Trasa

Rifugio Fronza Kölner Hütte (2337 m) – Pas da le Coronele (2635 m; 1,5 km; 1 h) – Pas da le Zigolade (2553 m; 3 km; 1.20 h) – Rifugio Roda di Vaél (2283 m; 2,9 km; 1 h) – križovatka pred Rifugio Fronza Kölner Hütte (2240 m; 5 km; 1.30 h) – Frommer Alm (1721 m; 2 km; 40 minút)

Pohorie Rosengarten (Catinaccio), alebo Ružová záhrada, sa radí k najkrajším v Dolomitoch. Prídu si v ňom na svoje ľudia hľadajúci prechádzku s nádhernými výhľadmi, rovnako ako aj náročnejší turisti alebo ferratisti. Prístupov do atraktívnych častí Ružovej záhrady je niekoľko, vrátane 2 celoročne premávajúcich sedačkových lanoviek (Telecabine Laurin II. z Frommer Alm (1721 m n. m.) a Sessellift Paolina z Feriendorf Karepass (1630 m n. m.)), ktoré dokážu ušetriť množstvo síl na najzaujímavejšie časti túry.

Rozpačitý úvod

Aj my sme sa nechali zlákať vidinou posediačky získaných výškových metrov a podľa odporúčania sprievodcu sme využili služby sedačkovej lanovky Telecabine Laurin II., ktorá výškový rozdiel 500 metrov prekonala vyhliadkovým tempom za 20 minút. Výstup však nebol až tak bezproblémový – asi v polovici sme si spomenuli, že mapa sa ostala vyhrievať v aute. „Závratná“ rýchlosť lanovky bola dostatočne dobrým argumentom na to, aby sme sa namiesto návratu porozhliadli v chate Kölner Hütte (Rifugio A. Fronza alle Coronelle; 2337 m n. m.) po nejakej inej mape. Podarilo sa nám zaobstarať si panoramatickú mapu pohoria Rosengarten so zakreslenými turistickými trasami (kto sa nikdy nepokúšal podľa podobnej mapy „kapotového“ formátu obísť pohorie, nepochopí krásu listovania v nespočetných záhyboch mapy pri hľadaní tej správnej panorámy), takže už nášmu výletu znova nestálo nič v ceste.

Na Pas de la Coronele

Plní očakávania náročného úseku, ktorý sľuboval knižný sprievodca, sme s malou dušičkou vyrazili za chatu, kde sa týčila na prvý pohľad neprerazitelná kamenná stena. Pri pohľade na zostavu spoluturistov z nás trošku opadla prvotná obava – i napriek sľubovanej ferratke sa na batohu helma hompáľala len jednému. Ten bol zjavne znalý terénu a vysvetľoval akýmsi Nemcom, že tento výstup je v pohode, len malá ferrata, kde stačí byť trošku opatrnejší, a potom schody. Zas nám o trošku viac odľahlo. Ferrata, alebo po nemecky klettersteig, pozostávala z niekoľkých oceľových lán a schodíkov, s pomocou ktorých sme s trochou opatrnosti bez problémov vystúpali úvodných 50 metrov na širokú skalnú rímsu nad chatou. Po krátkom, o čosi menej strmom výstupe naša cesta zabočila do útrob nad nami sa čnejúcich skalných stien, ktoré až na poslednú chvíľu odkryli štrbinu vyplnenú sutinou.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

O tomto sa knižný sprievodca nezabudol zmieniť, pozabudol však na detail, že sutina je celkom pohodlne sprístupnená drevenými schodíkmi a pomerne veľkými skalami, ktoré dodávali každému kroku oveľa väčšiu istotu než šúchajúce sa kamienky. Hoci bolo stúpanie príkre, vďaka pomôckam bolo bezproblémové. Na jednom zo zábradlí nás dokonca potešila drevená sova.

Uzučké ostré sedielko Pas da le Coronele (2635 m n. m.) nás privítalo studeným vetrom (spolu so spoteným tričkom po poriadnom výstupe naozaj výborná kombinácia), ale hlavne úžasnými výhľadmi na protiľahlé vrchy s postupne sa zjavujúcou Marmoladou (3343 m n. m.), ale aj na Fialkové údolie (Val de Vaiolét), chúliace sa pod nami.

Zo sedla do sedla

Zostup zo sedla Pas da le Coronele zaostával za výstupom ako v akčnosti, tak i v náročnosti, no tento „nedostatok“ bol dostatočné kompenzovaný nádhernými výhľadmi. Putovali sme teda skalkami a kamienkami stále dole, vediac, že čo teraz zostúpime, čoskoro zas budeme musieť vystúpať.

Najskôr nás ale čakal ešte nenáročný, zato na výhľady bohatý traverz na úpätí skalísk pohoria Rosengarten. Čoskoro sa pred nami odkryl pohľad na štrúdľu ľudí, hadiacich sa sutinou do slušných výšok – takto začína výstup do sedla Pas da le Zigolade (2553 m n. m.). Najskôr uznanlivý pohľad, neskôr veľa fučania, výstup na mnoho pomyselných vrcholkov, po ktorých nasleduje výstup na ďalšie pomyselné vrcholky. Ľudia šliapuci, ľudia dychčiaci, ľudia potiaci sa, ľudia oddychujúci, ľudia kochajúci sa. K tomu množstvo kameňov a kamienkov, väčších i menších, skalky i sutina. Takto vyzerá výstup do sedla Pas de la Zigolade.

Ostrý vrchol sedla však svojou podmanivosťou a nádherou vykúpi všetku námahu a každému je jasné, že nekonečný výstup stál za to. Zjavujú sa pohľady na juh, na zelené pastviny a nehostinné hrozivé skaliská vrchov I Mugogn (2734 m n. m.) a Roda de Vael (2803 m n. m.). Na druhej strane sa zas lúči Fialkové údolie. Ideálne miesto na načerpanie ďalších síl, či už fyzických, alebo psychických.

I napriek tomu, že deti už nejaký ten týždeň chodili do školy, tu bola slušná premávka. Najviac ma prekvapilo množstvo starších ľudí, nejeden z nich určite už v dôchodkovom veku, ktorí pomaly, ale isto stúpali do týchto závratných výšok a následne klesali do nedohľadných hĺbok. Niektorí dokonca tromfli aj o generáciu či dve mladších turistov. Klobúk dole.

Ku chate Rifugio Roda di Vaél

Sedlo bolo krásne, no z ďalšej doliny už na nás žmurkala chata Rifugio Roda di Vaél (Rotwandhütte; 2283 m n. m.), kde sme si naplánovali obed. Pustili sme sa teda zo sedla peknou cestičkou dole do údolia. Po niekoľkých serpentínach a predbehnutých turistoch sa povrch chodníka postupne zmenil z kamenisto-sutinového na takmer až zemitý a aj jeho sklon pomaly, ale isto strácal na svojej prvotnej strmosti. Na chvíľu sme sa dostali i za dlhú a rozťahanú skupinu starších Nemcov s horským vodcom (ktorá sa na úzkych cestičkách neskutočne zle predbiehala), takže sme sa napríklad dozvedeli, kde hľadať ešte neuschnutý plesnivec či ako vyzerá encián (ten neplesnivý).

Nechať si ukazovať kvietky nebolo nezaujímavé, no rýchlosť skupiny bola pre nás výrazne obmedzujúca, takže sme ju napokon na niekoľko pokusov predsa predbehli. Chodník nás po chvíli priviedol k balvanom, pomedzi ktoré rástla tráva a celé miesto pôsobilo takmer až rozprávkovo. Balvanové mestečko sa tiahlo takmer až k chate Rifugio Roda di Vael, kde už boli pripravené stoly čakajúce zmorených turistov. My sme sa však nenechali zlákať a namiesto toho sme si prestreli kúsok za chatou pri generátore a sušiacich sa utierkach a zásterách (ktoré s majestátnou horou I Mugogn (2734 m n. m.) tvorili utešené zátišie). Z ruksakov sme vybrali miestny „špek“ (ako sme sa dočítali v sprievodcovi, vraj je najobľúbenejším provinatom miestnych turistov) a toskánsky syr Pecorino a štýlovo si ich vychutnali.

Poniže chaty Rifugio Roda di Vael sa krčí menšia chatka Baita Marino Pederiva (2273), ktorá, súdiac podľa prestretých stolov, tiež netrpezlivo očakáva vyhladovaných výletníkov.

Dlhý traverz na záver

Od chaty pokračuje chodník č. 549 traverzom pekných pár kilometrov, pričom obchádza pohorie Rosengarten z južnej i západnej strany. Na väčšine miest je dosť široký na pohodlnú chôdzu aj pre ľudí neobľubujúcich výšky a vďaka tomu, i vďaka príjemnému sklonu, je na ňom najakčnejšie práve predbiehanie a obiehanie pomalších a protiidúcich turistov.

Zanedlho sme na obzore zazreli obrovského vtáka sediaceho na balvane, ktorý sa čnel nad údolím, a hŕstku ľudí okolo neho. Čoskoro sme pochopili, že ide o Monumento Christomannos, pamätník venovaný Dr. Theodrovi Christomannosovi, ktorý bol zanieteným turistom a výrazne sa pričinil o sprístupnenie tamojších hôr. Tu sa cesta rozdeľuje a ponúkajú sa dve možnosti – buď pokračovať chodníkom č. 549, alebo zísť cestou č. 539 k chate Rifugio Paolina (Paolinahütte; 2125 m n. m.), ktorá je zároveň vrcholovou stanicou lanovky Sessellift Paolina. Odtiaľ vedie turistická značka č. 525 znova hore a spojí sa s pôvodnou 549-tkou. Hlad nás netrápil, ani biologické potreby nesúrili, takže sme pokračovali pôvodným traverzom, ktorý nám okoreňovali pohľady na vznášajúcich sa paraglajdistov a neskôr aj do mrakov sa zahaľujúce vrchy, čnejúce sa nad nami.

Kratší, no o to strmší zostup

Keďže nám ešte nejaká energia ostala, rozhodli sme sa pre peší zostup i napriek tomu, že by sme ešte poslednú jazdu lanovkou dole stihli (mala ísť o 17.10 h). Chvíľu sme sa valili širokou, kamienkami vysypanou cestou, no keď dosiahla vrchol lanovky neďalekej lanovky, momentálne mimo prevádzky, vzdali sme to a vydali sa dole zjazdovkou. Tá v lete slúži ako pasienok. Síce sa na nej kravy práve nepásli, ich pozdravy ale boli stále dosť viditeľné. Touto skratkou sme čas zostupu znížili z avizovaných 1.10 hodiny na 40 minút. Kolená to ale celkom pocítili.

Hoci sme k autu prišli po pol šiestej, lanovka ešte dosť dlho potom veselo zvážala ľudí bez ohľadu na to, že o 17.30 mala mať "padla". Dokonca sme prišli zároveň s nemeckou skupinou s vodcom, ktorú sme tak horko-ťažko predbiehali.

Záver

Výlet okolo pohoria Rosengarten je príjemnou túrou s nádhernými výhľadmi, ktorej na náročnosti pridávajú prechody cez sedlá Pas da le Coronele a Pas da le Zigolade. Vďaka pomôckam (laná, schodíky) sú však oba úseky za sucha bez snehu bez problémov zvládnuteľné. Pas da le Zigolade je dokonca možné obísť. Náročnosť môže stúpať za dažďa či snehu. V teréne sme používali mapu č. 058 od Tappeiner, ktorú možno kúpiť v reštaurácii v hornej stanici lanovky Laurin II., v aute odpočívala mapa, podľa ktorej sme túru plánovali. Pri troche snahy sa dá vystačiť s každou z nich.

Užitočné odkazy

Turistická mapa
Mapa Južného Tirolska
Oficiálna stránka údolia Val di Fassa
Propagačné materiály údolia Val di Fassa v angličtine
Propagačné materiály údolia Val di Fassa v taliančine
Propagačné materiály údolia Val di Fassa v nemčine
Oficiálna stránka oblasti Rosengarten
Lanovky

Poznámka:
Za miestnymi názvami uvádzam v zátvorkách ich pomenovania vo zvyšných jazykoch používaných v oblasti Dolomitov (dovedna sú tri – taliančina, nemčina a ladinské nárečie).

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek