nás mrzí, že sme takto predčasne museli ukončiť spoznávanie tohto kúta Slovenska.

Dlho som hľadel na mape na tento kúsok zeme a stále som nevedel, čo môže človeku ponúknuť. Záhadnosť vojenského obvodu Javorina, mnoho stavieb v hustých lesoch, pomerne nedotknutá príroda ma nakoniec zlákali. Nádherný kraj s utešenými romantickými senníkmi a rozkvitnutými lúkami si ma získal. Nielen vysoké hory s rozhľadmi musia byť krásne, práve takéto spoznávanie hustých lesov a jednoduchej architektúry drevených stavieb uprostred panenskej prírody dokáže spraviť do duše človeka nezabudnuteľný záznam.

Trasa je to, až na jeden či dva krátke úseky, naozaj jednoduchá, problematické je len značkovanie. V letných mesiacoch neodporúčam brať krátke nohavice, pretože cesta neraz vedie hustými porastami žihľavy a malín. Ak sa vám podarí počasie, je určite lepšie červenou prejsť až do Nižného Slavkova. Nám neprialo a tak sme už po 4 či 5 hodinách boli späť na mieste, kde sme začali. Tí dobrodružnejší zase môžu skúsiť hľadať drevené stavby v miestnych lesoch a lúkach, pretože značkovaná trasa vás prevedie len okolo 3 či 4 senníkov a pritom v okolí je týchto stavieb neúrekom.

Fórum 5 príspevkov
Tichý Potok – Bišar – Tichý Potok 30/08/10 11:01 5 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Strimba – výstup z Koločavy Ukrajina nás ako Východniarov láka svojou blízkosťou dlho, lenže všetky turistické plány brzdí predstava hodín v kolónach na hranici. Akosi sme to neustále odkladali a nechávali na inokedy. Na začiatok mája sme si všetci konečne vybavili voľno na predĺžený víkend a vybrali sme sa spoznať okolie známej a možno aj komerčnej dediny Koločava a Sinevirského národného parku. 11/02/20 Stanislav Ďurica Svet
Túra Nepríjemnosti v rokline Cheile Someșului Cald Predĺžený víkend v rumunskom pohorí Apuseni sme trávili v útulnom kempe Poiana Glavoi a turistiku sme si plánovali tak, aby sme sa vždy mohli do kempu vracať. Posledný deň nášho rumunského dobrodružstva sme sa rozhodli stráviť v rokline Cheile Someșului Cald. To sme si romanticky vysnívali peknú prechádzku, skutočnosť však vôbec nebola taká príjemná ako sme dúfali. 04/02/20 Stanislav Ďurica Svet
Túra Stolica – okruh z Rejdovej Na prelome novembra a decembra počasie praje turistike aj vo vyšších polohách. Hory ešte stále nepokryla súvislá vrstva snehu, ktorej by som sa rád vyhol. Po prezeraní máp a možností ubytovania na noc volím okruh z Rejdovej na najvyšší vrchol Slovenského rudohoria - Stolicu. No trasu by som pokojne mohol nazvať aj exkurziou po kalamitiskách a rúbaniskách. 31/01/20 Stanislav Ďurica Stolické vrchy
Najnovšie články na titulke
 
Túra Gajdoš, Kamenná brána a Peprovec Na pravidelnej utorňajšej stretávke v Malom Bajkale som popisoval, ako sme s Ivanou označovali kopce pre nový OTO 24 vrcholov MK BSK. Keď som spomenul, že mienim ísť opäť v sobotu označiť ďalšie, bol som vyzvaný, aby som to ponúkol ako oddielovú akciu. Vzhľadom na to, že kamarátka Majka mala mať o 18-tej s Devínskym chrámovým zborom AD HOC vystúpenie v devínskom kostole a my sme ju nechceli zmeškať, vybral som tri kopce v okolí Zochovej chaty. dnes Miroslav Svítek Malé Karpaty
Recenzia Topánky Prabos Pular Opäť sa mi dostali do rúk (na nohy) topánky českého výrobcu Prabos, tentokrát model Pular – určený do tvrdších podmienok, s komínom takým vysokým, že som si pri prvom pohľade kládol otázku, či sa v krabici pod baliacim papierom neskrývajú čižmy. Na stránke výrobcu sa predávajú v čase písania recenzie za 191,60 € alebo 4 790,- Kč. V článku nájdete najprv popis, všeobecné skúsenosti a hodnotenia. Trpezlivých čitateľov so záujmom o detail čaká na konci ako príloha denník, kde som si zapisoval skúsenosti z rôznych vychádzok a túr. včera Pavol Timko Obutie
Túra Via Dinarica (2) – planina Bjelašnica Pokračujeme v našom balkánskom dobrodružstve po trase diaľkovej magistrály Via Dinarica. Prechádzame z pohoria Prenj na planinu Bjelašnica v centrálnej Bosne a Hercegovine. Ráno a skoré ranné plávanie v úplne príjemne teplej vode Boračko jezera asi prvý raz inšpirovali vedúceho zájazdu k novej Robovej prezývke Jezerin. Aby mal aj priezvisko, dodatočne ho skompletizoval na Močića. Z krstného mena aj z priezviska je jasné že prečo. 18/02/20 Robo Verseghy Svet

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Tichý Potok – Bišar – Tichý Potok 30/08/10 11:01 5 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Levočské vrchy
  • Počet dní
    • 1
  • Nadmorská výška
    • max: 981 m n. m.
    • min: 530 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 470 m
    • klesanie: 470 m
  • Vzdialenosť
    • 11 km
  • Náročnosť
    • 1
  • Ročné obdobie
    • leto
  • Dátum túry
    • 13.06.2010
  • Štart trasy
    • šírka: 49.14702 ° SŠ
      dĺžka: 20.78977 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 49.14702 ° SŠ
      dĺžka: 20.78977 ° VD
      » Mapa
  • Voda
    • Tichý Potok, studnička v doline Jaškovec
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Prešov (vlak, bus) - Sabinov (vlak, bus) - Tichý Potok (bus)
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.8 (0.23)