Novohrad - Nógrád geopark

Bezprostredným popudom pre návštevu oblasti Cerovej vrchoviny bola správa z francúzskeho mesta Luberone, kde zasadal Riadiaci výbor Siete európskych geoparkov. Dňa 27. marca 2010 prijal tento výbor za svojho 36. člena jeden z prvých cezhraničných geoparkov na svete, Geopark Novohrad–Nógrád. Tak sa stalo, že slovenský Novohrad sa dostal pod záštitou UNESCO do jedného spolku s názvom European Geoparks Network (skratka EGN) s takými skvostmi ako je Český ráj alebo talianske Adamello-Brenta. Sieť európskych geoparkov založili v roku 2000 štyria členovia a dnes je ich 37. Maďarsko-slovenský geopark je zároveň prvým medzinárodne uznaným geoparkom na Slovensku aj v Maďarsku.

Územie 28 obcí na slovenskej strane (južné časti okresov Rimavská Sobota, Lučenec a Veľký Krtíš) a 63 obcí na maďarskej strane (severná časť Novohradskej župy) obsahuje výnimočné geologické lokality najmladších sopečných štruktúr v oboch štátoch, cenné z vedeckého hľadiska, ako prírodné a kultúrne dedičstvo. Na Slovensku je to 32 geolokalít a v Maďarsku 44. Pre zaradenie do európskej siete geoparkov musí byť toto územie sprístupnené cez geoturizmus alebo vidiecky turizmus a musí slúžiť na celkový rozvoj regiónu.

Trasa

Lučenec – Horná Fabiánka – Krutkova pustatina – Fiľakovské Kľačany – Fiľakovské Kováče – Kurtáň – Fiľakovo – Biskupice – Radzovce – Šiatorská Bukovinka – Bukovinská dolina – Šimonova veža (vstup na NCH Šomoška) – Krúdyho prameň a rybníky – Bukovinský potok – hrad Šomoška a späť cez centrum Fiľakova

Lučenec (196 m)

Naše dvojčlenné cyklistické družstvo sa vybralo na hrad Šomoška jedného pekného júlového rána z Lučenca, kde sme prespali v turistickej ubytovni.
Lučenec sa nám páčil. Majú tam vynikajúcu zmrzlinu, asi najlepšiu, akú som jedla, hneď po chorvátskej. Majú tam Námestie republiky, ktoré sa predtým určite volalo ináč a pripomínalo mi nostalgiu prvomájových sprievodov, kde sme mohli nahlas vykrikovať, čo sme chceli. Na námestí je bufet, ktorý nám miestni poradili ako dobrý a lacný a my sme to ocenili, keď sme večer dopĺňali tekutiny. A majú tam aj moderný mrakodrap, 22 vysokú poschodovú budovu, ktorá nás zďaleka vítala večer pri návrate. Hlavná ulica je plná kvetov - muškátov a petúnií, aranžovaných v najrôznejších tvaroch. Na križovatke sme natrafili na kalvínsky kostol. Na vysokej veži je umiestnený otáčavý kohút, vraj s pozláteným hrebeňom a ukazuje smer vetra, má byť symbolom bdelosti a ostražitosti.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

My sme sa však nezastavili. Bolo už od rána veľmi teplo a bolo nám jasné, že prestávok spojených s pitným režimom bude ešte až až. Zvolili sme najpriamejšiu cestu, po hlavnej Halíčskej ceste, na križovatke pri kostole doprava a odbočka na Fiľakovskú cestu. Potom cez Fiľakovské Kľačany - prvá zastávka na pivo. Krčmička malá, ale nealkoholické pivo čapovali, ako aj vo väčšine ďalších obcí.

Samotné Fiľakovo sme obišli po hlavnej ceste z juhu, a stáli sme až v Biskupiciach, ktoré po maďarsky volajú malebne Fülekpüspöki. Ďalej sme pokračovali cez Radzovce, kde boli asi preteky vo varení guláša. Ráno len rozkurovali oheň pod kotlíkmi a večer, keď sme sa vracali, už tancovali a spievali.

Pri odbočke do obce Belina sme sa prvý raz stretli s informačnou tabuľkou Geoparku. Označovala Belinské skaly, kde sa ťaží kvalitný čadič, ale je tam aj chránená pamiatka skalných útvarov na belinskom lávovom prúde. Križovali sme jednokoľajovú železnicu, ktorá od roku 1871 spája Fiľakovo a Somosköujfalu (Šomošská Nová Ves) a slúžila hlavne na prepravu kameňa, ťaženého v Cerovej vrchovina.

Šiatorská Bukovinka

Šiatorská Bukovinka je posledná slovenská obec pred vstupom do Maďarska – poznáme ju z rádia, keď sme ešte neboli v Schengene. Vznikla spojením obcí Šiator(oš) a Bukovinka. Pomenovanie Bukovinka je jasné zo všetkých tých bukov okolo, ale názov Šiator(oš) je zaujímavejší. Vznikol vraj podľa toho, že obchodníci často museli pri brode cez potok Belina čakať na vhodnú chvíľu, keď bude málo vody a bude sa dať prejsť. Stavali si okolo brodu šiatre.

Život obce sa od konca 19. storočia točil okolo baní. V kameňolome vraj v tom období pracovalo viac ako 1000 robotníkov. Kameňolom bol zrušený v roku 1995, ale po okolí je kopu pamiatok na baníctvo, ktoré úspešne chátrajú. Pri ceste stojí výrazná poschodová budova bytov zamestnancov kameňolomu, má charakteristické poschodové pavlače. Zaplavený kameňolom je dnes asi vynikajúce miesto na kúpanie, stretali sme na ceste množstvo výrastkov s mokrými vlasmi.

Náučný chodník Šomoška

Červenú a zelenú značku, ktorá ide od zástavky autobusu po poľnej ceste, sme odignorovali, na bicykloch sa nám lepšie išlo po asfaltke dookola. Za odmenu sme v obci objavili solídnu reštauráciu s veľmi dobrou kuchyňou a príjemnou obsluhou. Keď sme sa znova napojili na značkovanú trasu, našli sme informačnú tabuľu, aké sú vraj v každej obci, ktorá patrí ku geoparku. Obsahuje vysvetlenie, čo je geopark, a fotografie a hlavne popis všetkých turistických lákadiel vo svojom okolí. Tentokrát to bol zatopený kameňolom, kamenné more, starý bukový porast, kamenný vodopád a hrad Šomoška.

Pokračovali sme podľa značiek po asfaltke cez les až po parkovisko, kde bola pokladňa k náučnému chodníku - veľmi solídna kamenná stavba Šimonovej veže s prístreškom na posedenie. Vedľa bolo aj ohnisko a niečo ako lúka pre loptové hry. Vstupné na náučný chodník a na hrad sme zaplatili, ale hneď sme požiadali, aby nám pani pokladníčka postrážila bicykle. Nemala s tým žiaden problém, za čo jej ešte raz ďakujeme.

Takže ďalej sme pokračovali peši po zelenej značke viac-menej popri Bukovinskom potoku. Náučný chodník má menej ako 2 km, 8 zastávok a končí na hrade Šomoška. Iných turistov sme na tomto chodníku nestretli, takže všetky ovady sa sústredili na nás. My sme však zostali v kľude, nosíme Fenistil v pravom vrecku, len zastavovať sme sa veľmi nemohli.

Pri zastávke č. 3 je prameň so studenou a čistou vodou. Pomenovaný bol podľa Dr. Gabriela Krúdyho, ktorý v roku 1987 inicioval jeho úpravu. Ďalší, asi z rodiny, Pavol Krúdy, otvoril v roku 1928 podzemnú baňu na kamenné uhlie v obci Radzovce. Vedľa prameňa sú umelé jazierka vybudované v 20-tych rokoch 20. storočia hlavne pre okrasu, ale aj kvôli vodným živočíchom.

Ľavá vetva náučného chodníka ide okolo v súčasnosti opusteného kameňolomu Mačacia. V minulosti sa tu ťažil bazalt v obrovskom množstve a vyvážal cez Maďarsko do celej Európy. Osobne si myslím, že sa kameňolom volá Mačacia, lebo sa tam vyrábali mačacie hlavy, ktorými sa dláždili cesty. Pamätám si také čierne kocky aj v Poprade. Ale mohlo to byť aj ináč. Dnes je to náučná lokalita na štúdium vnútornej štruktúry lávového pokrovu a dynamiky pohybu lávy.

Kamenný vodopád

Chodník nás viedol cez bukový les, kde sa stále častejšie povaľovali "tehličky" z čadiča. Boli z nich zarážky na chodníku, schodíky aj múriky. Nakoniec sme objavili zdroj tohto stavebného materiálu - kamenné more. Asi 100 m dlhá plocha voľne nahromadených úlomkov čadičových hranolov. Vzniklo mrazovým zvetrávaním v dobe ľadovej, ale vraj aj počas stavby hradu tam vyhadzovali nepotrebné kamene ako stavebný odpad.

O trochu vyššie je fotogenický kamenný vodopád, ktorý vznikol odkryvom čadičovej lávy so stĺpovitým 5- a 6-bokým rozpadom. Odkryli ho vraj pri stavbe hradu a teraz je slávnejší ako samotný hrad. Boli sme prekvapení, lebo na fotkách tento útvar vyzeral omnoho väčší. Podľa sprievodcu má 9 metrov, odfotili sme ho z každej strany a na našich fotkách vyzeral tiež väčší.

Hrad Šomoška (490 m)

Na konci chodníka bol už hrad Šomoška. Hrad je celkom pekne rekonštruovaný, aj keď sa uvádza, že je to zrúcanina. Bol súčasťou reťaze strážnych hradov južných svahov Karpát. Postavili ho pred rokom 1291 z čadičových kvádrov na vulkanickom kopci. Postavený je na vnútri sopky, ktoré bolo tvorené pevnými horninami. Ostatné časti sopky neboli také pevné a voda ich modelovala a odnášala, až zostal len vypreparovaný sopúch. Počas Rákocziho povstania v 18. storočí bol hrad veľmi poškodený a odvtedy sa začal rozpadávať. Pre okolité obce to bol napríklad aj dobrý zdroj stavebného kameňa, veď maďarská obec Somoskö leží priamo pod ním. Hrad zachránil od úplnej skazy Dr. Gabriel Krúdy - okresný konzervátor prírody, ktorý viedol rekonštrukciu a pamiatkovú obnovu od roku 1971.

Z terasy hradu sú nádherné výhľady na Cerovú vrchovinu. Okolo sú všade bukové lesy, na hradnom vrchu aj vo veku nad 100 rokov. Relatívne blízko, na maďarskej strane, je hrad Salgó, tzv. dvojča Šomošky.

Fiľakovo

Cestou naspäť sme sa zastavili vo Fiľakove. Zlákal nás hrad, ale areál bol už zavretý. Obzreli sme si len jeho okolie, veď do tohto mestečka sme sa ešte v živote nedostali a jeho meno bolo kedysi na každej slovenskej smaltovanej vani. Na pekne opravenej uličke pod hradom je z dlažobných kociek vymodelovaná palma. Fiľakovo má palmu aj v erbe, vraj od rodu Bebekovcov, ktorí pôsobili aj v Afrike alebo možno Koháryovcov. My sme si vytvorili vlastnú legendu o palme a Turkoch, lebo v 16. storočí sa hrad aj s mestom stal na 39 rokov sídlom sandžaku, teda okresu Osmanskej ríše. Odchod Turkov vraj nebol dôsledný a v meste ostalo tristo tureckých rodín, ktoré postupne splynuli s pôvodným obyvateľstvom.

Záver

Na druhý deň sa prehnal cez Lučenec studený front. Do desiatej pršalo a o 11.00 h sme sadli na vlak domov. Ináč by sme si ešte pozreli Ipolytarnóc, čo je lokalita v Maďarsku označovaná za prehistorické Pompeje. Pred asi 20 miliónmi rokov v blízkom okolí vybuchla sopka, ktorá pokryla celu tunajšiu oblasť, vrátane vegetácie, hrubými nánosmi sopečného popola. Ani mnohí rodáci z Lučenca o tom nevedeli, ale je to jedno z najväčších európskych geologických múzeí v prírode.

Alebo by sme navštívili Bujar kaňon na slovenskej strane, kde potôčik odkryl prehistóriu usadzovaných vrstiev tufov. Vraj sa tu dá vidieť odtlačok vetvičky alebo listu pravekého stromu, pripadne zvyšky pravekého dreva, ktoré nasiaklo kremennými zlúčeninami a stal sa z neho kameň. Túto lokalitu propagujú zatiaľ iba na geocachingu, čakala na nás dlhý čas, tak počká ešte rok.

Na úplný záver by som chcela spomenúť obľúbený omyl nás, ľudí zo severného Slovenska. Omylom je, že na južnom Slovensku sa hovorí maďarsky. Všade, kde sme sa hýbali, na stanici, na zmrzline, v potravinách, obchodoch, kníhkupectvách, krčmičkách aj reštauráciách sa nám domáci obyvatelia prihovárali peknou slovenčinou a že ovládajú aj maďarský jazyk, je pre nich len veľké plus.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek