Trasa

Skorušiná – Tri vody – útulňa pod Vartou – sedlo pod Vartou – Klenovský Vepor – Machnáčov grúň – Šopisko – Tri chotáre – sedlo Železná brána (Železný kríž) – Javorina – Čremoš, vlek – Skorušiná

Príjazd na štart

V snahe dostať sa čo najvyššie využívame cestu dolinou nad vodnou nádržou Klenovec. Úzka a kľukatá asfaltka sa ťahá vysoko do hôr pomedzi roztrúsené domčeky na svahoch všade navôkol. Po nekonečných 14 kilometroch parkujeme na konečnej autobusu Skorušiná. Cestovný poriadok na výveske prezrádza dva spoje denne, iba počas víkendov.

Do sedla Varta

Prechádzame okolo zákazovej značky a asfaltkou stúpame po žltej značke dolinou. Slniečko príjemne hreje, potôčik zurčí a my sa tešíme, že zažijeme konečne podarený deň. Optimizmus nám nechýba, takže čas k rázcestníku Tri vody podliezame o celú štvrtinu. Začína sa mierne zaťahovať, no neodrádza nás to a cesta ubieha príjemne rýchlo. Rúbaniská poskytujú čiastočné výhľady a stúpanie nie je vôbec prudké. Príjemná trasa aj pre bicykel. Ani sa nenazdáme a nad nami už vidieť strechu útulne Varta. V ostrej zákrute neprehliadneme zarastenú odbočku značky a skratkou stúpame lesom priamo k nej. Prameň pod chatou rozbahnil terén, no zvládame to a po chvíľočke stojíme na terase útulne. Absolvujeme prehliadku otvorených priestorov, popremýšľame nad pustnúcim stavom, dočapujeme si vodu a bez výraznej prestávky odchádzame do blízkeho sedla pod Vartou, kde sa napájame na červenú značku Rudnej magistrály.

Na Klenovský Vepor

Hneď na privítanie nás čaká zahrievací prudký úsek, keďže potrebujeme za 40 minút nabrať vyše 200 výškových metrov. Vzápätí však nasleduje pohodlný rovinatý chodníček po úzkom hrebienku, na ktorom nás začne sprevádzať dážď. Trval presne tak dlho, aby stihol rozmočiť prudké finálové stúpanie po odkrytých koreňoch a kameňoch. Nič príjemné. Ale prekážky sú na to, aby sa zdolávali, takže sme sa nakoniec vyštverali až k vyhliadkovej ružici. Sadnúť si nesadneme, nakŕmiť sa ale môžeme. Oblačnosť nám visí tesne nad hlavami a diaľky zahaľuje opar. Polovicu kruhového výhľadu sľubovaného z ružice už stihli od roku 1988 zakryť stromy. Nič to však nemení na tom pocite, ktorý určite všetci pri pobyte na horách poznáte a ktorý vás tam ťahá vždy znova a znova.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po krátkej prestávke sa presúvame na samotný vrchol, vzdialený len pár metrov ďalej po hrebeni. Pri lavičke na vrchole na nás vykúka slniečko, takže nevynecháme zápis do vrcholovej knihy, v ktorej objavujeme aj zápisky niektorých „hikingáčov“. Nože sa v diskusii priznajte.

Na Tri chotáre

Po povinnej geocachingovej prestávke pokračujeme po prakticky rovnom vrchole rozprávkovým chodníčkom. Zastavujeme pri tabuľke označujúcej studničku Jánošíkova slza. Idem na malý prieskum, ale keď po 200 metroch nevidím stále cieľ, tak to vzdávam. Vody máme dosť a netuším, či by som sa neprechádzal ďalší kilometer. Chodník sa zhruba v polovici tvarovo známeho hrebeňa stočí naľavo a nastáva mierne značkárske pochybenie. Množstvo vychodených cestičiek, nejaké tie vývraty a do toho absencia jasného značenia spôsobujú, že sa chodníčky vinú serpentínami, priamo, naokolo a ešte aj naprieč, aby sa pod nechutne prudkým svahom (možno aj všetky) stretli pri staručkej tabuli národnej prírodnej rezervácie.

Po chvíli schádzame k ceste označenej ako lyžiarska trasa a tak vieme, že prevýšenia už nebudú prudké. Začíname sa však brodiť blatom a vzápätí končíme na zdevastovanom rúbanisku bez jedinej cesty, ktorá by z neho vychádzala. Nachádzam však úzky hrebeňový chodník a po chvíli aj značku. Máme teda vyhraté. Na horizonte sa vyčasuje a mladina po pravej strane poskytuje pekné výhľady na oba Vepry – Ľubietovský a aj ten Klenovský povedľa nás.

Chodník sa vinie hubami voňajúcim lesom a po ľavej strane sa objavujú lúky. Odbieham na kúsok a ostávam očarený výhľadmi, ktoré sa mi odtiaľ naskytli. Po zlom počasí už niet ani stopy a nad údolím s osamotenými domčekmi sa prevaľujú biele obláčiky. Svoju pozornosť presúvam medzi obe časti hrebeňa a chodník, keďže sa popri ňom doslova povaľujú záľahy húb. Objavujeme tu však ešte jednu zaujímavosť a tou sú kamenné valy (tzv. hroble), ktoré kedysi navŕšili obyvatelia v snahe zúrodniť okolité svahy. Posledné stúpanie a sme pri rázcestníku Tri chotáre, od ktorého je to iba na skok k ďalšiemu na Železnej bráne.

Do Skorušinej

Pri železnom kríži neviem, kam sa pozerať skôr. Na lúke pod nami rozhádzané pôvodné domčeky a nad nami azúrovou oblohou ohraničená silueta Vepra v lúčoch zapadajúceho slnka. Fotografické orgie sme však tesne zmeškali, dolina sa už zahalila do tieňa. Chvíľu si tento moment užívame, no nakoniec zvážime, že je čas na zostup. Najprv tápame, kadiaľ pokračovať, no mapa prezradí, že správny smer je priamo nadol po pravom okraji lúky. Vedie tu nevýrazný chodníček k prameňu, od ktorého je však chodník poriadne podmáčaný.

Pri poslednej chalúpke prehodíme zopár slov s jej majiteľom a už po ceste naďalej klesáme. Po pravej strane ma zaujme plot, za ktorým objavujem staručký cintorín a maličkú dreveničku s krížom na streche. Nemé memento ťažkého života na týchto strmých stráňach má v sebe natoľko zvláštny druh energie, že tu musím chvíľu zotrvať a uložiť si ducha tohto miesta do pamäti. Závan čias, ktoré zvyčajne poznáme len z rozprávania starých rodičov, tu zrazu dostal farbu, zvuk aj vôňu.

Tiene sa predlžujú, takže sa po ceste púšťame nadol. Značenie tu dostáva od nás známku tak 3- , no nevzdávame to a nekončíme nikomu v záhradke. Po lúke prechádzame okolo staručkého domčeka, pred ktorým sa kosou oháňa deduško len o niečo mladší ako jeho chalúpka a klesáme až do doliny. Čaká nás už len návrat popri potoku. Míňame lyžiarsky vlek s odparkovanou Škodou 100, na ktorej svietia poznávacie značky socialistického Československa. Preventívne si pretieram oči, no aj opakovaná kontrola vychádza rovnako a začínam veriť, že v tomto kraji je cestovanie v čase realitou.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek