Lomnianska vrchovina

Lomnianska vrchovina je západnou časťou Javoria, sopečného pohoria juhovýchodne od Zvolena. Od centrálnej časti, ktorú geografi označili nezáživným a nezaužívaným názvom Javorianska hornatina, ju oddeľuje Podlysecká brázda. Smerom na juhozápad spadajú chrbty Lomnianskej vrchoviny do Pliešovskej kotliny, ktorá ju oddeľuje aj od Štiavnických vrchov. Na severe hraničí vrchovina so Zvolenskou kotlinou.

Geomorfologicky je zaujímavá jej severozápadná časť, kde je jej súčasťou oblasť zvolenského Pustého hradu a dokonca i Stráží. Tieto časti sú oddelené hlbokými, prielomovými dolinami Neresnice a Hrona. Najvyšším bodom je zalesnený vrch Lomné (907,6 m n. m.). Vrchovinu budujú pyroxenické andezity a ich pyroklastiká, na ktorých sa sformoval pomerne členitý vrchovinný reliéf. Zväčša ju kryjú dubové a bukové lesy, ktoré sú prekryté starým lazníckym osídlením (Michalková, Kráľová, Zaježová a Sekier).

Kráľová

Už v roku 1424 sa spomína osada Királyfalva ako súčasť zvolenského feudálneho panstva. Koncom 18. storočia sa spolu s ďalšími okolitými osadami a lazmi spojila do jednej obce, ktorá sa však od polovice minulého storočia postupne vyľudňovala a administratívne sa začlenila do mesta Zvolen. Nové perspektívy sa javili po vybudovaní prímestskej rekreačnej zóny s hotelom a lyžiarskymi vlekmi. V ostatných rokoch sú tu možnosti jazdenia na koni, čo využívajú aj deti, ktoré prežívajú na Kráľovej romantické indiánske leto.

Aby sa Kráľová stala atraktívnejším cieľom peších turistov, chýbalo značenie. Napriek tomu si sem Zvolenčania radi vyšli na krátku prechádzku, alebo na hríby, na maliny, na černice, ale i na syr, bryndzu či žinčicu, ktorými je Kráľová takisto známa. V roku 1993 sme tam organizovali Tábor ochrancov prírody, v ktorom som mal na starosti jeho turistickú časť. Prešli sme celé okolie a účastníci nešetrili slovami obdivu ku kraju, ktorý bol vtedy mimo slovenského turistického diania.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Kráľová je spojená so Zvolenom úzkou asfaltovou cestou, ktorej kvalita nezodpovedá 21. storočiu. Po nej premáva aj mestská hromadná doprava Zvolen. Ak sa vyberiete na bicykli, čaká vás pomerne náročné, ale zvládnuteľné stúpanie. Na konečnej zastávke autobusu sa síce asfaltová cesta končí, ale ak budete pokračovať priamo po poľnej ceste, vari po pol kilometri sa znova objaví kvalitný asfalt a príjemným zjazdom sa pohodlne dostanete do Dobrej Nivy.

Nová žltá značka č. 8505

V roku 2010 zvolenskí značkári Klubu slovenských turistov vyznačkovali novú žltú trasu, ktorá spojila Kráľovú s turistickým svetom. Jej začiatok nájdeme pri zvolenskom autokempingu v Neresnici a prvý úsek je vlastne starým značením, ktoré bolo súčasťou dnes už neexistujúceho tzv. Neresnického okruhu (žltá značka bola zrušená na úseku sedlo Vráta - Burzovo - Za Kohúťou). Celková dĺžka novej značky, ktorá spája Zvolen cez Kráľovú so Zaježovou, kde sa pripája na červenú Rudnú magistrálu, je 16,5 km.

Je to tip na príjemnú, nenáročnú túru. Ja som si ju nedávno prešiel na dvakrát. Prečo na dvakrát? Nuž príčinou bolo, že som neodolal hubárskej vášni.

Sása – ranč Bezekov laz – Sáska dolina – Zaježová

Hoci do horskej lazníckej obce Zaježová (dnes súčasť Pliešoviec) sa môžeme dostať aj autobusom, spoje sú riedke a tak som si za východisko túry vybral Sásu, kam smerujú autobusy zo Zvolena.

Sáse dominuje kostol, ktorý už z diaľky hovorí o tom, že tu bola osada, keď bol v obľube románsky sloh. Cez dedinu prechádza červeno značená Rudná magistrála. Po nej kráčam do Sáskej doliny. Keď som tam bol pred mesiacom na bicykli, cesta bola rozbitá. Dnes sa na nej, aj vďaka peniazom z eurofondov, leskne nový asfalt. Prechádzam okolo známeho ranča, v ňom môžete dať prednosť inému relaxu, ako je pešia turistika. Pred tromi rokmi, keď Sása oslavovala 675. výročie prvej zmienky o obci, sme odtiaľto s domácimi turistami vystúpili na blízky vrch s trochu pejoratívnym názvom Štetka (771 m n. m.), z ktorej je výhľad na Pliešovskú kotlinu a Štiavnické vrchy. Staré turistické smerovníky v Sáskej doline sú vrastené do kmeňa stromu. Toto riešenie, ktoré nehovorí o cite k prírode, nie je na Slovensku nič nezvyčajné. Na susednom strome sú smerovky nové.

Zaježová – Sekier – Kráľová

Asfalt, ktorý väčšina peších turistov berie ako nutné zlo, ma privedie do centra Zaježovej. Červená značka odtiaľto pokračuje do Javoria, no som zvedavý na novú žltú značku. Po nej sa môžeme dostať do Zvolena asi za 5 h (podľa smerovky 4.50 h k ATC Neresnica vo Zvolene). Ešte chvíľu stúpam po asfalte. V miestach, kde sa končí, treba ísť mierne vľavo hore jarkom a chodníkom (značka je na kameni, ktorý môže byť v zime pod snehom). K orientácii nám pomôžu aj sympatické smerovky k samote Sekier.

Krásna zdravá bedľa, ktorá si rozprestrela svoj „parazol“ takmer priamo na chodníku, ma prinútila zastať a vybrať z batôžka nožík a plátennú tašku, ktorá sa postupne, kráčajúc lesom, napĺňala. Z hubárskeho nadšenia ma vytrhla až samota Sekier. Rovnaký názov má aj zalesnený vrch nad ňou (887,1 m n. m.) ako aj laznícky osídlená dolina, ktorá spod neho smeruje na sever ku Zvolenu a do ktorej premáva zvolenská MHD. Samotu Sekier obývajú mladí ľudia, ktorí sa rozhodli dať košom mestskému ruchu a snažia sa žiť tak ako kedysi, praví lazníci. Práve tu majú francúzskych a holandských hostí rovnakej krvnej skupiny. To, že značený chodník vedie priamo cez dvor, im neprekáža. I preto, že neočakávajú turistický nával a kto tadiaľto prejde, bude zrejme s ich životným štýlom sympatizovať a nebude otravovať.

Lúčnatým terénom stúpam na hrebeň s čepcom stromov a krovín východne od vrchu Sekier. Je to najvyššie miesto trasy (844 m). Fialové kvety jesienok hovoria jasnou rečou. Ďalšie leto je onedlho za nami a vládu prevezme jeseň. Vtedy sú z vrchu Sekier určite čistejšie výhľady, ako mám dnes, čo môžem z mojich viacerých vychádzok potvrdiť. Smerom na juh vidím Javorie, v diaľke sa vynára vysielač Španí laz na Krupinskej planine. Opačne, smerom na sever, sa otvára Zvolenská kotlina lemovaná Kremnickými vrchmi, Veľkou Fatrou a Prašivou, ktorá je dnes v mračnách, podobne ako detvianska Poľana.

Spomínam si nielen na čisté výhľady, ale aj na to, že pri jednej letnej vychádzke na Sekier som obdivoval lúku plnú žltohlavov a rástli tu aj niektoré druhy vstavačov, teda karpatských orchideí. Ktovie, ako je to dnes, keď sa už o horské lúky nemá kto starať. Na hrebeni Sekiera idú značky vľavo cez les a pasienky na horný koniec Kráľovej. Odtiaľto sa naskytá zaujímavý pohľad na Sitno. V jednej lazníckej usadlosti sa chlapi z rôznych končín Slovenska snažia dostať zo závislosti.

Na konečnú zastávku MHD som prišiel päť minút pred odchodom autobusu do Zvolena a keďže som obťažkaný hubami, rozhodol som sa ho využiť. Ešte som si však stihol odfotiť turistické smerovníky, na ktorých sú trochu zvláštne údaje. Na Zaježovú k autobusu je to 1.20 h, čo beriem, keďže ide o krajinársky a výhľadovo najzaujímavejší úsek. No údaj 1.50 h na Sekier s nadmorskou výškou 750 m som nepochopil. Rovnako časový údaj 4.05 h do Zvolena je o hodinu nadsadený, čo potvrdzujú aj smerovníky pri hoteli Kráľová.

Z konečnej zastávky MHD k hotelu Kráľová je to asi pol hodiny chôdze. Hoci je to asfaltová cesta, je to krajinársky príjemný úsek, ktorý sa oplatí nevynechať.

Zvolen, ATC Neresnica – Hrádok (Priekopa) – Pomiaslo – Kohútie – Závoz – Kráľová

Na ďalšiu turisticko-hubársku vychádzku sa vyberám na poludnie sviatočného septembrového dňa. Značky vedú od kempingu na vrch Hrádok, nazývaný aj Priekopa, ktorý je dnes jednou veľkou záhradkárskou osadou. Ako názov napovedá, v staroveku tu bolo významné slovanské hradisko, centrum slovanského osídlenia v tomto regióne v 8. - 10. storočí, odkiaľ sa presunulo na Zvolenský (Pustý) hrad.

Ak nerátam bohatstvo húb, tento úsek nie je až taký atraktívny, keďže vedie zväčša lesmi. Ale možno povedať, že je to tá najvhodnejšia trasa pre peší prístup zo Zvolena na Kráľovú. Aj s kľučkovaním po lese za hubami som ju zvládol za štyri hodiny. Autobus mi tentoraz ušiel, ale šťastena chcela, že na huby sa vybrala aj moja bývalá kolegyňa a tak som mal o dopravu späť do Zvolena postarané.

Ďalšie možnosti pešej turistiky v okolí Kráľovej

Pri dlhšom turistickom pobyte na Kráľovej vyvstane otázka, kam sa vybrať. Žltá značka ju čiastočne vyriešila. Sú tu však aj ďalšie možnosti peších vychádzok, pričom pri kvalitnej mape by orientácia nemala byť neriešiteľným problémom.

Napríklad, ak sa vyberiete po žltej značke smerom na Zvolen a po výstupe na hrebeň značky necháte, elektrické vedenie vás dovedie do ďalšej lazníckej obce Michalková. Vyjdete na jej horný koniec (osada Mozoľovci) a z neho dolu lesom do dediny Podzámčok, nad ktorým sú zrúcaniny hradu Dobrá Niva.

Ďalšiu zaujímavú vychádzku si môžete nasmerovať do horskej osady Častobrezie. Dostanete sa do nej, ak z hrebeňa Sekiera nebudete pokračovať po žltých značkách na Zaježovú, ale bez nich priamo cez les do spomenutej osady, ktorej pôvodní obyvatelia už odišli do večnosti. Odtiaľto sa dá zostúpiť do Sekierskej doliny (MHD Zvolen), alebo do sedla Podlysec, ktorým prechádza cesta Zaježová - Vígľašská Huta-Kalinka. Nad sedlom sa zdvíha výrazný zalesnený vrch Veľký Lysec (886,4 m n. m.). Pod ním, v chotári Vígľašskej Huty, sa v 19. storočí ťažila rýdza síra a dodnes tam môžeme nájsť zarastajúce haldy, ako aj vchody do štôlní. Z nich vyteká do hrdzava zafarbená voda, ktorá dala názov osade Červená Voda. Vyviera tu aj medokýš, bohatý na sírovodík s príznačným názvom Prdľavka. Kalinský kronikár Martin Ďuriš, ktorý žiaľ predčasne umrel, a ktorý nad prameňom osadil drevenú striešku, mi pri jednej vychádzke tvrdil, že pohár tejto vody vynikajúco pôsobí „po opici“. Na Červenej Vode sú aj rozsiahle zvernice, kde spoza plota môžeme obdivovať danieliu a muflóniu zver.

Titulná fotografia: Horný koniec Kráľovej, autor - Jozef Sliacky

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek