Trasa

Sedlo Zbojská (Zbojnícky dvor) – Predné Kopačno (Chata Zbojská) – Pekárove jamy – lesný zrub Kopačno – Javoriny – sedlo Fabovej hole – Fabova hoľa – Tri kopce – Kučelach (Kučalach) – sedlo Zbojská (Zbojnícky dvor)

Lenivý štart

Po daždivom ráne a poriadne výdatných raňajkách na salaši to chce veľké premáhanie, aby sme nezaliezli do útulnej dreveničky ku krbu. Vykúkajúce slniečko nás ale presvedčí, nech sa nenecháme "zlemravieť" a tesne pred jedenástou predsa len vyťahujeme vibramy a vydávame sa v ústrety medvediemu rajónu. Po prechode cez lúky s ovečkami a bandou štekajúcich orieškov schádzame na asfaltku smerujúcu hore dolinou.

Vedel som, že žltá značka sa drží cesty, ale novotou voňajúcu autostrádu som veruže nečakal. Po chvíli ma ešte v opojení lenivosti prestáva asfalt baviť a tak sa pokúšame stopovať Tatrovky smerujúce nahor. Smola, dostávame lekciu poctivosti v turistike a tak poslušne naberáme metre po vlastných. Pri rázcestníku Pekárove jamy chlapi nakladajú drevo a značka nás svojim občasným výskytom smeruje rovno do rozbahneného polomu. Pod vrstvou blata sa po chvíli znova objaví asfalt a tak hltáme ďalšie metre natvrdo. Prichádzame k lanovke, ktorou ďalšia partia sťahuje drevo. Konečne odbočujeme do prudkého stúpania mimo asfaltu.

Blúdenie

Už na salaši nás upozorňovali, že turisti sa zo žltej vracajú sklamaní kvôli chýbajúcemu značeniu a blúdeniu v polomoch. Verím však GPS navigácii a spolieham sa na profil v nej nahraný. Značky tu naozaj chýbajú viac ako soľ Maruškinmu otcovi 15 minút pred koncom rozprávky. Pritom značenie nie je staré a ani nekvalitné. Len neskutočne zriedkavé. Púšťam sa po konármi zaváľanej zvážnici stúpajúcej v uhle kostolnej veže a presviedčam svoju polovičku, nech predsa len ide za mnou. Fotím zahmlené spätné výhľady na Klenovský Vepor a v duchu sám seba presviedčam, že táto cesta je zaručene tá pravá.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Opúšťame mladý porast a vchádzame do lesa. Znova žiadna značka. Hovorím si, že aj keby som mal pri sebe farby, tak neviem, či vôbec ideme dobre a nečarbal by som tu bludy hore-dole po lese. V mape mám lesnú asfaltku vedúcu pod Fabovu hoľu a vidím, že nie sme od nej ďaleko. Ideme preto rovno nahor. Zo 200 metrov stúpania a vychádzame pri
lesnom zrube Kopačno. A na jej rohu čumím na novotou žiariacu trikolóru od značkárov. Takže sme predsa na žltej! Druhé potešenie prakticky v tej istej chvíli nám spôsobuje utešená rodinka dubáčikov priamo na chodníku. Po cestičke vychádzame na spomínanú vrstevnicovú cestu a už len miernym stúpaním mierime pohodlne k rázcestníku Javoriny.

Na Fabovu hoľu

Javoriny nás vítajú hromobitím a rozbahneným skladom dreva. Pár metrov opodiaľ stojí informačná tabuľa prírodnej rezervácie Fabova hoľa, ktorá nám oznamuje, že lesy v nej boli po kalamite ponechané na samovývoj. Chce to trocha sebazaprenia, pustiť sa hore strmým priesekom v ústrety hmlistej perine nad našimi hlavami. Motivujem sa preventívnym pískaním na miestne medvedíky a predstavou, že už toho pred sebou nemáme veľa. Začína mierne pršať, chodník sa zužuje, viditeľnosť klesá a pribúda lepkavého papradia a malín. Skvelá kombinácia na vychutnanie pravej atmosféry karpatského pralesa. Značky sú tu relatívne nahusto a chodníček aj napriek početným odbočkám má vždy jasný hlavný smer postupu.

V sedle Fabovej hole nás privíta len tabuľka pochádzajúca snáď ešte z predvojnových čias. Neviem, prečo som mal zafixované, že odtiaľto ide zelená značka smerom na sever, odkiaľ by vraj mali byť aj výhľady. Týmto smerom síce vedie akýsi chodník, ale netúžime sa nejako zamotávať a počasie tiež neveští vidinu niečoho iného ako fotografie bielej steny 100 metrov od nás. Pokračujeme preto prakticky po rovine hrebeňom smerom k vrcholu. Obchádzame popadané stromy, nasávame všadeprítomnú vlhkosť, občas poškuľujeme po podivne obžraných čučoriedkach a riešime, kade zdrhnúť, ak sa približujúce hrmenie naozaj doženie až k nám. Pohodlne prichádzame na samotný vrchol Fabovej hole s rázcestníkom 3 farieb a zaujímavo umelecky podanou vrcholovou knihou. Je v nej pomerne husto. Asi tak 20 zápisov, za posledný mesiac.

Na Kučelach

Hmla síce niekam zmizla, no bubnovanie na hlavu neprestáva a tak premýšľame, čo ďalej. Ako prvej možnosti sa vzdávame exkurzie po zelenej za výhľadmi a návratu na vrchol. Schádzame teda k rázcestiu Tri kopce, kde sa pridáva aj tabuľka poslednej farby a vytvára tak križovatku s mnohými možnosťami. Pôvodne som sa chcel prejsť až do sedla Burda a pomotať sa po okolí v snahe nafotiť nejaké zaujímavé fotky. Počasie však vôbec nepraje a tak aj vzhľadom na krátkosť času volíme najkratší návrat cez samoty na Kučelachu.

Cez obrovské rúbaniská a dohneda sfarbené lesy klesáme rozbahnenými cestami k ďalšiemu rázcestiu. Značka smeruje dole vodou zdemolovaným žľabom a naľavo sa črtá krásna drevenička osady Kučelach. Neodolám a idem si ju aspoň zdiaľky obzrieť. Monumentálnosť výhľadu z jej terasy si môžem len predstavovať, no aj to, čo vidím, mi stačí na ohriatie na duši. Rešpektujem oplotenie a tak sa vraciame na strastiplné klesanie do doliny lesom namiesto relatívne pohodlného zbehnutia po lúke povedľa. Dole nás vítajú ďalšie domčeky a prejazdená cesta, vedľa ktorej stojí staručký prístrešok na voz a náradie. Pod strieškou si „nastojáka“ doprajeme malú pauzu na nakŕmenie v aróme stáročného dreva a pred definitívnym odchodom na sedlo Zbojská si ešte vybehnem urobiť niekoľko dokumentačných fotiek. Viem, že pri potulkách okolím by som tu určite objavil mnoho krásnych zákutí s atmosférou starých čias. Tentoraz to však musím oželieť.

Návrat na Zbojská

Nekrižujeme teda miestne usadlosti, ale držíme sa červenej značky Rudnej magistrály a lesnou cestou zostupujeme. Po chvíli prichádzame ku Kučelašskému potôčiku, ktorý značkári očividne iba prednedávnom označili symbolom studničky. Hneď vedľa je však pripevnený v igelite vložený papierik s preškrtnutým pohárom. Čaká nás už len finálna fáza klesania na sedlo Zbojská a prechod lúkami k salašu, kde si pri rozpálenom krbe sušíme premočené oblečenie a vyhrievame sa na ovčích kožušinách. Do syrárne za oknom sa práve zváža čerstvé mlieko a my vieme, že sa sem ešte určite niekedy vrátime.

Túra bola absolvovaná 13. 9. 2010

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek