Kam sa vyberiem?

Je jedno príjemné popoludnie a s radosťou v očiach sa prehrabávam v mapách. Veď niet väčšej radosti, ako si naplánovať krásny pobyt v prírode. Tentokrát moja voľba padla na Veľkú Fatru. Chodievam sem pomerne často, ale v niektorých častiach som už dávno nebol. Preto si vyberám trasu, ktorá povedie nielen cez jeden z najkrajších vrchov tohto pohoria – Rakytov, ale prejdem si divoký a menej známy turčiansky hrebeň horstva.

Trasa

Teplô, horáreň – Teplá dolina – Severné Rakytovské sedlo – Rakytov – Skalné vráta – Južné Rakytovské sedlo – Čierny kameň, pramene – sedlo Ploskej – Ploská – Chata pod Borišovom (nocľah) – Šoproň – Javorina – Štefanová – Malý Lysec – Ostredkový grúň – Jarabiná – Vyšná Lipová – Kľak – Chládkové (Kliačik) – sedlo Príslop (nocľah v prístrešku) – Vyšné Rudno – Tlstý diel – Ľubochnianske sedlo – Grúň – Kopa – Korbeľka – Ľubochňa

Naberám smer Rakytov

Už tri týždne každý deň pozorne študujem predpoveď počasia a stále je to o tom istom. Buď hlásia zamračené s prehánkami alebo trvalý dážď. Neskoré babie leto akoby ani nechcelo prísť. Až začiatkom októbra sa situácia mení. Mohutná tlaková výš sa zo Škandinávie nezadržateľne valí do strednej Európy. Je rozhodnuté! Batoh mám už dávno zbalený, tak ešte v ten večer ma nočné spoje unášajú pod svahy Veľkej Fatry. Vystupujem v ústí Teplej doliny pri horárni Teplô. Hneď vyberám fotoaparát a robím prvé zábery. Zakrátko už šliapem dolinou, prechádzam skalnými útvarmi prielomu Teplého potoka a v závere doliny začínam prudko stúpať lesmi hore.

Ďalšiu zastávku si robím až na poľane pod Rakytovom. Pokúšam sa zdokumentovať rannú náladu. Ale dlho sa nezdržím hľadaním tej najlepšej kompozície, lebo pred sebou mám hádam najkrajší výhľadový bod v celom pohorí – vrchol Rakytova. A tam sa chcem dostať čo najskôr. Ešte zdolám zopár výškových metrov a už sa dostávam do mierne stúpajúceho traverzu Rakytova, ktorý sa končí v Severnom Rakytovskom sedle. Odtiaľ je to na vrchol už len kúsok.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Rakytovský fotolov

Len čo som na najvyššom bode Rakytova, hneď „kontrolujem svetlo“ a vyberám fotovýzbroj. Jasná obloha na severe pekne korešponduje s vysokou oblačnosťou na juhu. Ranné slnko hádže ešte dostatočne dlhé tiene, ktoré ideálne prekresľujú štruktúru krajiny. Pocitovo si vyberám miesta, kde staviam statív. Krokom vbok či vzad dolaďujem kompozíciu v hľadáčiku. Snažím sa nájsť hlavne zaujímavý a neokukaný pohľad. Kruhový výhľad z vrcholu je priam ideálny pre panoramatické fotografie. S takmer tretinovým prekrytím cvakám jednotlivé zábery budúcej panorámy. No až doma, po ich spojení, sa ukážu monumentálne zábery hrebeňa, či pohľady na Malú Fatru, Nízke a Vysoké Tatry.

Pod Minčolom a Čiernym kameňom

Veľmi sa neponáhľam, preto dlho sedím na vrchole a donekonečna sa kochám výhľadmi. Až po troch hodinách vstávam a začínam naberať smer Ploská. Čaká ma pomerne prudké klesanie, ktoré dáva zabrať mojim kolenám. Konečne prechádzam cez Skalné vráta a klesám do Južného Rakytovského sedla. Z týchto miest je veľmi pekný pohľad na tento monumentálny vrch.

Odtiaľto, až po sedlo Ploskej, je to cesta traverzov. Najprv obchádzam z východu Minčol a neskôr od západu rozsiahly masív Čierneho kameňa. Z trasy značky je na mnohých miestach veľa výborných pohľadov na okolitú krajinu. Pokrútené a bizarné tvary stromov v lesoch pod Čiernym kameňom vytvárajú viaceré priam tajomné zákutia. Kto tadiaľto išiel v zime alebo za hmly, dá mi istotne za pravdu.

Fotolov na Ploskej

Je tesne po pätnástej hodine, keď dosahujem vrchol Ploskej. Opäť sa zopakuje situácia z Rakytova. Z batohu vyberám fotografickú výzbroj a hľadám tie najzaujímavejšie miesta na fotografovanie. Veľmi pekné sú scenérie smerom k vrchu Čierny kameň, ale hlavne pohľady na blízky Borišov, turčiansky hrebeň s Lyscom a Malú Fatru. Poobedňajšie slniečko ich pekne osvetľuje. Dlho sa tu ale nezdržím, lebo ešte za svetla chcem prísť na Chatu pod Borišovom, kde budem spať.

Borišovský večer

Atmosféru chaty je lepšie raz zažiť ako o nej stokrát čítať. O pravdivosti tohto faktu som sa už mnohokrát presvedčil. Tak je tomu aj teraz, keď sedím v teple pri peci a mihotavý plameň petrolejky osvetľuje interiér. Príjemná a pekná chatárka mi nosí na stôl pivko, horce a zadumaný naplno nasávam túto „nirvánu“ až do chvíle, keď je čas ísť spať. Ležiac v posteli za svetla čelovky si ešte prezriem v mape trasu zajtrajšieho dňa a za malú chvíľu už asi počuť len moje chrápanie.

Ráno na Javorine

Vstávam ešte za tmy. Dnes mám pred sebou najnáročnejší úsek túry. Budem prechádzať zalesneným turčianskym hrebeňom, zdolávať viaceré vrchy, až dorazím do sedla Príslop, kde plánujem táboriť. A keďže slnko zapadá okolo osemnástej hodiny, musím vyraziť čo najskôr. Rýchlo sa pobalím, pred chatou ešte vypijem jedno štartovacie pivko s horcom a už dostávam do nôh prvé metre dnešnej etapy. Značka vedie veľmi príjemným terénom, pričom odlesnené východné svahy dovoľujú výborné ranné pohľady na Ploskú, Rakytov a záver Ľubochnianskej doliny.

Na vrchu Šoproň nestačím obdivovať pohľad na masív Ostredku so Suchým vrchom. No úžasné. Rýchlo fotím a ešte rýchlejšie smerujem na Javorinu, odkiaľ očakávam monumentálne pohľady na okolie. Konečne som tu. Keď sa poohliadnem po okolí, od radosti priam zavýskam. Tá nádherná scenéria zaliata ranným slnkom! Tá stojí za to. Fotím a nadlho si vrývam do pamäti tento pohľad na Ploskú, masív Ostredku a Borišov.

Cez Malý Lysec a Jarabinú na Kľak

Slnko je už dosť vysoko, keď opúšťam toto čarokrásne miesto. Ešte mi zopár solitérnych a pokrútených smrekov dá zbohom a už sa vnáram do prítmia lesa. Ten ma bude väčšinu dnešného dňa ukrývať. Sprvu mierne, neskôr ostrejšie klesám, aby som vzápätí opäť začal stúpať. Pod vrcholom Štefanovej už takmer neverím, že sa to šliapanie do kopca niekdedy skončí. Ale predsa len dosahujem zalesnený vrchol, aby som vzápätí zas začal klesať a zas stúpať...

Nekonečná hrebeňová húpačka ma asi po hodine a pol privádza k rázcestiu pod Malým Lyscom. Zvykol som si pri týchto rázcestiach oddychovať, ale tentokrát si zaslúžený oddych vychutnávam na vrchole Malého Lysca. Slaninka s cibuľkou rýchlo mizne v mojom bruchu. Ešte za hlt pálenky a znovu sa vnáram do lesa. Úsek po vrch Jarabiná je v podstate rovnaký, akým som išiel pred chvíľou. Les, stúpanie do kopca a zase klesanie. Našťastie tentokrát nie sú prevýšenia veľké, tak sa rýchlo dostávam pod záverečný výstup na Jarabinú.

Na jej vrchole stretávam skupinu turistov z Českej republiky. Pohľad na nich mi hovorí, že títo patria skôr na korzo Václavského námestia ako na hrebeň Veľkej Fatry. Pýtajú sa ma na nejaký potok alebo prameň. No toho tu na hrebeni niet. Tak im dávam aspoň hlt z mojich zásob vody a odporúčam im návrat späť, ako pokračovať na Kráľovu studňu, kam majú dnes v pláne dôjsť. Či poslúchli moju radu, neviem, lebo sa poberám ďalej. Lesnatým terénom sa valím ako dáky parostroj, ktorého fukot, tlkot a dupot spoľahlivo odháňa každého macka, ktorý by mal zálusk na moju slaninku, čo nosím na bruchu. Za Vyšnou Lipovou začínam pomaly stúpať masívom Kľaku. Sprvu nebadane, neskôr ostrejšie, až sa musím štverať takmer štvornožky cez bralá na jeho vrchol.

Na vrchole Kľaku

Konečne hore. Fučím ešte tak dobrých pätnásť minút, kým som schopný obdivovať ďalší krásny výhľad, ktorým ma obdarúva Veľká Fatra. Na obzore sa hrdo týči Veľký Choč a dookola sa rozprestierajú hradby hrebeňov Malej Fatry a liptovskej vetvy Veľkej Fatry. Na východe sa akoby nesmelo ukazoval aj masív nízkotatranskej Prašivej. Som spokojný, aj keď na to správne fotografické svetlo by som tu ešte musel počkať aspoň hodinku či dve. A keďže dnes chcem doraziť do sedla Príslop, po krátkom oddychu pokračujem ďalej.

V sedle Príslop

Pri zostupe začínam pociťovať únavu. Paličkami sa snažím tlmiť strmé klesanie terénu, ktoré sa nekonečne vlečie. Za Kliačikom sa mi nečakane otvára pekný pohľad na protiľahlý liptovský hrebeň pohoria a do hlbočiny Ľubochnianskej doliny. Prejdem ešte lúkou a konečne začínam klesať do sedla Príslop. Naraz sa les rozostúpi a stojím v cieli dnešného dňa. Teda, aby som bol úplne presný, ešte musím zájsť asi kilometer poniže, kde sa na malom výbežku nachádza prístrešok pod sedlom Príslop. Vedie k nemu zelená značka, ktorá končí v obci Nolčovo. Ako sem dorazím, hneď sa ukladám táborom. Na upravenom ohnisku onedlho horí ohník a krajinou sa šíri vôňa pečenej slaninky.

Inverzné ráno

Bŕŕŕ, noc bola chladná a nechce sa mi zo spacáku vystrčiť ani len nos, nieto ešte celé telo. Ale do ružova farbiaca sa obloha ma spoľahlivo vydurí z pelechu. Rýchlo sa pobalím a ešte rýchlejšie prichádzam späť do sedla. Zdolávam krátky úsek lesa a prichádzam do terénu, kde sa striedajú lesy s lúkami. Mnohé pekné zákutia brzdia síce môj pohyb vpred, ale neprekáža. Traverzujem Nižnú Lipovú a prichádzam do oblasti pri rázcestí Vyšné Rudno. A tu skoro padám na zadok. Pred sebou mám ranným slnkom zaliaty a krásne viditeľný hrebeň Malej Fatry. Toľkú nádheru a takúto atmosféru som nečakal. Zhadzujem ruksak do trávy a fotím jednu fotku za druhou. To ešte netuším, že tieto úchvatné pohľady mi budú spríjemňovať cestu až po záverečné klesanie do Ľubochnianskeho sedla.

V nízkej oblačnosti

Cesta mi aj vďaka výhľadom ubieha veľmi pohodlne. Vnímajúc každé zákutie lúk a lesov míňam vrch Tlstý diel a začínam klesať do Ľubochnianskeho sedla. Len čo však dosiahnem výšku asi deväťsto metrov, vnáram sa do nízkej inverznej oblačnosti. Musím zbystriť pozornosť, lebo závoj z oblakov mi sťažuje orientáciu. Nakoniec spoľahlivo dorazím do sedla a vedľa božej muky sa usádzam k oddychu. Neskoré raňajky a posledný hlt pálenky mi priamo úmerne zvyšujú náladu a odhodlanie pred „veľkým výstupom“ na Kopu nad Kraľovanmi. Onedlho mizne aj nízka oblačnosť a tak v dobrej nálade vyrážam.

Do kopca, stále do kopca

Hneď na prvej lúke akosi strácam značku. Doparoma, pekne to začína! Chvíľu mi trvá, kým nájdem správny smer, ale potom je už chodník dobre vyznačený. Pomaly naberám výškové metre, aby som ich po zdolaní kóty Grúň (987 m) zase klesnutím do sedla stratil. Ale teší ma fakt, že teraz je predo mnou už len jeden „veľký výstup“ a príde toľko očakávaný vrchol Kopy. Teším sa tam aj z toho dôvodu, že som na nej ešte nebol. A od skúsenejších zálesákov viem, že ma tam čaká krásny výhľad.

Na Kope

Konečne sa blíži vrchol. Už ho cítim v kostiach. A naozaj, pred sebou zbadám turistický smerovník. Pozbierajúc posledné sily pridávam do kroku a za okamih si sadám opierajúc sa o jeho žltú tyč na zem. Len čo sa vydýcham, rozhliadam sa po okolí. Turisti z Krpelian si tu urobili malé sedenie s ohniskom. Ale dnes už opekať nemienim, len si ukrývam do húštiny ruksak a na ľahko sa poberám na vlastný vrchol Kopy. Ten leží západnejšie od turistického smerovníka a vedie k nemu neznačený, ale dobre vychodený chodníček. Žiaľ, vrchol je zarastený a výhľad tu nenájdete.

Za ním sa musím vybrať ďalej po značke smerom na Ľubochňu. Výhľadový bod, okraj brala, dosiahnem za necelých päť minút. Dychtivo očakávam, čo budem vidieť. No teda, tak toto mi vyráža dych. Pod sebou mám malebné údolie Váhu so sútokom Oravy, pred sebou mohutný a ostrý Šíp spolu s malofatrankým Stohom a Veľkým Rozsutcom. Aj v diaľave zanikajúce oblé chrbty horstiev Oravy sú úchvatné! Je len na škodu, že tento kraj onedlho dokaličí stavba diaľnice. Ale hádam naše deti ju už budú vnímať ako výrazný krajinný prvok. Dovtedy však ešte veľa vody pretečie Váhom.

Do Ľubochne

Neviem sa tej krásy vynadívať, ale čas ma začína tlačiť, musím ísť ďalej. Pred sebou mám poslednú etapu tejto túry a to zostup do kúpeľného mestečka Ľubochňa. Značka hneď za vyhliadkou začína prudko klesať. Občas sa pridržiavam kmeňov stromov a pomáhajúc si paličkami pomerne rýchlo zostupujem. Šum lesa akoby mi dával zbohom, keď prichádzam do dolinky Korbeľka s potokom. Ešte prejdem asi kilometer a som dole v doline Váhu pri rázcestí Korbeľka. Tak, zostup som zvládol bez pádov či iných nepríjemností. Ešte pár minút chôdze a stojím na malom námestí v Ľubochni.

Nie zbohom, ale dovidenia!

Hneď si nájdem útulnú krčmičku, kde bohato dopĺňam kalórie, stratené počas prechodu turčianskym hrebeňom Veľkej Fatry. A že to bola úžasná túra, vari nikoho nemusím presviedčať. Nešiel som síce najznámejšou časťou pohoria, ale scenérie a výhľady v ničom nezaostávali za tými z Krížnej či zo Suchého vrchu. Takto dumajúc nasadám do vlaku, ktorý ma vezie domov do začmudenej Bratislavy. Ešte že tie hory a kopce máme.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek