Vhodným východiskovým bodom pre túry na hrebeň sú poľské chaty hlboko v dolinách, ktoré sú otvorené aj v zimných mesiacoch. A keďže dni sú krátke, tak nocľah padne vždy vhod. Chaty sú veľmi populárne, a tak je vhodné dohodnúť si ubytovanie dopredu. My sme minulú zimu strávili predĺžený víkend u našich susedov a ako východisko sme zvolili Chatu v Chocholovskej doline, kde ubytovanie dohadovala naša poľská kamarátka, takže sme to mali trochu jednoduchšie. Len pre info – nalákala nás sem aj takýmito nádhernými fotkami, takže bolo jasné, že sa sem raz určite vyberieme.

Kde začať

Východiskovým bodom pre 10 km dlhú Chocholowskú dolinu je dedina Witów. Auto je dobré nechať na platenom parkovisku v ústí doliny na Siwej Poľane (940 m). Dolinou vedie pohodlná široká cesta označená zelenou značkou, na ktorej v zimných mesiacoch s dostatkom snehu určite stretnete sane ťahané koňmi, čo je celkom praktická a dobrá forma zárobku pre miestnych. Túto turistickú atrakciu využijeme aj my (opäť vďaka výbornému managementu poľskej kamarátky), pretože vieme, že v ústí doliny budeme až vo večerných hodinách, a dobre padne nechať sa odviezť s batohmi napratanými všetkým možným. Hoci sa na začiatku tvárime, že naše turistické nôžky nemajú problém si to prejsť po vlastných, zvezenie padne každému vhod. Každý má na tvári veľký úsmev a cítime sa ako v rozprávke, keď za svetla horiacich faklí a cinkania zvončekov prichádzame na chatu. Na saniach to bola rýchlovka, ale na pešo si pripravte aspoň dve hodiny, kým prejdete ku poľane Chocholowskej (1150 m), kde sa nachádza aj rovnomerná turistická chata. Inak za svetla je poľana krásne miesto s množstvom starých senníkov a s luxusným výhľadom napríklad na Volovec.

Na Lúčnu

Výstup na Lúčnu (1653 m) z poľskej strany patrí k tým ľahším túram. Od chaty naberáme druhý deň výškové metre na žltej značke, ktorá lesným nenáročným terénom stúpa smerom k hraničnému hrebeňu. Mám rada tieto momenty v tichom lese, keď je tesne pod nulou, sneh vŕzga pod nohami a vzduch je tak zimne ostrý. Tesne pod Bobroveckým sedlom sa žltá prudko stáča na juh. Z tohto bodu je vidieť aj slovenskú modrú značku. Kto má rád prudké stúpanie, tak môže pokračovať modrou, kto má však rád väčšiu pohodu, nech ostane na poľskej žltej, ktorá stúpa príjemným traverzom. Po chvíli sa totiž obe značky spoja. V mieste ich spojenia sa začínajú otvárať prvé výhľady – terén sa mení z lesného na pásmo kosodreviny. Za chrbtom máme dnes už žiaľ neprístupný Bobrovec s jasnými serpentínami, dole pod nami Chocholowskú dolinu, nad ňou sa týči dominantný tiež neprístupný Kominiarski Wierch. Na severozápade sa nedá nevšimnúť ďalší neprístupný vrchol Osobitá a za ňou dokonca Babia hora s Pilskom. Vylezenie z lesa síce má svoje výhody v podobe výhľadov, ale ihneď sa do nás začne opierať nepríjemný silný vietor. Túto časť zimnej turistiky až tak rada nemám. Hoci zimnú výbavu mám celkom dobrú, tak viem, že toto bude ešte veselé.

Po pár serpentínach stojíme v sedielku, z ktorého sa otvára pohľad na celý hrebeň Západných Tatier. Je taký „fičák“, že sa zapierame mačkami a paličkami do tej trošky stvrdnutého snehu, ktorá tu je, ale nepomáha to. Tak len bleskovo urobíme pár gýčových záberov a stúpame úplne posledné metre na vrchol Lúčnej. Ten je síce kde-tu obrastený kosodrevinou, ale výhľady sú z neho aj tak krásne. Najviac si vychutnávame pohľad na hlavný hrebeň Západných Tatier – od Ornaku cez Veľkú Kamenistú, Bystrú, Klin, Hrubý vrch, Deravú, Volovec, Ostrý Roháč, kúsok Plačlivého a Tri kopy až po Baníkov, Spálenú a Brestovú. Mám na to len jedno slovo – mňam. Rovno pred nami je Rákoň, na ktorý sa o chvíľu vyberieme, keďže by sme radi vystúpili aj na Volovec. Škoda ale toho vetra. Nakoniec to v istom bode trasy otáčame, pretože s protivetrom, ktorý nám znemožňuje cestu, sa neoplatí bojovať. Aj tak sa začínajú valiť prvé mraky, takže asi je po peknom počasí. Niektorí to síce dotiahnu až pod Rákoň, Janči ako posledný mohykán dokonca aj na Volovec, ale to považujeme za absolútne nadľudský výkon. Naspäť zostupujeme rovnakou trasou. Sme ale celkom vytešení, že nám vôbec nejaké výhľady boli dopriate. Dole na poľane si ešte fotíme senníky a potom sa už len valíme do chaty naplniť naše žalúdky aj takýmito dobrotami.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Aké sú iné turistické možnosti?

Ďalší deň nás víta oceľovosivá obloha a teploty nad nulou. Dávame si teda len prechod cez sedlo Iwaniacka przelecz po žltej značke na chatu na Hale Ornak. Tiež je to pekná túra s hutným prevýšením, ale fotky mi vďaka nie vydarenému počasiu nejako chýbajú. Časť partie využíva škaredé počasie na prechod poľských jaskýň v Koscieliskej doline – určite je to vhodný tip na výlet, ak ste v danej oblasti. Keďže ich mám už prejdené, tak si len s ďalšou časťou partie užívam teplo chaty. Za dobrého počasia sa dá podniknúť aj túra na Ornak, či na Trzydniowianski Wierch, samozrejme vždy je potrebné zohľadniť aktuálne snehové a poveternostné podmienky. Samotná túra na Lúčnu sa dá určite stihnúť aj za jeden deň, len je potrebné myslieť na dlhší nástup. Keďže my sme v doline trávili predĺžený víkend, tak sme volili popísaný model. Viem, že do tejto oblasti sa určite ešte vrátim, možno už najbližšiu zimu...

Túry boli vykonané v dňoch 18. 2. - 22. 2. 2010. Vzdialenosť a prevýšenie sú uvádzané pre trasu Siwa poľana - Lúčna a naspäť.

Poznámka redakcie
V období od 1. novembra 2010 do 15. júna 2011 je v oblasti Žiarskej doliny v platnosti výnimka z návštevného poriadku Tatranského národného parku, ktorá povoľuje prístup na vybrané vrcholy Západných Tatier aj počas sezónnej uzávery. Viac informácií nájdete v článku Na Baranec, Plačlivé a Smrek aj v zime.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek