Svet Aljaška IV. - Na sever
Aj keď neradi, opúšťame národný park Denali a vyrážame na sever v ústrety ďalším zážitkom. Prvá zastávka takmer hneď za Healy je Stampede Road, známa z filmu Into the wild. Alaskania ho neobľubujú - podľa nich bol hlavný hrdina zelenáč, ktorý podcenil aljašskú divočinu. Kto neprežil zimu na Aljaške, nemá sa podľa nich čím chváliť a už vôbec by sa o ňom nemali nakrúcať filmy. Rozliaty potok nás nepustí ani na koniec spevnenej cesty, počasie je primerane pochmúrne, takže našu zastávku nepredlžujeme.
Chena Hot Springs a Angel Rocks
Krajina okolo sa pomaly vyrovnáva, reťaz hôr Alaskan Range ostáva za nami. Prichádzame do najväčšieho mesta na severe, Fairbanks, kde je pekne, ale chladno. Ideme rovno do Museum of the North v priestoroch Aljašskej univerzity. Neplánovane tu strávime niekoľko hodín a nasávame informácie o aljašskej prírode, živej aj neživej, pozeráme si vypchaté zvieratá, video o polárnej žiare, študujeme princíp permafrostu. Nezanedbávame ani históriu Aljašky od jej pôvodných obyvateľov, cez jej predaj Spojeným štátom americkým, zlatú a ropnú horúčku. Keď nám už informácie víria okolo hlavy, opúšťame múzeum a vyberáme sa po ceste Chena Hot Springs Road na severovýchod. Cesta ide hustými lesmi, oživenými len mrakmi komárov. Sme v doteraz najmočaristej oblasti a nechápem, ako tu vôbec môžu byť kempy. Spíme v typickom štátnom kempe za 10 dolárov na auto, vybavenom len kempovacími miestami a kadibúdkami. Pri varení večere a rozkladaní stanu prichádzame o množstvo krvi porovnateľné s odberom na transfúznej stanici.
Ráno je neobvykle pekne a horúco. Že by sem konečne dorazilo leto? Vyberáme sa smerom k horúcim prameňom Chena Hot Springs. Okolo nás sa mihá niekoľko rokov dozadu zhorený les. Teraz sčerneté pahýle ostro kontrastujú so zeleným podrastom a divoko rastúcimi šípovými ružičkami. Chena Hot Springs sú vraj najviac rozvinuté horúce pramene v okolí. Pravdupovediac, čakali sme toho viac. Je tu jeden vonkajší bazén, vnútorný bazénik a potom dve malé ozdobné jazierka. V jednom z nich sa spokojne čvachtá los, ktorého si obzeráme z bezpečnej vzdialenosti.
V horúčave nemáme chuť sa máčať v horúcich prameňoch a tak sa vraciame kúsok späť na Angel Rocks loop trail - 5,5 km okruh okolo žulových skál. Pred vystúpením z auta navliekame dlhé rukávy a aplikujeme repelent. Je príšerne teplo a som zvedavá, ako dlho potrvá, kým sa vyzlečieme, komáre nekomáre. Chodník ide chvíľu po rovine, vľavo pod nami žblnkoce rieka. Pokračujeme v riedkom lese, naľavo hore už vykúkajú skaly. U nás sú žulové a iné skalné útvary pohodené kdekade, ale toto je typická Amerika - všetko tu je pozoruhodnosť vybavená náučnou tabuľou.
Pomaly sa štveráme ku skalám. Krajina okolo je suchá a dosť vyprahnutá, napriek močaristému charakteru okolia a napriek tomu, že včera pršalo. Vyzliekame sa do krátkych rukávov, komárov je tu už oveľa menej. Pri jednom "súskalí" sa zdržíme o niečo dlhšie, lebo si s Ľubom neodpustíme trochu voľného lezenia. Po dávke adrenalínu pokračujeme ďalej, čaká nás ešte dosť stúpania a pomaly sa nám míňa voda. Jedlo tiež nemáme, a ani opaľovací krém, hoci táto doteraz takmer nepoužívaná rekvizita by sa nám teraz zišla. Vystupujeme okolo ďalších skalných blokov, ktoré tuším nemajú konca. Konečne sme hore. Dalo by sa pokračovať smerom k prameňom, ďalších 6,5 míľ, no my sa vraciame po okruhu k autu. Ponáhľame sa, lebo to začína vyzerať na búrku. Chodník dolu má sklon skokanského mostíka a sme vďační, že práve dnes neprší. Konečne doklesáme do lesa, kde zase začínajú komárie orgie. Našťastie sme o cca 15 minút pri aute. Uvaríme obed a vraciame sa k prameňom. Jazierko je fakt horúce. Onedlho príde poriadna búrka s bleskami. Sledovať odtiaľto v teplej vode v zime polárnu žiaru musí byť zážitok. V komárom raji sa nemienime zdržiavať dlhšie, aj keď túr podobného charakteru by sa tu našlo dosť, ale radšej sa vydáme za niečím novým.
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
Alaska Highway
Nasledujúci deň strávime vo Fairbanks. Mesto je malé, z centra vidieť okolitú prírodu. Najviac nás zaujme pamätník na Land-lease program z čias II. svetovej vojny. Šlo o dodávku lietadiel z USA do ZSSR. Vo Fairbanks si lietadlá preberali ruskí piloti. Cez leteckú cestu Alaska - Siberia air route bolo prepravených okolo 8000 lietadiel. Uvažujeme, čo ďalej. Jedným z možných cieľov bol arktický kruh (polárna kružnica) a Atigun Pass v pohorí Brooks Range. Vedie sem však nespevnená Dalton Highway a bojíme sa na ňu ísť kvôli zákazu z požičovne. Najmä, ako by nás niekto odtiahol z takej diaľky? Auto tiež nemá v poriadku jeden tlmič, tak sa rozhodneme túto časť plánov oželieť.
Nasledujúci deň vyrážame po Richarson Highway smerom k Delta Junction. Zastavujeme pri Tanana river, fotíme si jednak fotogenický most, jednak ropovod cez rieku. Trans Alaska Pipeline je jednou z aljašských atrakcií. Mňa toto technické dielo nezaujíma až tak ako mužskú časť posádky, ale páčia sa mi línie, ktoré robí v krajine a tak ho tiež všade intenzívne fotím. Na križovatke v Delta Junction sa musíme rozhodnúť, či pokračovať po Richardson Hwy smerom na juh, alebo po Alaska Hwy smerom ku Kanade. Nakoniec sa rozhodneme pre Alaska alebo Alcan Hwy. Táto cesta meria 1390 míľ (2237 km) odtiaľto až do Dawson Creeku v Britskej Kolumbii. Postavila ju armáda, expresne rýchlo počas II. sv. vojny - v roku 1942 po japonskom útoku na Aleutské ostrovy v snahe zlepšiť odolnosť Aljašky voči ďalšiemu útoku. Je rovná ako pravítko a tak slúžila aj ako navigácia pre pilotov. Čo robili v zlom počasí, neviem. Hlavná stavba bola postavená za neuveriteľných 8 mesiacov, robilo na nej 6000 či 7000 mužov denne a za deň vybudovali 9 km.
Mierime na východ, občas nám vojde do cesty zaujímavá rieka alebo jazero. Jedna z riek je ešte čiastočne prikrytá ľadom. Hustota poštových schránok, čo býva niekedy jediná mierka osídlenia, sa blíži k nule. Je to tu divoké a krásne. Postupne sa dostávame do oblasti lesných požiarov. Okolo cesty je čerstvé spálenisko a spod kopcov stúpa dym. Ohne sa nechávajú horieť, kým neohrozujú ľudské obydlia. V tej divočine sa asi ťažko hasí a aj tak je to vraj prospešné pre les, ako začiatok a koniec celého cyklu vývoja lesa. Začína pršať a tak sme radi za prístrešok v kempe v ospalom mestečku Tok, pod ktorým si môžeme uvariť večeru.
Chicken, zlatá a volebná horúčka
Plánujeme ísť severne do Chicken. Možno až do Eagle, ktorý má zaujímavú históriu rozvoja a úpadku a je už pri známej rieke Yukon, ale pred Chickenom končí asfalt a tak uvidíme, aké to tam bude. Tiež nás pokúša ísť na kanadskú hranicu, na vyhliadkovú cestu Top of the World Highway, ktorá je ale tiež bez asfaltu. Spolukempujúci nám hovoria, že je aj veľmi rozbitá a tak si nechávame zájsť chuť. Po experimente so sušenou praženicou vyrazíme na Taylor Highway. Okolo nás sa mihá pred pár rokmi vyhoretá krajina. Taylor Hwy je otvorená iba sezónne od apríla do polovice októbra.
Chicken na prvý pohľad vyzerá ako skladisko vrakov uprostred lesa. Jeho vznik sa datuje niekedy okolo 1898. Dolovalo sa tu zlato a všade sa povaľuje hrdzavé zlakokopecké náradie. Dominantou je Pedro Dredge, zlatokopecká plošina na ťažbu štrku. Je tiež stará a zhrdzavená, a ohradená. Obzrieme si mesto, ak sa tak dá nazvať tých pár budov. Dnes tu však vidíme viac ako oficiálnych 6 obyvateľov, pretože práve prebieha festival bluegrassovej hudby Chickenstock. Jeho návštevníci vyzerajú svojsky, napospol sú vlasatí, neupravení, vo vyťahaných veciach a každý aspoň s dvoma psami. Stanujú kdekoľvek, aj vedľa bagrov v kameňolome. Pódium je naložené na nákladnom aute a hudba sa vonkoncom nepodobá na ten bluegrass, ktorý poznám ja. Pred jednou z budov prekvapivo nachádzame wi-fi. Voľby u nás sú v plnom prúde a aby sme sa zamestnali počas čakania na výsledky, ideme na prechádzku. Vyvezieme sa autom kus za mesto a po lesnom chodníčku klesáme k vyhliadke na napoly potopenú plošinu Mosquito Fork Dredge na zlatonosnej rieke Forty-mile River.
Po návrate k autu nám zvedavosť nedá a po prašnej ceste pokračujeme na sever. Prašná cesta žltej farby, zelený les, tmavomodré oblaky a opité stromy (tzv. drunken trees, ktoré sa nakláňajú nabok kvôli topiacemu sa permafrostu, nedostatočnej výžive, a nehostinným podmienkam). Prídeme po kemp Walker Fork a otáčame sa. 20 míľ sme šli hodinu a do Eagle by to boli ďalšie štyri, o ceste späť nehovoriac, navyše začína pršať. Fotíme krásny meander rieky a vraciame sa do Chicken. Vytiahneme mobily a sledujeme voľby. Náladu nám už nepokazí ani hustý dážď, ktorému sme neunikli ani návratom do Toku. Časť ďalšej cesty na juhozápad po Glenn Highway - Tok Cutoff - prefrčíme bez očakávaných výhľadov na horstvo Wrangell St. Elias, ktoré sa stráca v hmle. Napokon zastavíme v trochu zanedbanom kempe, kde bez večere zalezieme do stanu a celú noc sa trasieme pri neutíchajúcom lejaku a teplote okolo nuly. V lese sú ešte zvyšky snehu. Aljaška nám zase raz dáva najavo, že ak sme chceli teplo, mali sme ísť niekam inam.
Maťovu reportáž z tejto časti cesty si môžete prečítať tu.
