Trasa

Oravská Polhora – Slaná voda, chata – Hviezdoslavova aleja – Hviezdoslavova hájovňa na Rovniach – Ščaviny (Šťaviny), prístrešok – Rabčický zrub, prameň – Babia hora (Babia Góra/Diablak) – Ľadové sedlo (Przelecz Lodowa) – Kościólki – sedlo Brána (Przelecz Brona) – Malá Babia hora (Mala Babia Góra/Cyl) – Jalovecké sedlo (Jalowcowe Siodlo/Przelecz Jalowiecka Pld.) – Jalowcovy Garb – Jalovecké sedlo (Tabakowe Siodlo/Przelecz Jalowiecka Pln.) – Modralová (Medralowa) – Západná Modralová (Medralowa Zachodnia) – Horné Gluchačky (Hlucháčky) – Vyšný tajch – býv. horáreň Borsučie – Bajerovka – pod Martošou – Martoša – sedlo pod Beskydom (Przelecz Polgórska) – rázcestie pod Beskydom Krzyzowskim – Beskid Krzyzowski (Szelúst) – Krzyzówki – Korbielów Górny – Korbielów, Schronisko PTTK Chata Baców

Hor’sa v kraj Hviezdoslavov

Už cesta autobusom z Námestova do Oravskej Polhory a pohľad na slnkom zaliatu hornú Oravu ma ladia na básnickú strunu. Neviem, ako Adushka, ale ja plánovanú pätdňovú túlačku severnou hranicou krajiny podvedome vnímam aj ako exkurziu rovno do ohniska inšpirácie nášho neprekonaného velikána literatúry. Pavol Országh-Hviezdoslav prežil najlepších dvadsať rokov svojej tvorby pôsobiac ako advokát v Námestove. Tento článok si preto dovolím kde-tu ilustrovať pohľadnicami z jeho tvorby. Dúfam, že to nebude na obtiaž, ale na spestrenie. Veď nielen mapovými dielami je turista živý.

V podhorí

Napriek istým obavám, v Oravskej Polhore sa zorientujeme rýchlo. Každý spolucestujúci vám aj sám poradí, kde sa v dlhej dedine vystupuje smerom na Slanú vodu. Trojkilometrový úsek asfaltkou berieme ako rozcvičku svižným krokom, hora pred nami pomaly rastie. Prekračujúc Soľný potok, prvýkrát zabásnim niečo o vode a keď tu zrazu fľaštička. Na stĺpe, vedľa cesty, položená fľaška vodky s nedopitým obsahom a dvomi plastovými frťanmi. Dnešný deň bude ešte veselo. Núkam Aďku, keď odmieta, neriskujem ani ja, no nepohrdneme štartovacím pivkom o pár metrov ďalej na podstienke Chaty Slaná voda. Okolie je vcelku pestované, z náučných tabúľ sa dozvieme čosi o CHKO Horná Orava a čosi o histórii niekdajších kúpeľov. Tie na Slanej vode intenzívne fungovali na prelome 19. a 20. storočia, využívajúc silne mineralizovaný liečivý prameň (50 g/liter) s obsahom jódu a brómu. Kvôli slabej výdatnosti sa myšlienky na jeho obnovu po druhej svetovej vojne nezrealizovali.

Slnko už je vysoko a parkoviskou pod chatou plné, poväčšinou poľských áut. Jednodňový turistický okruh odtiaľto sa teší pochopiteľnej obľube. My svižne pokračujeme Hviezdoslavovou alejou.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

A sme zas hore na Podvrší!
Zas v šumných lesov dvorane,
pod klenbou, z ktorej balzam prší,
kde, príde-li hosť ustatý,
priam kŕdeľ vánkov privanie.

Dlhý úsek, rovný ako pristávacia dráha (ale to je asi tak jediné, čím pripomína aleju) nás privádza na lúku, kde je ďalšie parkovisko plné áut. Pár ľudkov tu češe čučoriedie hneď povedľa cesty. Veď kto ich kúpi, nevie odkiaľ sú. Už len jedna zákruta do kopca a stojíme pred ospievanou hájovňou na Rovniach s ozdobným štítom.

Jak hniezdo v tesnu parutí
v úkryte košatého krovia
v hôr neprehľadnom zákutí
chalupa čuší hájnikova

Zhodou okolností je pondelok, keď múzeá majú zatvorené brány, no aj tak sa v krásny deň nechceme zdržiavať. Na exkurziu ešte príde čas. Aďka si necháva naplniť vodný vak vodou, ale je akási hnusná, chlórová. Nehľadiac na to, je načase potiť prvé intenzívnejšie výškové metre pozdĺž žltej značky nahor.

Čučoriedok čas

Solídny chodník sa kľukatí lesom príkro dohora s občasnými rovinkami na vydýchanie. Hoci je len okolo obeda, začíname stretávať vracajúcich sa zberačov čučoriedok. Aj my sa výdatne kŕmime, zobkáme šťavnaté bobuľky popri chodníku, občas preložené porciou malín. Na jednom mieste tak míňame mostík cez potok Bystrá, našťastie vracať sa nám treba len pár desiatok metrov a zas sme na správnej ceste.

Hučí potok, hučí, tu v smrečí, tam v bučí
zo skaly na kameň, priepasti do ramien

Výstup nám spestrujú tabule poľsko-slovenského náučného chodníka, hora pozvoľna redne a v pravý čas sa objavuje prístrešok pri smerovníku Šťaviny (Ščaviny). Akurát vyťahujeme proviant, keď medzi nás vtrhnú dve vlasatice a hrmotne sa skladajú na lavice so svojím nákladom. Velikánske koše plné čučoriedok zviazané na chrbtoch po starom – v plachtách. O minútku vchádza aj zvyšok výpravy – celá rodina od detí až po zrelšie generácie. Pery modré až po líca, na nohách gumáky. “Koľo narafal? Sto?“, rehní sa chalan hlučne do mobilu, asi kamošovi na inom grúni. Kým dohryzieme horalku, celá naložená karavána sa kotúľa ďalej.

Tak aj my prekladáme nohu cez nohu, kľukatou stužkou medzi čučoriedím. V hlave mi šrotujú tie desiatky a stovky kíl čučoriedok, veď sme v CHKO. Svoje pocity po chvíľke vyhodnotím ako bohapustú závisť. V hlave s ňou bojujem, kým si neuvedomím, koľko to dá práce. Nielen všetko “narafať” a zniesť dole, ale aj následne pretriediť, spracovať a popri cestách rýchlo predať, kým neskysnú. Sezóna úrody rýchlo prejde, zárobok si treba v hustej konkurencií tvrdo odmakať a aspoň sú celé rodiny mesiac-dva pokope, kým ich zas nerozbije čas brigád a týždňoviek v mestách. Ostatne, kto tu nebol, neuverí. Čučoriedok je mnohokrát viac, než by celá Orava stihla vyzbierať a nemám pochýb, že aj zver má z nich bruchá po zem.

Skywalk

V týchto myšlienkach sa zrazu ocitáme nad hranicou lesa, v nadmorskej výške okolo 1500 m. Chodník sa už len v miernom stúpaní kĺže po vrstevnici bokom hory. Výhľady na juh možno prirovnať k tým z lietadla, horná Orava zhora vyzerá ako rovná fľakatá placka s rozliatou mláčkou – priehradou na obzore. Obraz zhora lemujú viac tušené ako reálne obrysy Tatier a Fatier a pôvabné kôpky baránkov na belasej oblohe.

Len okamih tam pobudnutia:
už mŕtvie bôľ, už slabnú putá,
zrak čistí sa, tlak voľneje,
i oživujú nádeje.

Ocitáme sa pri vkusnom Rabčickom zrube s otvoreným priečelím. Vedľa dva stoly s lavičkami a rovnako pekne zachytená studnička so zurčiacou ľadovou vodou. Opäť ako na želanie. Výdatne sa ponapájame, do pol pása zmyjem prach a pot doterajšej cesty, Aďka napĺňa vodný vak konečne pitnou vodou. Moja fľaša tiež mení obsah, na plastovú chuť vody z vaku som si veru nezvykol.

Je čosi po tretej, na tomto vyhliadkovom úseku s pracovným názvom “rímsa” stretáme prvých zostupujúcich turistov. Hraničný pätník a kolmo doprava „na schody“ stáčajúci sa chodník – posledné stúpanie na vrchol lemuje hranicu s Poľskom. Prejdeme popri poslednom prístrešku pod vrcholom, ktorý tiež zrejme hojne využívajú zberači, aby boli skoro ráno „na paši“.

Podvečer na pohraničnej streche

Vďaka širokému priestranstvu nepôsobí vrchol Babej hory nijako preľudnene. Ľahko si nachádzame miestečko na neskorý obed vedľa pamätnej tabule výstupu Jána Pavla II. na horu. Okrem nej sú tu nejaké triangulačné tyče, slovenský a poľský rázcestník a vcelku mohutná, dômyselne kľukato situovaná stena na seba naukladaných kameňov, evidentne kvôli závetriu. Vystihli sme asi výnimočný deň, nielenže je jasno, aj vánok je len mierny a príjemný.

Po zdokumentovaní všetkých výhľadov sa pohýňame ďalej v ústrety zapadajúcemu slnku. Placatými kameňmi vykladaný chodník sa stáča nadol do kosodreviny a hlbšie do sedla Brána (Przelecz Brona) s výhľadom späť na Perć Akademików v príkrej severnej stene hory. V sedle panuje typická večerná tíš, smerovník nás odkazuje na schronisko (chatu) Markowe Szczawiny, ale my sa vydávame ďalej krátko stúpať na Malú Babiu horu. Po štvrťhodinke skladáme batohy na vrcholovom rázcestí.

Dobre nám, sladko nám, ako na konárku
hora šumí vôkol, nad ňou krúži sokol –
my tu v tesnom párku

Slnko zapadá o dve hodinky a s pohľadom na mäkkým svetlom ožiarenú Babiu horu sa nám nechce rozlúčiť. Smerom dopredu sa pod nami vinie zdanlivo nekonečná hraničná stužka hlbokými lesmi. Je bezvetrie, teplúčko, na oblohe len jemná sieťka vysokej oblačnosti. Tu hore niet nikoho okrem nás. Je rozhodnuté, že ďalej pôjdeme až ráno. Noc prichádza rýchlo, hneď po nazbieraní čučoriedok do raňajkovej kaše a krátkom fotolove západoviek.

Slalom hranicou na ďaleký sever

Preberáme sa zmáčaní rosou zarovno s východom slnka. Vyskakujem spod celty z neho čosi zachytiť šošovkou fotoaparátu. Ozaj vďačné miesto na ranné fotenie, z južnej strany sa na nás zubí tatranský hrebeň. Svieži severák sviští kosodrevinou, kamsi odniesol otravné nočné mušky a privial – koho to?

Sirôtka ani nevie v chvíli,
kam prvej čiahnuť do zbierania.
Veď celé kystky, kytky, kôpky
po snetiach visia, páč, len páč!

V okamihu je vrcholček kopca z každej strany obsypaný skupinkami zberačov. Hrbia sa vo svahu a usilovne hrabkujú ako o život. Na raňajky v tráve niet v takom vetrisku ani pomyslenia, narýchlo pripíname spacáky a zbiehame nižšie na úroveň lesa, vychutnať si tradičnú ovocnú kašu.

Navôkol zase bujné lesy:
smrek, jedľa, sosna v družnej zmesi,
opreté husto bok o bok
tak dvíhajúc sa vozvysok.

Čaká nás dlhý rovný padák do Jaloveckého sedla (Tabakowe Siodlo/Przelecz Jalowiecka Pln.), blatistý šmykľavý terén kompenzujú opäť bohaté priehrštia čučoriedok. Aďka nahlas zvažuje opustiť hranicu a švihnúť si to „skratkou“ po žltej značke. Rezolútne odmietam, som totiž zvedavý na najsevernejší bod Slovenska, Modralovú (Medralowa). Vrch krpáľa je neďaleko a ukáže sa, že okrem geografickej zaujímavosti nestojí veľmi za zmienku. Hora, kde sme ráno zanechali zľahnutú trávu, sa črtá len úzkym priesekom.

Na východ tiahnúci sa les,
v polovál stredkom prehlbený,
z smaragdu rámom zdá sa dnes,
v ňom v kúzle božskom, v božskom čaru,
jak v katedrále na oltáru.

Keby tu bola rozhľadňa, alebo aspoň prístrešok s lavičkou, to by bolo o inom. Takto iba dosúšame rosou zmáčané spacáky a na lúčke obďaleč dokumentujeme poľskú útulňu. Zrejme slúži najmä zberačom lesných plodov, už tu ale nikoho niet.

Do doliny Polhoranky za legendárnou geoskrýšou

Ďalším klesaním po hranici prichádzame k rázcestiu Horné Gluchačky (Hlucháčky). Nič okrem smeroviek tu nie je, tak pokračujeme bez zastávky do doliny na Vyšný tajch, kde je približne niečo podobné. Schádzame asfaltkou v najsevernejšej doline krajiny popri prameni pri ceste a schátralej horárni Borsučie až takmer k rázcestiu Pod Martošou. Ťažba drevnej hmoty sa posúva k hornej polovici doliny, celé stráne nižšie sú vykosené na holiny.

Zlákala nás sem jedna geoskrýša, založená ešte v praveku tejto navigačnej hry na Slovensku, v roku 2004. Je jednou zo štvorice maxiskrýš, ktoré boli ukryté v severnom, južnom, východnom a západnom kúte krajiny v rámci jednej série. Jej vyvrcholením má byť bonusová finálna skrýša, ktorej súradnice získa len ten, kto odhalí všetky štyri zo série. Stáčame sa teda doľava cez mostík s ambíciou nájsť správnu zvážnicu na vrchol kopca Bajerovka, batohy nechávame skryté v húštine.

Jedlina, jedlina, ako tá noc tmavá
nikde hviezdy, nikde svetla
zajala ma, pooplietla
či napred, či nazad, v cestu sa mi stavia

Výprava za pokladom dopadla úspešne, i keď sme prišli o hodinu času, kopu síl, a naopak odniesli si škrabance z nepriestupnej hory, ktorou sme sa prebíjali na vrchol. Pred druhou sa vraciame na hranicu k rázcestiu Martoša a rozbaľujeme obed.

Spláchnutí z hranice

Sedíme na medzi, prežúvame slaninu a študujeme mapu, kadiaľ sa vydáme ďalej, aby sme do súmraku stihli vystúpať na Pilsko. Klasicky, zo sedla Hliny to vyzerá byť pekná otrava priesekom lesa. Už na začiatku trasy sme si povedali, že by to bol prvoplánový nerozum, ortodoxne sa držať hranice, doprajeme si krajinársky pestrejšie zachádzky na poľskú, či slovenskú stranu. V pláne je teda obetovanie pár výškových metrov naviac a zostup do Korbielówa, z ktorého vedie hneď niekoľko značených trás na Pilsko. Ako sa dvíhame, predbieha nás ďalšia skupinka zberačov, kričiaca o ratu – ide búrka.

A naozaj, krátkym stúpaním na jeden z početných beskydkov nás sprevádza dunivé hromobitie. Ideme priamo v ústrety čierňave, keď práve včas berieme žltú odbočku z hranice smerom na Gorny Korbielów. Blesky križujú zatemnenú oblohu, keď len tak-tak s nástupom lejaku vbiehame pod doštenú terasu prvej chaty. Vydýchavame sa pod natiahnutou celtou, za pol hodinky búrka slabne, no vytrvalo prší ďalej. Využívam to na sprchu pod prasknutým odkvapom chatky, luxus! Nad nami prehrmia ešte dve, či tri ďalšie búrky, cestou sa valia potoky. Po dvoch hodinách čakania je jasné, že Pilsko sa dnes nekoná - nocľah si hľadáme dole v Korbielówe.

Hej, máte i vy hrmavice,
oblohou čierny žiaľov pás
no oblak vyplače sa vraz,
zavzlyká, vzlietne – ide ďalej;
a po prestávke krátkej, malej
nad vami vzchádzajúcej zory
tým krajšie zabroneje líce.

V hustom daždi hľadáme pomedzi domky s výveskami “noclegi“ turistickú chatu Baców. Trvá nám to omnoho dlhšie ako nájsť kravkám pri návrate z paše správny dvor. Napokon zvoním na priedomí dosť nevábne vyzerajúcej chalupy. Pripomína naše chaty okresných poľovníckych spolkov zo šesťdesiatych rokov, jedine niekoľko obliečok, "sušiacich" sa vonku na daždi nasvedčuje možnosti ubytovania. Všetky pochybnosti však marí usmievavý chlapík, čo nám otvára a pozýva dnu, hoc z nás cícerkami tečie voda. Vyhrávame izbičku za 5,- € na osobonoc, sprchy s teplou vodou sú na prízemí.

Sympatický a zhovorčivý pán domáci tu práve nemá ženu (tým je vysvetlené to prádlo na daždi, hovorím si v duchu), takže sa nevarí, no vďačne nás ponúkne zo svojho piva a každú odpoveď začína pozitívnym „nema problema“. Nuž ani Aďka nema problema a poď ju variť cestoviny v jeho hrncoch do jeho kuchyne. Okrem nás sú tu ešte dve dvojice, jedna žužlá v jedálni nejaké korbáčiky, druhá si veselo užíva svoje chvíľky v izbe na poschodí. Pri večeri nad mapou rozhutujeme, či sa naša túlačka po dvoch dňoch končí, alebo ideme ďalej. Tú minútku medzi zaľahnutím a tvrdým spánkom vnímam len dážď, šumiaci na plechovú strechu čosi škodoradostné o tom, že za nás aj tak zajtra ráno rozhodne počasie...

Poznámka:
Všetky citované verše pochádzajú z Hviezdoslavovho diela Hájnikova žena.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek