Túra

Remetské Hámre – Vihorlat – Jovsa

06.12.10
Na záver víkendu stráveného v úžasnom prostredí Vihorlatských vrchov sme sa rozhodli ešte stihnúť výstup na najvyšší vrchol pohoria. To sme ešte netušili, že naša mapa je už staršia, a že modrá značka z Vihorlatu do Jovsy je už zrušená. A tak sme sa nakoniec nechcene ocitli vo vojenskom obvode Valaškovce.

Trasa

Remetské Hámre – Lysák – sedlo Rozdiel – Tŕstie – Malé Tŕstie – sedlo Poľana, prístrešok – Vihorlat – Jovsianska dolina (VO Valaškovce) – Jovsianska hrabina – Jovsa

Na Lysák

Začíname skoro ráno v Remetských Hámroch. Sú dve možnosti, ako sa odtiaľ dostať na Vihorlat. My volíme červenú značku, ktorá je o čosi dlhšia ako žltá a vedie vrcholom Lysák. Sľubujú sa z neho pekné rozhľady a tak sa na neho tešíme. Pomerne dlhý úsek cesty vedie dedinou a potom asfaltkou. Až po pár minútach sa odpája značka z asfaltky a bočí do lesa. Takmer vôbec nestúpame, a pritom nám treba vystúpať pomerne vysoko. Je nám jasné, že stúpanie raz začať musí, a že asi nebude najmiernejšie. Dávame si rýchle raňajky na okraji lesnej cesty a rátame si čas, ktorý máme na zdolanie vytýčenej trasy.

S bratom sme dohodnutí, že nás s autom počká v Jovse, približne okolo tretej, to by sme mali bez problémov stíhať. To ale ešte netušíme, ako sme sa zmýlili. Ukrajujeme z cesty, ktorá pozvoľna stúpa, miestami sa zase prudko zdvihne.
Práve tento kus Vihorlatu mi akosi neučaroval, je tu dosť veľa vyrúbaných stromov a tiež je cesta dosť zarastená malinčím, žihľavou a černicami, avšak tento môj zlý dojem sa postupne mení každým ďalším krokom. Les naberá na stratenej kráse, začínajú sa objavovať pekné duby aj buky a pred nami sa zjavujú prvé skalné steny vrcholu Lysák. Vrchol bol v roku 1993 vyhlásený za prírodnú rezerváciu z dôvodu ochrany teplomilných lesných spoločenstiev a tiež je tu známy výskyt chránenych druhov rastlín ako ľalia zlatohlavá, skopolia kranská či hadí jazyk.

Vystúpame strmo až na vrchol a sme unesení výhľadmi na Zemplínsku Šíravu a okolité kopce. Výhľady sú trocha obmedzené porastami dubov, ale aj tie sú na pohľad krásne, akosi mi stále pripomínajú veľké bonsaje. Sadáme do mäkkučkého machu a opäť sa posilňujeme vodou a jedlom. Čas máme vynikajúci a tak sa vôbec ponáhľať nemusíme. Kľudne posedávame, vychutnávame si ranné slnečné lúče a vnímame vône, zvuky a pohodu naokolo. Chtiac-nechtiac vstávame a držíme sa aj naďalej červenej značky. Tá vedie hrebeňom a neskôr zostupuje do mladého lesa pod ním. Cesta tu je úzka, akoby vtesnaná medzi mladučké liesky a smrekovce.

Pod Vihorlat

Prevýšenia sú teraz minimálne, takmer stále kráčame len po rovine. Nachádzam krásne kusy hríbov a hoci nemám košík, beriem ich aspoň do batoha. Cesta stále vedie mladším lesom a dovádza nás k malej drevenej chatke, učupenej na okraji vykosenej lúky hlboko v lese. Zrejme je to nejaká poľovnícka chata, v prípade potreby by sa určite dala použiť aj ako útočisko pred dažďom. Cesta je ozaj príjemná a vedie ľahkým terénom.

Prichádzame až k prírodnej rezervácii Pod Tŕstím, ktorá je vyhlásená za účelom ochrany slatino-rašelinných spoločenstiev. Troška blúdime. Strácame značku a hustým blatom sa predierame pomedzi popadané stromy. Okolo rezervácie je veľa vyrúbaných stromov a vzdávame sa hľadania značky, jednoducho volíme smer, ktorým by sme mali dôjsť na hrebeň. Nakoniec sa to podarilo a prichádzame priamo k sedlu Rozdiel. Tu sa odpájame od červenej značky a smerom na juhozápad pokračujeme príjemnou, nie náročnou cestou, až k smerovníku Malé tŕstie. Nachádza sa tu aj prístrešok pod Vihorlatom. Celou cestou počujeme akési výbuchy a streľbu z priestoru vojenského obvodu Valaškovce, ktorý máme po pravici.

Zrušená značka do Jovsy

Tu trocha oddychujeme a tešíme sa na posledné dnešné stúpanie na vrchol Vihorlatu. Odtiaľto je to už len pár minút. Nevedie tu značená cesta, ale stačí sa vydať vpravo do lesa, ak prichádzame od sedla Rozdiel a ak z opačnej strany, tak vľavo. Posledné stúpania a už sme na vrcholovom hrebeni Vihorlatu. Mrzia nás pokazené rozhľady, pretože nad hlavy sa nám prihnal tmavý mrak, z ktorého trošku aj zapršalo. Pretiahnutý vrchol Vihorlatu núka parádne rozhľady na Zemplínsku Šíravu a Východoslovenskú nížinu, avšak nám neboli dopriate v plnej miere. Chvíľku sa ešte zdržujeme na vrchole, zapisujeme sa do vrcholovej knihy a hľadáme značku, ktorá by mala viesť do Jovsy. Je nám dosť podozrivé, že značka je veľmi neudržiavaná, a že ju vidno len sem-tam, stále sa zamotávame viac a viac.

Značku strácame. Nestalo sa to prvýkrát a tak nevešiame hlavy. Chvíľu ešte beháme po lese a hľadáme aspoň náznak vychodenej cestičky, ale nachádzame len husté porasty hrabov, liesok a bukov, no značky nikde. Začína pršať a dokonca sme na tom aj časovo horšie, ako sme chceli. Nemáme veľa času a tak volíme tú najjednoduchšiu alternatívu – priamo dole svahom zostupujeme k potoku, ktorý by nás k značke mal neskôr doviesť. Čím nižšie zostupujeme, tým viac vyrúbaných stromov nachádzame. Už si uvedomujeme, že sme vo vojenskom obvode, a že tu nemáme čo hľadať, ale predstava návratu na vrchol Vihorlatu je pre naše unavené nohy nelákavá. Držíme sa koryta a prichádzame na spevnenú cestu, ktorá sa zjavne využíva na zvoz dreva. Dokonca narážame aj na značku, avšak všetky sú zamaľované zelenou farbou. Až teraz nám dochádza, že značka je zrušená.

Turistika v ohrade

S nádejou, že práve táto premaľovaná „značka“ nás dovedie priamo až do Jovse, s dobrým pocitom kráčame po spevnenej ceste. Sme ostražití, neradi by sme tu stretli lesnú stráž, alebo niekoho, kto by nebol nadšený z našej prítomnosti v miestnom lese. Už nám je jasné, že nestíhame, avšak zrýchľujeme tempo a stále sa držíme zrušenej značky. Prichádzame k akémusi plotu, ale nevenujeme mu pozornosť, stále sledujeme značky. Do pozoru sa dostávame až po polhodine šľapania popri plote, ktorého koniec ani nevidno. Značku sme znova stratili, tá mala viesť okolo potoka a my už dokonca nepočujeme ani jeho žblnkot. Odpájame sa od spevnenej cesty a skúšame, kam vedie lesná cesta. Prichádzame k veľkej bráne s nápismi, ktoré by dali najavo každému, že tu nemáme čo hľadať. Neradi by sme platili nejakú pokutu, prípadne mali problémy a tak radšej mizneme preč.

Popravde, už sme boli zúfalí, nestíhali sme, nemali sme kompas a dokonca ten nekonečný plot, v ktorom, ako som sa neskôr dozvedel, sa chová divá zver, nás dokonale zmiatol. Potok, ktorý nás mal priviesť priamo do Jovsy, tečie priamo stredom ohradeného územia a takisto aj značka. Neostáva nič iné, iba plot obchádzať. Nikdy v živote sme zo seba toľko nadávok nedostali ako vtedy. Už som mal dojem, že ten plot nikdy neskončí. Dokonca, Tomáš pri preskakovaní potoka spadol celý aj s mobilom do vody a napätie vo vnútri nás sa stále stupňovalo a plot nemal konca kraja. Tempo sme mali veľmi rýchle a na oddych nebol čas.

Vyprahnuté v ústach a rozpálený asfalt

V diaľke sa na strome zjavila červená značka, ktorá vymedzuje chránené územie Jovsianska hrabina, hranice územia vedú popri ceste z Jovse do Poruby pod Vihorlatom. Uľavilo sa nám, stačilo už len sledovať hranice územia. Hodnú chvíľu sme boli už bez vody a v ústach sme mali vyprahnuté, vidina oroseného pivka nás hnala dopredu. Najhoršie boli posledné metre po rozpálenom asfalte, no predstavy sú najlepším hnacím motorom a tak kroky nestrácali na rýchlosti.

Poznámka:

Vstup do vojenského obvodu Valaškovce je zakázaný, modrá značka, ktorá sa nachádza v starších mapách z Jovsy na vrchol Vihorlatu, je zrušená, a za vstup do tohto územia hrozia finančné postihy. My sme sa to dozvedeli už neskoro, a tak sme sa nechtiac ocitli v tomto území.

Údaj o celkovej vzdialenosti sú trocha skreslené, pretože sme veľký úsek kráčali mimo ciest.

Fórum 15 príspevkov
Remetské Hámre – Vihorlat – Jovsa 04/04/18 09:35 15 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Strimba – výstup z Koločavy Ukrajina nás ako Východniarov láka svojou blízkosťou dlho, lenže všetky turistické plány brzdí predstava hodín v kolónach na hranici. Akosi sme to neustále odkladali a nechávali na inokedy. Na začiatok mája sme si všetci konečne vybavili voľno na predĺžený víkend a vybrali sme sa spoznať okolie známej a možno aj komerčnej dediny Koločava a Sinevirského národného parku. 11/02/20 Stanislav Ďurica Svet
Túra Nepríjemnosti v rokline Cheile Someșului Cald Predĺžený víkend v rumunskom pohorí Apuseni sme trávili v útulnom kempe Poiana Glavoi a turistiku sme si plánovali tak, aby sme sa vždy mohli do kempu vracať. Posledný deň nášho rumunského dobrodružstva sme sa rozhodli stráviť v rokline Cheile Someșului Cald. To sme si romanticky vysnívali peknú prechádzku, skutočnosť však vôbec nebola taká príjemná ako sme dúfali. 04/02/20 Stanislav Ďurica Svet
Túra Stolica – okruh z Rejdovej Na prelome novembra a decembra počasie praje turistike aj vo vyšších polohách. Hory ešte stále nepokryla súvislá vrstva snehu, ktorej by som sa rád vyhol. Po prezeraní máp a možností ubytovania na noc volím okruh z Rejdovej na najvyšší vrchol Slovenského rudohoria - Stolicu. No trasu by som pokojne mohol nazvať aj exkurziou po kalamitiskách a rúbaniskách. 31/01/20 Stanislav Ďurica Stolické vrchy
Najnovšie články na titulke
 
VHT Mengusovský Volovec – okruh cez Žabie plesá Ako turista začiatočník, postupne objavujúci krásy Vysokých Tatier, som sa dostal do situácie, kedy mi Ostrva a Svišťovka nestačili, no Kriváň či Rysy boli ešte príliš vysoko. Keďže ma turistika pochytila pomerne ďaleko od mladosti, do atletických výkonov sa už nevrhám po hlave a k svojim limitom sa radšej približujem pomaly a opatrne. dnes Peťo Nový Vysoké a Belianske Tatry
Útulňa Predná Gálová na Smrečinke Kedysi tu boli krásne smrečiny a chodníčky porastené machom, na zamokrených miestach drevené lávky, aby sa dalo bezpečne ísť lesom. Dnes je tu les vyrúbaný a Prednú Gálovú pretínajú zvážnice, ktoré tu vyrástli ako huby po daždi, keď sa začala likvidovať kalamita. Čo ostalo, sú krásne výhľady na Kráľovu hoľu, hrebeň Vysokých Tatier a údolie Slanej. Tiež veľa čučoriedok, brusníc a výborná voda v studničke pod Prednou Gálovou. Tak sa v mapách nazýva lokalita a pretína ju Cesta hrdinov SNP. včera Anna Lenkeyová Volovské vrchy
Príbeh Ako sme držali bobríka hladu Raz, keď sme vandrovali kdesi v Slovenskom rudohorí, večer, sediac pri ohni a oddychujúc po celodennom trmácaní sa, sme začali spomínať na naše krátke, ale o to nezabudnuteľnejšie členstvo v Skautingu. Boli sme vtedy veľmi mladí a Skauting bol v tej dobe zakázaný, a tak sa naše spomienky točili iba okolo niektorých akcií, ktoré nám utkveli v pamäti. 21/02/20 Boro Tomis Príbehy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Remetské Hámre – Vihorlat – Jovsa 04/04/18 09:35 15 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Vihorlatské vrchy a Východoslovenská nížina (Východoslovenská pahorkatina)
  • Počet dní
    • 1
  • Nadmorská výška
    • max: 1076 m n. m.
    • min: 140 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 980 m
    • klesanie: 1000 m
  • Vzdialenosť
    • 25 km
  • Náročnosť
    • 2
  • Ročné obdobie
    • leto
  • Dátum túry
    • 01.08.2010
  • Štart trasy
    • šírka: 48.85073 ° SŠ
      dĺžka: 22.18496 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.81591 ° SŠ
      dĺžka: 22.09115 ° VD
      » Mapa
  • Voda
    • studnička pod Lysákom, Remetské Hámre, Jovsa
  • SHOCart mapy
    • » mapa momentálne nie je v ponuke
  • Doprava
    • Michalovce (vlak, bus) - Remetské Hámre (bus)
      Jovsa (bus) - Michalovce (vlak, bus)
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.89 (0.25)