O meste, ktoré má tajné pravidlá

Občas musím ísť do mesta. Mesto má veľa pravidiel, ktoré nepoznám. Neviem, kde a ako sa kupujú lístky na električku. Neviem, kde a ako si mám ten lístok „cviknúť“. Neviem ani to, kam tá električka ide. Odkiaľ to mám vedieť? Nikde to nie je napísané a ak, tak niekde vnútri električky polmilimetrovými písmenkami. Jednoducho SA ráta s tým, že KAŽDÝ vie, ako sa cestuje električkou. Špeciálny prípad je mesto Bratislava. Život v Bratislave je postavený na tom, že poznáte milión zamaskovaných pravidiel. Ak ich nepoznáte, tak je jasné, že ste cudzinec a slama vám trčí z "okädených gumákov". Všetci moji kamaráti (nikto z nich nie je pôvodný Bratislavčan) presne vedia, kde je Záhradnícka ulica, Trnavské mýto, Patrónka, Miletička, Lúky, Starý rozhlas a aj Prievoz. A všetkých pobaví, keď vysvitne, že niekto také dačo nevie.

Keď jazdím autom po Bratislave, je to zážitok a dobrodružstvo. Ešte nikdy som netrafil na prvý krát tam, kam som chcel. Tabule a čiary na cestách sú zrejme len pre domácich, ktorí mesto poznajú. Zvláštne je, že v takej Viedni trafím vždy na prvý šup, kam chcem, aj keď som tam nikdy nebol. Možno preto, že čiary a smerové tabule skutočne vedú tam, kam treba a ešte ich je aj vidno. Skvelý je fenomén Prístavného mosta, vždy prekvapí niečím, čo som nečakal. Projektant tohto mosta bol určite recesista a mal mimoriadny zmysel pre čierny humor. Prístavný most je labyrint, má svoje pravidlá, ktoré nijako nesúvisia s mätúcimi bielymi čiarami a smerovými tabuľami, ktoré sú na ňom. Tie pravidlá musíte poznať a musíte s nimi žiť a byť v strehu, lebo sa nečakane menia. Prístavný most ma fascinuje svojimi meňavkovitými pravidlami, ktoré našťastie nikdy nespoznám.

O autobuse

Veľmi sa bojím vodičov autobusov. Česť výnimkám. Asi preto, že necestujem autobusom často, len v krajnej núdzi a keď, tak mám veľký batoh, nesiem lyže, som špinavý, zablatený, mokrý, prípadne smrdím. A takých oni neznášajú. Optimálny cestujúci je z vodičovej dediny, kamarát z detstva, čistý, tichý, triezvy, bez batohu, bez lyží a má pripravenú presnú sumu cestovného. Tá presná suma je absolútne rozhodujúca. Ak dáte vodičovi za hrsť (posledných) drobákov, nechcite vidieť a počuť ten náser. Mojej kamarátke vodič takéto drobné nazúrene hodil na podlahu autobusu a donútil ju na kolenách peniaze zbierať, pričom, do bordova rozžeravený, nakláňajúc autobus rezal ostré zákruty. Neskúšajte dávať vodičovi autobusu ani veľké bankovky, strašne ho znechutíte, lebo on nie je zmenáreň a nemá prečo vám takýto obrovský obnos rozmieňať. Vodiči autobusov majú svoje košaté pravidlá, roky si ich s posadnutosťou pestujú a vyžadujú ich dodržiavanie. Lenže každý vodič má tie svoje a „cudzinec“ ich buď nepozná, alebo len tak ignoruje. A to je prieser. Strašne sa nahnevajú. Na celý poondený svet. Každý deň sa nájde trubiroh, ktorý NEVIE, že do tohto busu treba/netreba mať miestenku... A nehovorte za jazdy s vodičom! A lyže majte v ochrannom obale! Postupujte ďalej do vozu! A nevystupujte prednými dverami, prepánajána!

S maličkou dušičkou stojím na zastávke, pri nohách mám veľký batoh. Príde bus, stojím pri dverách a vodič na mňa zrúkne: „Kam sa trepeš s tým svinským batohom? Počkaj pri kufri!“ Druhý raz pre istotu už čakám pri kufri a iný vodič na mňa ziape: „Čo tam stojíš pri tom kufri? Nevieš kde sú dvere?“ Na tretí raz stojím neutrálne v strede medzi kufrom a dverami a pán vodič kričí: „Ideš? Nejdeš? Alebo budeš utekať vedľa autobusu?“ A božechráň, aby ste mali lyže. Keď stojím na zastávke s lyžami, mám stiahnuté zadkové polovice na tesno, tesnúčko. Zbadám autobus, blíži sa, srdce mi bije, žalúdok sa obracia vnútrom von, naprázdno pregĺgam. Vidím vodičov výraz, aj on ma zbadal, vidí aj lyže, má zaťaté zuby, pulzujúce svaly na sánkach, farbisto si predstavuje, ako lyžami rozbíjam interiér, lampičky na plafóne a trhám batožinové sieťky v jeho autobuse. V zapotenej ruke stískam vlhkú, nerozmeniteľnú bankovku. So sipotom sa otvárajú dvere, ponížene mu pozerám pohľadom ranenej srnky do očí a čakám na rozsudok...

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

O chate

Na chatách, tam je pravidiel. Tam, vysoko v horách, bez vplyvov z dola, tam sa pravidlá "kotia" ako myši, samé od seba. Potom sa rozrastajú, bujnejú, kombinujú, komplikujú, zanikajú, rodia sa nové. Neexistuje, aby niečo na horskej chate nemalo svoj postup a pravidlo. Dobré ale je, že pomerne spoľahlivo sa o všetkých režimoch včas dozviete z nápisov a piktogramov. Veď už na vstupných dverách väčšiny chát je obrázok s prečiarknutými mačkami a mnoho pokynov ohľadom vašich topánok – nevstupovať v lyžiarkach, pozametať sneh, nevstupovať vo vibramoch, prezuť sa do papúč. Insitné, fixkou nakreslené obrázky vás usmerňujú – tu si odlož lyže, tu si zaves čakan a železá, tu nefajči a tam zase fajči. Nevstupuj s batohom, svoj príchod ohlás na recepcii. Nekonzumuj vlastné jedlá. A tu zase konzumuj vlastné jedlá. Ak chceš nocovať, kúp si aj raňajky.

Skvelý je písomný pokyn na dekách v "lágri" na Adlersruhe - "fussende". Germánsky zmysel pre pravidlá a poriadok je neprekonateľný, myslia aj na to, aby si si náhodou nedal na ksicht nesprávny koniec deky. O desiatej nočný kľud. O pol piatej budíček. Voda nie je pitná. Tu cikaj. Tu nekakaj a tu kakaj. Záchodový poklop vždy za sebou zatvor.

Číslo jedna v mojom rebríčku chatových usmernení je súbor pokynov pri schodoch do podkrovia jednej veľmi známej útulne. Je tam (okrem iného) napísané, že do podkrovia mám ísť vyzutý a až po šiestej hodine večernej, v žiadnom prípade nie skôr. A nasleduje perla horských chatových pravidiel: „Nie, nemôžeš sa ísť ani pozrieť“.

Je nám to treba?

Asi áno. Veď my outdooristi, lezúni, turisti či trampi sme chamraď. Spávame vonku, pijeme vodu z potoka, jeme všelijaké hnusné veci, kadíme po lese. Potichúčky ignorujeme všetky možné návštevné a iné poriadky. Principiálne si robíme, čo chceme, máme na tom založený celý svoj život, alebo aspoň imidž. Ešte šťastie, že niektorí šoféri autobusov a chatári nám vedia ukázať, že svet nie je holubník.