Trasa

Červená Skala – Salašná – Šindliarka – horáreň Havranie – Ľadová jama na Muráni – sedlo Sitárovo – dolina za Nehovým – horáreň Klátna – horáreň Pätina – Stožky – sedlo Burda – Kučalach (Kučelach) – železničná zastávka Zbojská – sedlo Zbojská – salaš Zbojská (Zbojnícky dvor) – sedlo Zbojská

1. deň

Samozrejme sme si nemohli nedať jedno štartovacie pivko v novej krčme na červenoskalskej stanici, ale dlho sa nezdržiavame a už aj vychádzame na hlavnú cestu a tam chytáme zelenú značku, ktorá nás bude sprevádzať po celý dnešok. Obloha je meteorologicky tzv. polooblačná, ale kdesi za kopcom sa začína akosi búriť.

Prechádzame cez kameňolom a asfaltkou sa šinieme dolinou Salašná. Po asi 2 km opúšťa naša zelená trasa údolie a odbočuje serpentínou vpravo. A tu začali padať prvé kvapky a nad nami sa spoza kopca vynorilo čierne mračisko. Rýchlo vyťahujeme pláštenky a o chvíľu už stúpame asfaltkou v hustom daždi. Hlavy máme vtiahnuté do kapúc a smejeme sa počasiu. Lenže zabúdame, že kto sa smeje naposledy, ten sa smeje najlepšie. Prakticky vôbec nemáme šancu sledovať okolie, pretože dážď do nás bije a bije. Blesky a hromy rachotia okolo nás a občas nám veru aj trošku lepí.

Značku takmer nesledujeme, pretože vieme, že bude pár kilometrov sledovať lesnú asfaltovú cestu. Dážď je taký prudký, že si musíme nasadiť čapice pod kapucňu, aby sme utlmili prudkosť nárazov kvapiek do hlavy. Už si myslíme, že je koniec, keď sa vyvalí ďalší mrak a búrka pokračuje ešte väčšou silou. Takmer dve hodiny kráčame v búrke. Našťastie zbadáme, že zelená odbočuje z asfaltky vpravo a vyvedie nás na lúku. Na jej spodnom konci stojí drevená veľká chata, ktorá však nemá žiadnu krytú terasu a tak je nám nanič.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Stále v lejaku kráčame vysokou trávou a len v duchu si spomínam na moje nepremokavé návleky, ktoré sa pekne v suchu vyhrievajú doma v skrini. Voda nám steká z pláštenky na nohy a potom rovno do topánok. Tentokrát kraťasy asi nie sú tým pravým oblečením. Je však celkom teplo a tak nám to až tak neprekáža. Lesná cesta nás zasa vyvedie nad asfaltku, ktorú sme pred chvíľou opustili a my sa z nej takmer tešíme, pretože v lese je to ako v močiari.

Hlavy sklonené proti dažďu a len cesta pod nohami. A zrazu zdvihnem hlavu a rovno pred nami akási útulňa. No nie. Predsa len veľký Manitou na nás myslel. Drevený zrub pokrytý šindľom síce zateká, ale pár suchých miest sa tam predsa len nájde. A tak pláštenky rýchlo dolu, batohy na lavice a už aj vyzliekame vyzrážaným potom premočené tričká. Zrub má okolo stien lavice, ktoré by mohli poslúžiť aj na prespanie, ale dosť na ne zateká. Uprostred zrubu je na zemi ohnisko a v streche dymový otvor.

Pozbierame tých pár triesok a halúzok, čo sa váľajú po zemi a o chvíľu už nám horí ohník. Nie je to síce žiadna sláva, ale lepšie ako nič. Pár hltov rumu tiež prispeje k zlepšeniu nálady a keď vidíme, čo sa vonku deje, sme vďační aj za to málo, čo nám zrub poskytuje. Po 45 minútach sa búrka ukľudňuje a tak zasa vyrážame na trasu. Až teraz vidím, že zrub je na konci, resp. na otočke lesnej asfaltky,(N 48° 48´ 2.08´´, E 20° 5´ 43.08´´) ktorú je veľmi dobre vidno na ortofotomape oblasti.

To mi tiež hovorí, že sme zišli zo značkovanej trasy a treba sa nám asi 500 m vrátiť. Na značke sme o chvíľu. A o ďalšiu chvíľu sa búrka zasa vracia. Zdá sa nám, že sa len odrazila od hrebeňa Nízkych Tatier a teraz opäť krúži nad nami. Dočerta, hrešíme a tak späť do mokrých plášteniek a zasa ako kone, hlavy dolu a lesnými cestami plnými vody a blata sa derieme vpred. Nevieme ani ako a kadiaľ, ale značku sme asi nestratili, lebo zrazu je pred nami horáreň Havranie.

Obidvaja už toho máme dosť a keďže sa dymí z komína, vyrážam k horárni, aby som požiadal o nejaký nocľah niekde v suchu. Sme totálne premočení, hnusne unavení, len veci v batohu máme stále v suchu. Z balkónu chaty na nás do dažďa prehovorí akási mladá žena a keď ju poprosím o prichýlenie, je zjavne poriadne vystrašená. Do chaty nás nepustí, ale dáva nám tip na povalu stajne pre kone, ktorá je vraj suchá a priestranná. Podľa jej slov sa vraciame späť asi 150 m a na konci lúky vidíme v daždi naozaj strechu akejsi budovy. Je to cca 200 - 300 m od cesty a vysoká mokrá tráva už na nás vôbec nepôsobí.

Potom prichádzame k maštali (N 48° 47´.465´´, E 20° 2´ 49.15´´) a akýmsi rebríkom sa z posledných síl a za vzájomnej pomoci, šplháme na povalu. A je to naozaj raj. Vysoká suchá povala, so štítom čiastočne otvoreným, veľmi priestranná so zbytkom sena je takmer ideál. Nič viac sme si ani nemohli želať. Tak rýchle do suchého. Vyžmýkať ponožky, vyliať vodu z topánok, prezliecť sa a už aj hučí varič a horúci, presladený a solídne prerumovaný čaj šup do šálok. A zasa je pohoda. Vonku stále zúri búrka. Krúpy striedajú dážď a na plechovej streche sa dejú úžasné veci. Rýchlo ešte varím teplú večeru a potom už v ruke s ďalším poriadne rumovým čajom sa súkame do spacákov. Z hory sa lejú potoky vody, ale nám už je to jedno. Chvíľu sa ešte trasieme od únavy a potom začína prichádzať energia z čajov, rumu a dobrého jedla a spacáky takmer rozpáli teplučko. Ešte za svetla zaspávame.

2. deň

Ráno je azúro. Parí sa z lesa, lúky, zo strechy a aj z nás. Hoci sme všetko mokré rozvešali, vôbec nič neuschlo. Vlhkosť vzduchu je privysoká na to, aby niečo uschlo. Ale nám to neprekáža. Raňajkujeme a vyrážame na cestu. O chvíľu sme opäť pri horárni Havranie a takmer zakufrujeme. Mapa Shocartu rovnako ako aj VKÚ chybne ukazuje, že trasa vedie po ceste okolo horárne. Ona však asi 20 m pred horárňou odbočuje vľavo. Cesta je rozmočená a naviac rozbitá od koní. Ale aspoň neprší. Slniečko nás pomaly vysušuje a o hodinku vchádzame na lúku pri Ľadovej jame na Muráni.

Nezdržiavame sa. Len doplníme vodu, poriadne sa napijeme, vymením ďalšie suché ponožky a už aj stúpame po žltej a zelenej na hrebienok a potom sa strmým chodníkom spúšťame do sedla Sitárovo. Z chodníka sa občas otvoria výhľady na hrebeň Nízkych Tatier, ale nie je toho veľa. Skaly sú mokré a šmykľavé a veru, teraz by sa nám zišli paličky. V sedle sme o chvíľu. Tu zelená opúšťa našu trasu vpravo a my klesáme strmo po žltej, premočenou bahnitou cestou do doliny za Nehovým. Občas ideme šmykom ako zjazdári, spúšťame sa od stromu ku stromu, ale klesanie netrvá dlho a sme na horskej asfaltke.

Doline je pomerne zovretá a trošku nudná. Ale veď bude aj lepšie. Po ceste sa kŕmime malinami a smejeme sa zo včerajška. O hodinku sa dolina otvára a my pri horárni Klátna. Využijeme lavice a stôl pri horárni a varíme poriadnu gulášovú polievku, vylepšenú o netradičné suroviny ako napr. cibuľa, paprika, majoránka, feferónka a pod. a obedujeme. Po hodinke oddychu sa vydávame na cestu a po modrej značke pomaly stúpame dolinou. Ani nie o pol hodiny sme pri horárni Pätina.

Všade po ceste sú náučné tabule a tak si čítame z histórie tohto kraja. Pri horárni Pätina je odstavený starý vagónik úzkokoľajnej železnice, ktorá tu kedysi viedla a aj vnútri vagónika je náučná tabuľa. Vagón môže veľmi dobre poslúžiť ako útulňa. Stále po modrej pokračujeme až do doliny Stožky, kde točíme doprava a okolo potoka a mlyna stúpame nad dolinu. Otvárajú sa nám prekrásne výhľady. Dole vidíme salaš Randavica, v ktorom sme už pár nocí spali. Tentokrát ale máme ešte dosť času a síl myslieť na nocľah a tak ťaháme miernym stúpaním až na červenú značku a po nej do sedla Burda.

Tu je asi 15 turistov rozličných sort a veku. Dlho sa nezdržiavame. Len sa napijeme a po zelenej (pozor - na rázcestníku nie je na ňu smerovník) ideme lesnou cestou okolo opusteného kameňolomu, kde je rozostavaný nový drevený zrub. Cesta je pohodlná a len mierne stúpa a onedlho sme nad osadou Kučelach (Kučalach), kde sa napojíme na červenú, idúcu z Fabovej hole a najprv prudko a neskôr už miernejšie klesáme a až na železničnú zastávku Zbojská. Tu sa len rýchlo zorientujeme a okolo trate prechádzame do priesmyku a potom už len asi 300 m vystúpame k salašu Zbojská - Zbojnícky dvor. Rýchle studené pivko, potom ešte jedno a zrazu zisťujeme, že tu čapujú 14° Kvasar Čierna Hora, ktorý veru naozaj nie je tým pravým turistickým na hasenie smädu. Veď už s ním máme jednu komplikovanú skúsenosť. Ale strapačky so slaninkou je treba niečím zapiť a tak ešte jedno a potom už len kofola a kofola a lenivieme si na laviciach pri salaši.

Večer

Prešli sme si úseky na Muránskej planine, ktoré sme ešte nepoznali a zajtra ráno točíme domov. A hoci sme zmokli ako psi, neprekáža. Veď aj to je príroda. Medvedí zvonček nám občas zaklinkal, medvedí sprej ale zostal nevyužitý, zavesený na batohu. Celkom sa nám páčili náučné tabule v doline Stožky, avšak umiestnenie niektorých je úplne zlé. Napr. dve tabule na Stožkách sú vysoko nad cestou mimo trasy značky a rovnako je to aj pri mlyne, kde je tabula zarastená v žihľave, namiesto toho, aby stála pri chodníku. Na salaši Zbojská sme sa dozvedeli, že rozostavaný zrub v sedle Burda stavia majiteľ Zbojníckeho dvora a že tam bude stále informačné centrum aj s personálom. A možno aj predajom výrobkov zo salaša. Večer je kúzelný. Na Zbojská sa neustále približujú autá a majitelia i cestujúci nakupujú veľmi kvalitné výrobky z ovčieho mlieka a dávajú si dobré salašnícke jedlá. A my priateľsky pokecáme s personálom i majiteľom salaša a nakoniec dostávame ponuku na nocľah v miestnosti nad infocentrom, ktorú veľmi radi a s potešením prijímame. Tak končí naša dvojdňovka a v stredu ráno odchádzame domov.

V okolí sedla Zbojská, na pomedzí Veporských vrchov a Národného parku Muránska planina sa uskutoční aj tohtoročné októbrové jesenné stretnutie turistov a fotografov na Zbojskách, na ktoré sa môžete ešte prihlásiť.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek