Svet

Aljaška III. - Víkend v divočine (NP Denali)

01.10.10
Počasie je stále daždivé a tak to vezmeme hop alebo trop. Vybavíme si povolenie na prespatie v parku a keď bude veľmi zle, tak sa večer vrátime. Za povolenie sa neplatí, len treba absolvovať školenie o prežití v divočine. To sme už absolvovali. Na správe parku si vyberáme jednotku 39, kde už Ľubo bol, zdá sa nám to istejšie. Zároveň dostávame BRFCák - bear resistent food container, v ktorom budeme skladovať jedlo a drogériu.

Výlet do divočiny je na vlastné nebezpečenstvo – žiadna horská služba nás tu zachraňovať nebude. Na správe si síce poznačili, aké máme skúsenosti s horami, na koľko dní navyše máme jedlo a čo máme oblečené, ale mala som dojem, že to skôr kvôli prípadnej identifikácii našich pozostatkov. Ešte kupujeme čiastkovú mapu oblasti. Sú na nej len vrstevnice a vodné toky. Je potrebné si dobre pozrieť hranicu svojej jednotky, lebo ak spíte inde, hrozí za to pokuta.

Sobota

Autobus o desiatej stíhame tesne. Batohy nahadzujeme cez zadné dvere a sadáme si k nim. Prší a je zima. Ak uvidíte divé zvieratá, zakričte, zastavím, inštruuje nás vodič. Prednáša celú cestu ako encyklopédia. Ako si toho môže jeden človek toľko zapamätať, je mi záhadou. Vidieť sa tu toho dá naozaj veľa – medvede, soby, losy, Dallove ovce, orlov, vlkov, líšky, svište či rysy. Máme asi tri pauzy na chemické WC, jedno aj s krátkou fotopauzou. Na mieste, kde sa cesta vyšplhala vysoko nad okolitú krajinu, míňame vrchol skaly, na ktorej sú vo fotogenickej póze nad sebou štyri Dallove ovce. Sú to krásne zvieratá, ktoré mi najviac pripomínajú naše kamzíky, a aj sa zdržujú vo vyššie položených skalných terénoch.

Po 100 km a cca 4 hodinách jazdy nás autobus vyloží pred Eielson visitor center. Je vybudované čiastočne pod zemou a veľmi ekologicky, ale neposkytuje žiaden servis, len WC a strechu nad hlavou, a samozrejme množstvo informačných panelov. Ak ste doteraz ignorovali všetky múzeá a náučné tabule, môžete to tu dobehnúť. Za pekných dní odtiaľto vidieť Mt. McKinley. Ten samozrejme v tomto počasí nevidíme. Sedíme zdecimovane na stoličkách a čakáme na autobus smerom späť na miesto, odkiaľ chceme vyraziť.

Cestou - necestou

Autobus nám zastavuje pod výhľadovým miestom Stony Hill Overlook. Odtiaľto sa poberáme pozdĺž koryta potoka Little stony creek. Predierame sa cez kríky, nohy sa zabárajú do mäkkej močaristej pôdy a tak nepostupujeme obvyklou turistickou rýchlosťou. Na mieste s dobrým rozhľadom – treba sa obzerať po prípadných medveďoch – si varíme na variči obed. Metodické video hovorilo, že v prípade, že sa zrazu objaví medveď, treba jedlo rýchlo zbaliť do BRFCáku a vzdialiť sa od neho. Ako však doň zbaliť práve uvarenú horúcu polievku, o tom sa nikto nezmienil. Našťastie sme tento rébus nemuseli riešiť v praxi.

Počasie sa pomaličky zlepšuje a dokonca sa ukazuje slnko. Kráčame raz z jednej, raz z druhej strany potoka. Je malý a tak sa dá preskakovať aj v turistických topánkach. Väčšie potoky a riečky treba brodiť v sandáloch, aby topánky ostali suché. Rieky sú tu plytké a široké, v letnom období pozostávajú z viacerých potôčikov, pričom každý z nich obvykle brodíte na inom mieste. Môže sa stať, že po dlhom brodení rieky zistíte, že posledný prúd je na vás príliš silný. Nájsť potom cestu späť nemusí byť jednoduché, ak ste nemali zapnutý GPS prístroj.

Na jednom mieste sú z oboch strán potoka strmé steny a tak stúpame na kopec. Všeobecne tu však treba rátať s tým, že na kopce sa nelezie a vandruje sa údoliami, hory sú len suť. Tu sme ešte nízko a nachádzame lúčku, pleso, zabudnuté parohy a pestrú kvetenu. Úplne úžasný je výhľad dopredu, modrá obloha, zelené kríky, oranžové skaly, a vzadu mohutná hora. Vidíme, že už potrebujeme zísť dolu k potoku, tak zo strmého kopca jednoducho zlyžujeme v suti. Popri potoku sa predierame neprehľadnými kríkmi. Aby sme nevyrušili medvede alebo losy, tlieskame a hlasno sa rozprávame. Ráno na parkovisku sme videli losicu s mláďaťom a prekvapilo nás, o aké veľké zviera ide. Los vraj zabije na Aljaške ročne niekoľko ľudí – je pomerne hlúpy a tak sa po vás môže kedykoľvek znenazdajky rozbehnúť a prednými nohami aj rozdupať.

Na ďalšom vyvýšenom mieste nad korytom si robíme prestávku a pozeráme, čo nás čaká ďalej. Nechce sa mi zase vracať medzi kríky, lebo sa tam bojím, ale čo sa dá robiť. Onedlho z doliny vyjdeme na obrovskú zelenú pláň, obkolesenú horami. Až niekde na konci pláne sa začína hranica našej jednotky. Po chvíli opúšťame naše koryto a cez čučoriedie sa prederieme k Stony creeku, na ktorého prebrodenie už treba použiť sandále a trekové paličky. V diaľke vidíme trojicu turistov, ktorí vyzerajú, že sa chystajú utáboriť v tejto jednotke. Nás čaká ešte dlhý pochod a trochu im závidím. Myslím si, že už len po rovine v nízkom čučoriedí, ale to sa poriadne mýlim.

Asi desať minút kráčame skalnatým korytom rieky, z ktorého sa vyškriabeme do čučoriedia. To nám na niektorých miestach siaha vyše kolien. Pôda je podmáčaná a s ťažkými batohmi dvíhame nohy čoraz ťažšie. Okrem toho sa nám do cesty stavajú húštiny mladých stromov, ktoré sa snažíme obchádzať. Nemáme chuť vliezť macovi do brlohu. Občas však nie je vyhnutia a pomedzi mladé brezy či iný porast ísť musíme. Na relax môžem zabudnúť, lebo okrem fyzickej námahy je stresujúce, keď každú chvíľu začne niekto z nás tieskať a vykrikovať, v rámci protimedvedej prevencie. Nikdy neviem, či náhodou na hluk nie je nejaký reálny dôvod.

Konečne Mt. McKinley

Pozvoľna stúpame smerom k nízkym výbežkom, na ktorých chceme spať. To, čo vyzeralo ako jednotné zelené pole, je však na poslednú chvíľu neočakávane členité a tak postupujeme pomaly. Ľubo krúti hlavou nad mladými porastami briez, vraj pred siedmimi rokmi to tu tak nevyzeralo, asi sa vraj fakt otepľuje. Za odmenu sa nám však za chrbtom začína vynárať obrovská biela kopa – sám Mt. McKinley. Teraz ľutujeme turistov v jednotke 33, oni ho cez horu neuvidia. Brodíme malý potok a konečne sa dostávame k malým vyvýšeninám. Doteraz sme nevideli žiadny terén, kde by sa dal postaviť stan, všade podmáčané čučoriedie, prípadne húština a skaly. My však potrebujeme ako-tak rovný trávnatý povrch a najmä rozhľad. Spoliehame sa teda na vrcholky kopčekov. Jeden je rozrytý ako od divej svine, pokračujeme teda ďalej, aj keď sme už strašne unavení a hladní. Vhodné, aj keď riadne veterné miesto na stan nachádzame až na najvyššom mieste. Výhľad je však úžasný, teplé podvečerné slnko, hoci je už pol deviatej, krásne osvetľuje krajinu. Polárny deň poriadne predlžuje čas, ktorý je pre fotografa najvďačnejší. Dnešný pochod nám trval 6 hodín a prešli sme 10 km, čo je dosť málo, ale neupraveným terénom a "na ťažko".

Rýchlo staviame stan, vo vetre sme úplne premrzli. Obloha sa úplne vyčistila a z Mt. McKinleyho vidieť čím ďalej viac. Okolo nás je krásne, ale pusto. Smutné kopce zo sute, na ktoré asi nikto nelezie. Po postavení stanu ideme o sto metrov ďalej variť večeru. Maťo zohrieva vodu a ja pravidelne skenujem okolie, či sa niečo neblíži. Zalejeme si dehydrovanú, tzv. kozmickú stravu. Aj keď som hladná, som taká nervózna z medveďov, že sa ani poriadne nenajem. Chalani idú odniesť BRFCák sto metrov zase iným smerom a už rýchlo zaliezame do stanu.

Nedeľa

V noci je dosť zima, poriadne zaspím aj kvôli strachu z medveďov až nad ránom. To nás ale už budí Maťo nadšenými výkrikmi fotografa v raji. Mt. McKinley na obzore je ako namaľovaný. Scott Peak vedľa neho je rovnako úchvatný. Nasledujú aspoň hodinové fotografické orgie. Potom sa zbalíme a za odmenu vylovíme chlieb s tuniakom z BRFCáku. Ten stojí na pôvodnom mieste, žiadne medvede s ním futbal nehrali. O desiatej sa vydávame späť. V potoku, na ktorý sme včera cestou naďabili, si naberáme a dezinfikujeme vodu. Piť vodu bez dezinfekcie sa tu neodporúča kvôli prvokom Giardia, ktoré môžu spôsobiť ochorenie giardióza. Potom sa rozhodneme ignorovať vysoké kríky a pokračujeme dolu popri potoku, priamo k Stony Creeku. Neďaleko ústia nám prebehne pred očami líška, ale veľmi ďaleko. Viac zvierat počas tejto túry nevidíme.

Opäť húštiny

Pri Stony creeku to najprv ide dobre, po štrku na brehu. Húštinám sa ale aj tak nevyhneme. Potok je v strmom koryte a tak nám neostáva nič iné, ako sa predierať cez vŕby vysoko nad našimi hlavami. Ideme prakticky v absolútne nečitateľnom teréne, čo je dosť stresujúce. Keď po ľavej strane zbadáme nejakú vyvýšeninu, hneď sa tam štveráme. Prejdeme cez akýsi val na pláň s čučoriedím. Rozhľad je rozhodne lepší.

Na jednom mieste sa vyštverám opäť hore na val a s veľkou úľavou zisťujem, že pod sebou už nemáme žiadne vŕby, ale skalnatý široký breh potoka - ten, kade sme šli aj včera. Zlezieme dolu a prichádzame takmer až k miestu včerajšieho brodenia. Prebrodíme ho a varíme maruchanku - obdobu vifonky. Riešime, kade ísť ďalej. Limituje nás posledný autobus o pol piatej. Mohli by sme ísť susednou dolinou vľavo, popri veľkom Stony Creeku, alebo pôvodnou cestou popri malom. Bojíme sa však, že by sme sa stále museli prezúvať do sandálov kvôli brodeniu a bus by sme nestihli. Vraciame sa teda pôvodnou cestou a o pol štvrtej opäť stojíme na Park road.

Sedem medveďov

Dobrodružstvo v parku sa však zďaleka nekončí. Zastaviť autobus nie je také jednoduché. Prvý je servisný. Druhý úplne plný. Fíha, čo keď bude plný aj posledný? Začína pršať. Očividne sme v parku vychytili krásne 24-hodinové okno a nakoniec zmokneme na ceste. Z opačnej strany ide autobus a šofér nám hovorí, že v Eielsone je kopec ľudí a všetky busy budú plné. Ale za ním vraj ide camper bus, ktorý si máme zastaviť už smerom do Eielsonu. Lenže nič nejde najbližšiu polhodinu a prší. Omrzí nás stáť na mieste a tak si na seba hodíme batohy a ideme smerom na Eielson. Veď bus sa dá stopnúť kdekoľvek. Oproti sa vynorí autobus - autoškola. Naloží nás a na náš úžas sa otáča späť k Eielsonu. Vysvitne, že sem prišiel kvôli nám a ďalším stroskotancom na ceste zo svojej tréningovej trasy od Eielsonu na Wonder lake. Očividne si o nás dali šoféri vedieť.

Na Eielsone pristúpi dav ľudí a konečne ideme smerom ku vchodu do parku. A hoci sme za celú túru v divočine videli len jednu líšku, cestou späť vidíme tri medvedice so štyrmi mláďatami, dve čriedy sobov a jedného orla. Perličkou bola situácia nad jedným kaňonom. Stojíme, lebo "Orol na ľavej strane." Z druhého konca autobusu sa ozve: "Ale medveď na pravej." Pri pustom zatvorenom návštevníckom centre už len hodíme BRFCák do patričného kontajnera, aby vedeli, že nás nemusia hľadať, a unavení sadáme do auta, ktoré nás odvezie do našej útulnej "cabin".

Maťova reportáž z tejto časti výletu je tu.

Fórum 8 príspevkov
Aljaška III. - Víkend v divočine (NP Denali) 30/09/11 22:39 8 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Jesenné Grinavské jazerá Nie sú to síce žiadne veľhory, ale podhorie Malých Karpát na rozhraní lesa a vinohradov vie byť na jeseň veľmi príjemné na dopoludňajšiu vychádzku. Takto sme sa počas babieho leta s mamou a Maťkom vybrali do obľúbenej lokality nd Grinavou, časťou Pezinka. Okrem farebných vinohradov sa postupne prechádza okolo troch rybníkov. K tomu nás čakajú ešte dve pekné vyhliadky. 05/12/19 Soňa Mäkká Malé Karpaty
Túra Lago d´Idro s deťmi – tipy na výlety Ako už viackrát, aj letná dovolenka 2018 dopadla tak, že sme sa vybrali do Rakúska a severného Talianska. Podmienkou boli hory, voda a zázemie pre karavan. Vodou nemuselo byť nevyhnutne more, viackrát sme boli pri Lago di Garda a tak sme sa rozhodli, že preskúmame niektoré ďalšie z jazier v oblasti. Potrebovali sme aj ciele výletov priamo v okolí kempu, pretože mladší Maťko ešte sám nebicykloval a do sedačky či cyklovozíka je už ťažký, takže presun z kempingu za atrakciami musel byť pešo alebo hromadnou dopravou. Po niekoľkodňovom prieskume sme sa rozhodli pre Lago d'Idro. 28/11/19 Soňa Mäkká Svet
Reportáž Namiesto ostnatého drôtu voľný pohyb ľudí aj zvierat Pred tridsiatimi rokmi padla Železná opona, ktorá nás oddeľovala od slobodného západu. Na celom úseku železnej opony v rámci ČSSR zomrelo podľa Ústavu pamäti národa 280 civilných obyvateľov. Na slovenskej časti opony bolo pri pokuse o prechod hranice smerom na západ usmrtených 42 osôb zastrelením, elektrickým prúdom, výbuchom mín, roztrhaním psami a inými zákrokmi príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti a Pohraničnej stráže. Dnes je režim na hranici absolútne opačný. Vzhľadom na minulosť týchto miest sa v nich zachovala viac alebo menej neporušená príroda, do ktorej sa chodí na túry, cyklotúry či len obyčajné vychádzky. Navyše, s voľným prekračovaním hranice, o ktorej niekedy v poli ani nevieme, kde presne je, a v tej chvíli to ani nie je dôležité. 17/11/19 Soňa Mäkká Publicistika
Najnovšie články na titulke
 
Recenzia Bridgedale Stormsock – nepremokavé cykloponožky Jesenné obdobie nemusí znamenať koniec cyklosezóny, ak sa cyklista dobre vystrojí. Pokiaľ sa vám však nechce kupovať nové tretry, máte v zásade dve možnosti, ako ochrániť nohy pred chladom a vodou. Jednou sú nepremokavé návleky, druhou nepremokavé ponožky. Druhú menovanú možnosť som vyskúšal s ponožkami Bridgedale Stormsock v strednej hrubej verzii. dnes Ľubomír Mäkký Obutie
Ferrata Dolomity – Cascata Rio di Fanes Dolomity sú jedno z mojich obľúbených miest a nikdy dlho neváham, keď je možnosť sa tam vrátiť. Tento rok som ich navštívil dvakrát a zakaždým sa dostala do programu aj turisticko-ferratová prechádzka v oblasti Province of Belluno. Príjemný a relaxačný okruh s prechodom okolo vodopádov Cascate di Fanes je spojený s lezením cez ferraty, ktoré sú vybudované pri oboch veľkých vodopádoch. včera Michal Mikuláš Zaistené cesty (via ferrata, klettersteig)
Túra Žarnovica – Paradajs – Sklené Teplice – Žiar n. Hronom Babie leto vyčíňa. Teploty lámu rekordy pre október. Denné aj nočné. Chcelo by to vyraziť do prírody aspoň na dva víkendové dni. Moje pokusy s kontaktovaním ľudí náchylných na túto aktivitu zostávajú bez odozvy. Nič mi neostáva, len zo zásobníka ešte nezrealizovaných trás vybrať jeden hrdzavejúci projekt a vydať sa na cestu sám. Treba ho stihnúť, pokiaľ sám nepodľahnem korózii. Bude to spoznávanie západných oblastí Štiavnických vrchov červenou zo Žarnovice do Žiaru nad Hronom. Väčšinu ostatných značených turistických chodníkov z a do Banskej Štiavnice som prešiel. No tento je pre mňa okrem krátkeho úseku neznámy. 18/11/19 Vladimír Mikuš Štiavnické vrchy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Aljaška III. - Víkend v divočine (NP Denali) 30/09/11 22:39 8 príspevkov
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.37 (0.1)