Trasa

Už štvrtý deň čakáme v Tatranskej Lomnici na naozaj dobré počasie. Zajtra už odchádzame, no máme šťastie a dnes je od rána nádherne. Z parkoviska na Bielej vode sa teda pomaly vydávame na dlhý pochod dolinou. Trasa je nasledovná: Biela voda – rázcestie nad Matliarmi – Šalviový prameň – Kovaľčíkova poľana – Chata pri Zelenom plese – Červené pleso – sedlo Kolový priechod – Jahňací štít a späť.

Svieže ráno

Keď sa o chvíľu schováme medzi stromy, slnko už tak nehreje a od úst ide para. To je dobre, dnes by nemala prísť búrka. Postupne pridávame do kroku. Čokoládová tyčinka sa už dostala do krvi a bez väčšej námahy obiehame skupinky ľudí. Zastavujeme až pri Šalviovom prameni. Na chvíľu vydýchnuť, osviežiť sa vodou. Ďalej sa však na pôvodné tempo nechytáme, preto nás po čase predbieha skupinka postarších tetušiek, ktoré sme stretli ešte pri parkovisku. To Petra naštve a napriek únave nahadzuje pekelné tempo. Takmer mu nestačím. Keď už hodnú chvíľu si to takto valíme hore dolinou, pripojí sa k nám jeden turista s konštatovaním: „Teda kluci, vám stačit, to je makačka.“ Pokračujeme teda spolu a rozoberáme rôzne témy.
Naraz mi však dochádza energia, a tak sa musím napiť a zhltnúť kúsok čokolády. Mne to pomohlo, no Peter sa už nedonúti k takému výšľapu. Voľnejším tempom sa teda blížime k Zelenému plesu. Postupne sa otvárajú výhľady na obrovské steny tatranských velikánov. Je to nádherná scenéria, keď sa odrazu pred vami objaví mohutná hradba tmavých skál stúpajúca tisíc metrov nad dolinu. Odtiaľto štíty vyzerajú asi najmajestátnejšie. Na Chate pri Zelenom plese sa rozvalíme na terasu otočenú k plesu a polhodinku, ktorú sme si nadbehli, zužitkujeme na oddych. Perfektná je hláška jedného českého turistu, keď príde k plesu: „Ty vole, vono je fakt zelený!“

V ústrety ozajstným veľhorám

Z chaty pokračujeme až niečo po dvanástej. Obloha stále takmer bezoblačná, netreba sa teda nikam náhliť. Asi najväčšie stúpanie na trase je práve tu, na prahu Červenej doliny. Chodník v kosodrevine je na moje prekvapenie až príliš rozrýpaný. Technicky náročnejším miestom sú dva neveľké skalné stupne, kde nie je hanba pridržať sa rukami. Odtiaľ je chodník o niečo v lepšom stave. Pri napoly suchom Červenom pliesku si dávame väčšiu prestávku. Peter nie je celkom fit a strmý výstup dá zabrať každému. Môžeme sa síce vrátiť, no keď konečne vidíme náš cieľ, premôže únavu a stúpame ďalej.

Tatry sú naozaj rozdiel oproti Třeboňským rybníkom, odkiaľ Peter prišiel. Snažím sa mu ukázať najzaujímavejšie miesta, keďže je v slovenských horách prvý raz. Keby sme tak videli aj kamzíka alebo svišťa, bolo by to super. Vtom zbadám nad chodníkom dvoch siestujúcich kamzíkov. V závere Červenej doliny sa zvykne aj neskoro v lete prechádzať firnovým poľom, čo by bol ďalší bonus. No posledná zima tu bola na sneh skúpa. Takmer všetok sa už roztopil a zostal len celkom hore pod stenou Belasej veže.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Dostávame sa k technickému úseku. Strmou skalou, opatrenou reťazami, treba vystúpať na hrebeň do Kolového priechodu. Práve tadiaľto neprechádza veľa ľudí, takže sa cez problematický úsek dostávame pomerne rýchlo. Z druhej strany už prefukuje celkom čerstvý vietor. Je čas pridať ďalšiu vrstvu oblečenia. Odtiaľto je to na vrchol taká klasická hrebeňová hojdačka. Chvíľu sa ide po skale hore, potom zase kúsok dole.

Vrchol dobyt!

Pôvodne som chcel zahrať scénku z Cimrmanovho divadla o dobytí Severného pólu, lenže Peter bol dosť vyšťavený a nemal by kto nadväzovať na dialóg. O tom, že nie je vo svojej koži, svedčí aj fakt, že nepovedal ani slovo na adresu dvoch naozaj pekných poľských turistiek, ktoré za nami išli už od Červeného plesa. Kým on oddychuje na vrchole a pomedzi to obdivuje výhľady, snažím sa pofotiť okolitú krajinu.

S tým, čo som tu videl, teda skôr nevidel, pri minulej návšteve sa toto nedá porovnávať. Na východ sa ponad Dolinu Kežmarskej Bielej vody otvára krajina a bez oparu by bolo hádam vidno aj Spišský hrad. Na severe veľhory ohraničujú Belianske Tatry a za nimi naše "srdcové" Zamagurie. Na západ sa k horizontu tiahne rozoklaný hlavný tatranský hrebeň. Na juh je rozhľad najkratší. Tu sa z druhej strany doliny okolo Lomnického štítu vypínajú jedny z najvyšších štítov a na obdiv vystavujú svoje severné steny. Takou kuriozitou je Jastrabia veža. Zospodu tvorí jednu z dominánt údolia a neodmysliteľnú ikonu na pozadí Chaty pri Zelenom plese. Odtiaľto je to však len akýsi neforemný pahorok tam niekde dolu.

Blízke stretnutia

Peter schádza trochu v predstihu. Vraj nepôjde rýchlo, tak ho ľahko dobehnem. Na vrchole tak zostávam sám s jedným vášnivým fotografom. Vychutnávam si posledné podvečerné chvíle na tatranskom hrebeni a zbieham nižšie teda aj ja. Naozaj netrvá dlho a Petra dobieham. V miestami exponovanejšom teréne zostupujeme pomaly. Za poslednou skalou pred reťazami ostávam stáť v nemom úžase. Ani nie desať metrov predo mnou stojí kamzík. Pozeráme na seba a neviem, čo spraviť. Vtom sa objavuje aj ďalší, celkom malý. Len tam tak všetci štyria stojíme a pozeráme. Kamzíky vôbec neutekajú, ba priam si pýtajú fotku. Predstavte si ten obraz: kamzík na skale pri vás a v pozadí biela stena Muráňa. Neskutočné! Kým sa však dostanem k foťáku, je neskoro.

Schádzame medzi poslednými. V celej doline je teraz možno desať ľudí. V diaľke pred nami vidíme, ako ďalšia skupina kamzíkov doslova blokuje chodník zostupujúcim turistom. Kým sa naším slimačím tempom dostaneme k nim, isto už budú preč, pomyslím si. Opak je však pravdou. Nás tiež nechcú pustiť. Človek len pomaličky ide, aby sa ho zviera náhodou nezľaklo, ale keď už nás delí tak päť metrov, nahlas uvažujem, že to predsa nie ja normálne. A keby to robil len jeden. Po čase nás to už prestáva baviť, líhame si do trávy a okolo nás behajú kamzíky. Darmo, ony sú tu doma a my sme len hostia.

Keď sa konečne cesta uvoľnila, pokračujeme v zostupe. Strmina k Zelenému plesu po rozbitom chodníku sa zdá byť nekonečná, hlavne keď Peter už ide z posledného. Ani radšej nezisťujem koľko nám to trvalo. V bezpečí chaty si odpočinieme. Teplý nosičský čaj a tabuľka čokolády robí svoje a Petrovi sa vracia nálada. Snáď aj preto, že najťažšiu časť už máme za sebou. Je už dosť neskoro, keď vychádzame z chaty. Posledné slnečné lúče presvitajú ponad čierny skalný hrebeň. Zopár fotkami sa teda lúčim s veľhorami a už len čo najskôr byť na Bielej vode. Keď máme dnes také šťastie na zvieratá, dúfam, že nestretneme aj medveďa, ktorého by Peter tiež chcel vidieť. Celou cestou som v napätí, ktoré s klesajúcim slnkom naopak rastie.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek