Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Hrebeňovka Nízkych Tatier za 5 dní

V hlave mi už dlho zrel nápad na poriadnu letnú turistickú akciu. Po dlhom zvažovaní padol los na mnohými turistami ospievanú a osvedčenú hrebeňovku Nízkych Tatier. A keď už, tak poriadne od A do Z – celý hrebeň. Mapy aj hikeplanner udávajú dĺžku hrebeňa 97,4 km. Veľa či málo? Skúsime.

Vzdialenosť
97,6 km
Prevýšenie
+5249 m stúpanie, -5150 m klesanie
Náročnosť
vyššia, 4. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
5 dní
Obdobie
jeseň – 25.09.2009
Pohoria
Nízke Tatry a Starohorské vrchy
Trasa
Voda
Zubrovica, útulňa Andrejcová, s. Priehybka, s. Priehyba, útulňa Ramža, Čertovica, Štefánikova chata, Kamenná chata, Vajskovský prm. pod Krížskym s., útulňa Ďurková, prm. medzi Skalkou a Košariskom, prm. nad Grantami, Hiadeľské s., prm. pod Kozím chrbátom
Nocľah
útulna Andrejcová, útulňa Ramža, Chata gen. M. R. Štefánika pod Ďumbierom, útulňa Ďurková pod Chabencom
Doprava
Telgárt (vlak, bus)
Donovaly (bus) - Banská Bystrica (vlak, bus)/Ružomberok (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1102 Nízké Tatry, Kráľova h (1:50.000)
» mapa momentálne nie je v ponuke

Každý sa najprv nadchol, ale nakoniec sme na celej trase zostali len štyria najskalnejší: moja priateľka Zuzka, Katka, Boris a ja. Druhú polovicu s nami išiel aj Borisov kamoš Peťo.

Už pri prvom pohľade na toto dominantné slovenské pohorie každého zaujme jeho pomyselné, ale aj geografické rozdelenie na dva celky pomocou štátnej cesty č. 72 na Čertovici. Východná, prevažne zalesnená a západná, viac exponovaná časť sú spojené spolu červenou hrebeňovou značkovanou trasou E8, poeticky nazývanou „Cesta hrdinov SNP“. Hikeplanner uvádza dĺžku hrebeňa od Telgártu až na Donovaly 97,6 km (vrátane časti Starohorských vrchov, poznámka redakcie). Keďže sme turisti síce vytrvalí, ale chceli sme aj vychutnávať krásu okolia, rozložili sme to na 5 dní. Po mnohých odporúčaniach sme vybrali smer východ - západ.

0. deň

Označený je správne ako nultý, pretože sme nič z cesty neodkrojili, len sme sa s priateľkou presunuli z Bratislavy do Telgártu, kde sme u veľmi milých ľudí prespali a dlho do noci kuli plány pri fľaštičke božského červeného ríbezľáku. Ráno vyrazíme a s ďalšími dvomi sa stretneme až na Andrejcovej večer.

1. deň

Telgárt – prameň Zubrovica – Kráľova hoľa – Stredná hoľa – Orlová – Bartková – Ždiarske sedlo – Andrejcová – útulňa Andrejcová

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Ráno je ako z najkrajšieho filmu o prírode, šteklivé hrejúce slnko rozpúšťa posledné zbytky rannej hmly, na steblách schnúcej trávy sú blyštiace sa kvapôčky rosy. Úžasne vlhký svieži vzduch nám rozťahuje pľúca, vlieva energiu a zvyšuje nedočkavosť po prvých výškových metroch. Po ľahkých raňajkách už nachádzame smerovník na križovatke v obci Telgárt a smerujeme cez zobúdzajúcu sa obec smerom k ďalekému cieľu – Kráľova hoľa (1946,1 m n. m.). Po krátkom prechode obcou dochádzame na koniec, kde sa asfaltová cesta mení na zvážnicu, vstupujúcu do nádherného ihličnatého lesa. Pomedzi stromy presvitá ranné slnko. Z vlhkej zeme sa odparujú zbytky včerajšieho výdatného dažďa.

Cesta nám ubieha rezko a čochvíľa sme nad obcou a stúpame čoraz prudšie, až chodník smeruje popod elektrické vedenie, kde sa výdatne pasieme na kilogramoch malín. Po dlhšej pauze pokračujeme, krajina sa postupne začína otvárať a les ustupuje pred kosodrevinou. Chodník smeruje poza trafostanicu a popri výdatnom prameni Zubrovice na asfaltovú cestu. Poza horizont začína trčať vysielač, smerujeme stále vyššie a po hodinke pomerne prudkého stúpania hôľnym terénom sme pri vysielači. Počasie je na počudovanie krásne, kruhové výhľady na všetky strany. Po krátkom rozhovore s pracovníkom na vysielači a posilnení pokračujeme krásnym úsekom hrebeňa pomedzi zaujímavé skalky obrastené zelenými lišajníkmi až na vrchol Orlovej. Následne cez vrchol Bartkovej s vyrezávaným pamätníkom, kde začína chodník klesať cez pás kosodreviny do lesa na Ždiarske sedlo. Zo sedla nahor pomedzi staré smreky a cez horskú lúku až ku inkriminovanému miestu s kamenným krížom, kde kúsok na pravej strane je v kosodrevine schovaná útulňa Andrejcová. Je to veľmi pekne zrekonštruovaná turistická útulňa, na pravej strane kúsok pri chate je výdatný prameň. Po rozhovore s domorodcom odchádzame na opačnú stranu chodníka ku salašu a obdivujeme stádo i baču s pomocníkom. Rozbaľujeme tábor a chystám oheň na uvarenie večere. Za chvíľku započujeme na chodníku ruch a to sú už naši tuláci – Katka a Boris, ktorí doplnia našu partiu. Večera je rýchla, pár pesničiek pri ohni a lezieme do spacákov trošku sa k sebe pritúliť. Za zmienku stojí ešte nočná vychádzka pod hviezdami, ktorú sme absolvovali kúsok po hrebeni. Nádherné nočné pohľady najmä na Horehronie, z diaľky dolieha milostná pieseň jelenej ruje zvestujúca blížiacu sa jeseň.

2. deň

Útulňa Andrejcová – sedlo Priehybka – Veľká Vápenica – sedlo Priehyba – Kolesárová – Oravcová – Zadná hoľa – sedlo Homôľky – Havrania poľana – útulňa Ramža

Druhý deň sa budíme do pekného slnečného dňa. Po nutnej osobnej hygiene a ľahkých raňajkách už nedočkavo balíme spacáky a karimatky a opúšťame prázdnu útulňu. Posilnení ranným poldeci bieleho rumu už stojíme na červenej turistickej značke a smerujeme k nášmu dnešnému cieľu – útulňa Ramža. Najprv stúpame riedkym polomom po hrebeni, neskôr hustou kosodrevinou a hôľnym terénom až na Veľkú Vápenicu (1691,2 m n. m.). Cestou sa k nám pridáva kúzelná postavička – zošúverený starec, hovoriaci plynulou češtinou. Okopané turistické vibramy na jeho nohách, palica, o ktorú sa opiera a vetrom ošľahaná tvár svedčia o tom, že je pred nami turistický guru, akýsi maskot hrebeňovky. Po rozhovore musíme odmietnuť pozvanie k nemu na chatu a pomaličky sa lúčime. Z Veľkej Vápenice je nádherný výhľad, vpravo v diaľke vnímame dominantný pretiahnutý Veľký bok (1721 m n. m.) pôsobí priam impozantne. My však pokračujeme po značke prudkým padákom dolu, cez polom, po drevo-hospodárskej prudkej zvážnici až na sedlo Priehyba. Po hodinovom klesaní máme kolená absolútne rozštelované a nohy boľavé. Práve sedlom Priehyba prechádzala cesta z jednej strany hrebeňa na druhú a spájala Horehronie a Liptov. V sedle napravo, po žltej značke je možné nabrať vodu.

Nasleduje podľa nás všetkých najhorší a najprudší stupák celej hrebeňovej trasy - výstup na Kolesárovú. Rozbitý chodník smeruje priam do brutálneho stúpania, ktoré prekonávam miestami aj po štyroch. Po oboch stranách máme to, čo ostalo po lese, keď ho zničia naši drevohospodári.

Z Kolesárovej pokračujeme nie veľmi príjemným chodníkom hustou kosodrevinou na Oravcovú a z nej horskou lúkou vystúpime na Zadnú hoľu a Homôľku. Veľký bok vpravo je absolútny kráľ celého územia. Nasleduje asi najzložitejší úsek celej cesty, prechádzame územím polomu po nedávnej víchrici. Údaj na mape nám vlieva optimizmus, za 1 hod a 45 minút sme na Ramži. Na prvom úseku cesty hneď na úvod strácame značku a tak blúdime mimo chodníka v hustom lese. GPS navigácia nám pomáha po prvýkrát. Nasleduje relatívne príjemný chodník idúci lesom, avšak na každom desiatom kroku je nutne preliezať, podliezať, preskakovať i sa poriadne štverať na množstvo popadaných stromov cez cestu. Na mnohých miestach musíme zložiť bágle dolu a podliezať bez nich. Na viacerých miestach vidno istú snahu o spriechodnenie cesty pomocou motorovej píly, ale je to nedostatočné. Cesta je veľmi slabo preznačkovaná (počas júna a júla bola hrebeňovka novovyznačená, poznámka redakcie). Pri prechode si treba dať pozor na jedno miesto, kde chodník odbočuje z cesty smerom do kopca do lesa. Nepokračujte po ceste, lebo zablúdite. Samozrejme, my sme zablúdili, a tak nás už v tme opäť zachraňuje GPS. Nachádzame značku a za chvíľku, na pravej strane od smerovníka Poľana Ramža je útulný drevený domček – útulňa Ramža. Cesta nám nakoniec trvala vyše štyroch hodín. Spravím oheň a už sedíme okolo a pojedáme večeru. Fľaška fajnovej hruškovice koluje z ruky do ruky a sme čoskoro na dne. Po krátkom čase sa pomaličky vytrácame a už v tichosti odfukujeme v spacákoch.

3. deň

Útulňa Ramža – Jánov grúň – Bacúšske sedlo – sedlo za Lenivou – sedlo Čertovica (motorest) – Rovienky – Lajštroch – Kumštové sedlo – Panská hoľa – Malý Gápeľ (Besná) – rázcestie Králička – Králička – Chata gen. M. R. Štefánika pod Ďumbierom

Deň s poradovým číslom 3 sa začína ešte hlboko nad ránom, kedy naša spolupútnička Katka po žalúdočnej nevoľnosti, spôsobenej hruškovicou, strávi zbytok noci na latríne a pri ohni. Ráno je pekné, slnečné, po lúke okolo chaty sa poneviera absolútne zničená Katka, ktorá má za sebou jednu z najnepríjemnejších nocí v živote. Pomaličky balíme a raňajkujeme. Od chaty po šípkach sa dá poľahky dostať ku prameňu, kde doplníme dávku vody. To, čo však nemôže nechať pokojného nikoho, kto miluje prírodu, je ten absolútne neopísateľný bordel, čo je povedľa chaty. Kopy igelitiek, konzervy, fľaše, sklo, a kopy hnijúceho páchnuceho odpadu v množstve, čo by naplnilo jednu vlečku traktora – určite najnepríjemnejšie miesto celej hrebeňovky. No jeden humus. Považujem za urážku ošípaných nazvať ľudí, čo nechajú toto po sebe v lese sviňami, ale inak sa snáď ani nedá. Nerozumiem, prečo toto smetisko neodstráni Správa NAPANT-u.

Po „povinnej“ chatovej fotke už ukrajujeme z našej cesty. Ide sa nám rezko a rýchlo za našou vidinou kamennej chaty a ozajstných postelí na Štefánikovej chate. Po krátkom presune po lese prichádzame na miesta, ktoré sú určite vizitkou všetkých pracovníkov štátnych lesov. Všetky okolité kopce sú čiastočne napadnuté lykožrútom a kde-tu je vidieť aj polom, ale žiaden lykožrút z celých Tatier nenapácha v lese toľko škody a zla ako naši skvelí lesohospodári. Kto neverí, nech navštívi oblasť Bacúšskeho sedla. Skúsim len malý opis. Lesná cesta rozjazdená, rozblatená ako tankodrom, v koľajach po traktore fľašky od piva, PET fľaše a iný odpad, na každom kroku ohnisko, haluzina a kôra zo stromov chaoticky pokrýva celý turistický chodník, na mieste lesnej škôlky veľká kaluž motorového oleja, rev motorových píl, smrad spálenej nafty... Bolo mi z toho reálne do plaču.

Pokračujeme traverzom okolo Čertovej svadby do sedla za Lenivou a potom už po spevnenej ceste až na Čertovicu. Prázdne žalúdky plníme v motoreste bryndzovými haluškami a pripíjame pivečkom. Východnú časť hrebeňovky už máme za sebou a v nohách už 45 km. Pridáva sa k nám Peťo a po chvíli oddychu už stúpame popod lyžiarsky vlek smerom na Lajštroch. Stúpanie je pomerne prudké a cítim v bruchu každú jednu halušku. Vystupujeme nad les do kosodreviny a veľmi príjemným vysokohorským chodníkom do Kumštového sedla. Pokračujeme po červenej ďalej a po stúpaní sme na hrebeni Králičky (1807 m n. m.). V diaľke už vnímame Ďumbier, vpravo plochý vrchol Rovnej hole a v pozadí skalnatú Krakovu hoľu a Ohnište. Po prechode hrany hrebeňa začíname najprv ako malú škvrnku, ale stále sa zväčšujúcu, vidieť legendárnu Chatu generála Milana Rastislava Štefánika pod Ďumbierom. Po zostupe z Králičky už prichádzame rozsiahlym Ďumbierskym sedlom ku chate. Vrcholové foto pri partizánskom guľomete a už sedíme v chate a zlatistý mok nám ovlažuje pery, chladí telo a hladí dušu. Chata "Stefánička" je výnimočný priestor, kde vládne absolútny nadhľad nad ostatným svetom a pohoda. Za posledné 4 roky mi spolu s Ďumbierom ohromne prirástla k srdcu. Bol som tu snáď desaťkrát a vždy sa sem znova a znova teším. Má to jednoducho svoje osobité čaro - fluidum slobody v lone prírody.

4. deň

Chata gen. M. R. Štefánika pod Ďumbierom – rázcestie na Krúpovo sedlo – Krúpovo sedlo – Ďumbier – Krúpovo sedlo – Demänovské (Široké) sedlo – Kamenná chata na Chopku – Chopok – Dereše – sedlo Poľany – Poľana – Krížske sedlo – Kotliská – Chabenec – Malý Chabenec – útulňa Ďurková pod Chabencom

Tomuto dňu sme dali prívlastok vysokohorský. Po raňajkách, ktoré sú v cene ubytovania, naplníme fľašky vodou a už stúpame chodníkom okolo masívu Ďumbiera smerom do Krúpovho sedla. Priama cesta na hrebeň, ako isto mnohí vedia, je v období mimo trvalej snehovej pokrývky uzavretá, z dôvodu silnej erózie svahu. O všetkom potrebnom a zaujímavostiach nás informujú inštalované tabule.

Krúpovo sedlo na seba nenechá dlho čakať a od neho vedie odbočka na vrchol Ďumbiera. Vonku je pomerne sviežo, teplomer ukazoval ráno okolo 10 °C, silno pofukuje a cez hrebeň sa prevaľujú chuchvalce hustej hmly. Napriek tomu schovávame v blízkosti chodníka batohy a vybiehame na vrchol. Vrchol Ďumbiera (2043,4 m n. m.), najvyššieho vrcholu Nízkych Tatier, je za dobrých poveternostných podmienok impozantným vyhliadkovým bodom na cely hrebeň Tatier, Liptov a skoro všetky veľké horstvá Slovenska. My šťastie nemáme a tak len spravíme vrcholové foto, nájdeme geocaching skrýšu a odoberáme sa späť do sedla. Berieme bágle a pokračujeme po hrebeni po takzvanej vysokohorskej diaľnici. Je to neuveriteľné, ale na hrebeni sa dá ísť po dláždenom chodníku, prišlo mi to prinajmenšom groteskné. Stretávame viac komerčných turistov v sandálkach, šľapkách, balerínach a podobne. Jedine vidina becherovky na Kamennej chate nás ženie dopredu. Po 2 hodinkách sme už na chate, kde buchta Chopok, maďarský gulášik, becherovka a veľký čaj spôsobia turistickú harmóniu tela a duše. Po oddychu pokračujeme hrebeňom popod meteorologickú stanicu, stĺpy vlekov, starú lanovku a neskôr veľmi krásnym chodníkom na Dereše (2003,5 m n. m.) Na Derešoch ideme okolo skalného mestečka kamenných trpaslíkov, a mnohých odkazov z kamienkov. Pridávame svoju trošku a pokračujeme v riedkej hmle ďalej. V priebehu chvíľky strnieme bez pohybu, keď asi 25 metrov pred nami nám cestu prekríži stádo snáď 30 kamzíkov. Títo králi našich hôr sú majestátni. Absolútne si nás nevšímajú a tak spravíme zopár pekných obrázkov. Následne pokračujeme v dobrej nálade na sedlo Poľany a Poľanu (1889,7 m n. m.), ktorá má rozsiahle severné pokračovanie hrebeňa - rázsochou Bôrov a Sinej. Vľavo obdivujeme snáď najkrajší horský kotol v Nízkych Tatrách. Kotol pod Skalkou je nádherný a majestátna Skalka (1980,1 m n. m.) kraľuje tejto prírodnej scenérii. Červená značka však obchádza Skalku cez vrchol Kotliská, a pokračuje najprv klesaním do sedielka a potom stúpaním na Chabenec (1955 m n. m.) Na Chabenci je hmla ako v práčovni a tak hneď za stáleho pospevovania pesničiek rôznych žánrov zliezame dolu po modrej značke do cieľa nášho dňa na útulňu Ďurková. Zostup k Ďurkovej je veľmi fajn a čoskoro už sedíme v jedálni a pri sliepňajúcej petrolejke jeme šošovicovú polievku. Chata Ďurková alebo nazývaná aj Chata pod Chabencom je klasická turistická útulňa, nie je tu elektrina, spí sa v jednej nocľahárni v podkroví, prameň je kus od chaty. Jedným slovom super. Celý večer riešime, že na zajtra hlásia ochladenie. Ja tomu veľmi neverím, veď je ešte koniec leta, nemôže byt veľká zima. Po prípitku na narodeniny mojej drahej Zuzky ideme do preplnenej nocľahárne spať.

5. deň

Útulňa Ďurková pod Chabencom – sedlo Ďurkovej – Ďurková (hoľa) – sedlo Zámostskej hole – Zámostská hoľa – sedlo Latiborskej hole – Latiborská hoľa – sedlo pod Skalkou – Skalka – Košarisko – Veľká Chochuľa – Stredná Chochuľa – Malá Chochuľa – Prašivá – Hiadeľské sedlo (táborisko) – traverz Kozieho chrbáta – sedlo Hadlanka – Handliarka – Kečka – sedlo Moštenický príslop pod Kečkou – Barania hlava – Donovaly, časť Polianka – Vrchlúka – Donovaly, Donovalské sedlo

Vonku ráno vládne ľadová kráľovná, všetko je pokryté námrazou. Mrazivý vzduch reže pľúca a teplomer ukazuje nekompromisné – 4 stupne. Ako sa hovorí: „Zima ako v ruskom filme.“ Cesta ku pramienku po vodu ma utvrdí v tom, že všetky kusy odevu, čo tu mám, si musím dať na seba. Tri tričká, krátke a dlhé nohavice, mikina, windstoperka a viac toho nebolo. Po raňajkách sa už šplháme späť na hrebeň. Počasie je exkluzívne. Fúka ako divé a hustá hmla mrzne na všetkom okolo, mráz zalieza až na kosť. Stupák na Ďurkovú nás však zahrieva a tak už veselší pokračujeme. Keďže kráčame v absolútnej hmle, nedokážem popísať okolie, ale je nám podľa smerovníkov jasné, že smerujeme na Latiborskú hoľu. Tam nás čaká zmena. Slnko je už vyššie, roztápa hmlu a v jednej chvíli začíname vidieť do dolín. Zo Sedla pod skalkou už pekne vidíme v diaľke náš ďalší cieľ – Veľkú Chochuľu (1753,2 m n. m.). Vpravo pod nami sa rozkladá malebná obec Liptovská Lužná – podľa niektorých zdrojov najdlhšia obec v SR.

Počasie sa tak zlepšilo, že vyzliekam vrstvy a na pol hodinku zakempujeme na nádhernej lúke pod Košariskom. Slniečko pekne hreje a nám je neskutočne dobre. Pokračujeme okolo pamätníka na Košarisko a po krátkom hrebienku na Veľkú Chochuľu. Prekrásne pohľady na všetky svetové strany, prechádzame nádhernou krajinou cez Malú Chochuľu až na Prašivú (1651,8 m n. m). Pred nami v diaľke už vidíme náš cieľ – Donovaly. Prašivá je posledným z vrcholov hlavného hrebeňa Nízkych Tatier. Trošku nás napĺňa nostalgia, že cesta končí, ale aj hrdosť, že to je za nami. Nastáva prudký padák do Hiadeľského sedla. Je v ňom nádherný prístrešok, latrína, kríž, prameň, miesto ako stvorené na prenocovanie. Nechce sa nám štverať na Kozí chrbát a tak ho obchádzame po žltej značke sprava. Cesta pokračuje cez Hadliarku a Kečku najprv cez lúku a neskôr lesom až ku prvým domcom Donovál - osada Polianka. Zbiehame popod vleky až na parkovisko pred kolibu Goral, kde sa naša skoro 100 km cesta končí. Vo veľmi príjemnom prostredí koliby to cele zajedáme slovenskými špecialitkami a zalievame pivečkom. Potom už len fľaška Karpatskej horkej a dlhý večer plný zážitkov. Bola to nádherná hrebeňovka. Odporúčam každej dobrodružnej turistickej duši.

Záverečné hodnotenie

Plusy:

+ Mimoriadne krajinársky pestrá trasa, od horských lúk cez lesy až po vysokohorský skalnatý terén.
+ Skvelé miesta na prenocovanie po celej dĺžke trasy, okrem spomínaných sa dá spať aj na Čertovici, Chopku, Srdiečku atď.
+ Dobrý prístup ku vode na celom úseku trasy.

Mínusy:

- Veľmi ťažko priechodný úsek pred Čertovicou (od júla 2010 už priechodný a preznačený).
- Množstvo turistov v úseku medzi Chopkom a Ďumbierom (dláždený chodník).
- Neopísateľný neporiadok na Ramži.

Odporúčania:

• Určite pri spaní v útulniach odporúčam byť ostražitý, kamarátom do Andrejovej liezol medveď. Dobre je mať klasické škrtacie petardy, lebo sa osvedčili na odplašenie.
• Pevne topánky sú základ, a v prípade blata a dažďa potešia aj návleky.
• V našom termíne boli útulne prázdne, ale v prípade nutnosti sa aj nejaká celta hodí, ak by bolo treba prespať vonku.
• Oheň si okrem útulní nerobte inde, jednak to je nešetrné ku prírode a jednak stráž ochrany prírody má oči na stopkách.

Horám zdar a teším sa všetkým, ktorých som inšpiroval.

Fotogaléria k článku

Najnovšie