Trasa

Potamia (120 m n. m.) - Psario (1206 m n. m.) - Kamenos Vrachos (1075 m n. m.) - Kedreli (950 m n. m.) - Theologos (180 m n. m.)

Napriek tomu, že Gréci nemajú veľmi vrelý vzťah k pešej turistike, nájdeme na ostrove množstvo značených trás čarovnými zákutiami krajiny. Zlé jazyky tvrdia, že značenie urobili nadšenci z Holandska a iných krajín. No, niečo na tom asi bude, lebo turistickú značku nenájdete na žiadnej mape ostrova a zvyčajne o nich nevedia nič ani delegáti CK. V tomto článku popíšem veľmi peknú, ale dosť náročnú, trasu, ktorá vedie z Potamie na najvyšší vrch Psario, pokračuje po horskom hrebeni a končí vo vnútrozemí v dedinke Theologos.

Celá trasa má asi 18 km a vedie veľmi rôznorodým prostredím, začína v lesoch s horskými prameňmi vody a končí na vyprahnutých skalách bez tieňa a vody. Neodporúčam ju absolvovať bez mapy a dobrej orientácie podľa mapy, lebo časť od Psaria po Theologos je veľmi zle vyznačená. Turistom, ktorí potrebujú kvalitné značenie, odporúčam výstup z Potamie na Psario a návrat rovnakou trasou. Na tejto stránke je veľmi detailná a presná mapa spracovaná podľa satelitných podkladov. Naša trasa popísaná v tomto článku je zanesená v mape na tejto adrese.

Ubytovaní sme boli v Pefkari, asi 10 km od Theologosu, cieľa našej výpravy. Výpravu na Psario touto trasou sme tvorili dvaja, moja manželka Vierka a ja. Pracovný názov výpravy bol: výstup na Psario východnou stenou. Na vrchole sme už boli 3x po minulé roky, vždy inou trasou. Výstup východnou stenou sa nám vždy zdal najnáročnejší aj po stránke terénu, aj klimaticky. Po absolvovaní odporúčam výstup z tejto strany, je najzaujímavejší a najpríjemnejší.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Štart v Potamii

Do východiskového bodu, dedinky Potamie, sme sa dopravili linkovým autobusom, do ktorého sme nastupovali cca o 8.00 hod v Pefkari. V Potamii sme boli okolo 9.15 hod. Potamia leží v spodnej, zelenej časti obrovského horského kotla, ktorý v hornej časti prechádza do skoro zvislých skalných stien vrcholového hrebeňa, kam sa potrebujeme dostať (slabých 900 výškových metrov). Na námestí sa osviežujeme vodou voľne vytekajúcou z rúrky v starom platane. Po ceste zeleným údolím bude ešte niekoľko prameňov výbornej horskej vody. Na konci Potamie smerom k horám je veľká tabuľa označujúca smer na Psario a na betónovom múre za ňou je dokonca nakreslená schéma turistických trás v okolí. Táto schéma zobrazuje, do ktorých miest sa dá dostať ktorou vetvou značky. Som potešený že sa dá ísť nielen na Psario, ale aj do Kazaviti. Nezabudlo sa ani na označenie zdrojov vody, „NEPO“ na schéme znamená voda (Nero). Začiatok značkovanej trasy teda máme, môžeme vyraziť.

Zeleným údolím

Na konci Potamie je naľavo od cesty kostol a kláštor, nad ním je nádherná scenéria hôr a sviežej zelene. Za dedinkou vedie značka údolím, popri osamelom domčeku utopenom v zeleni (tam chceme bývať...), popri záhrade s množstvom včelích úľov. Značka ide po pohodlnej poľnej ceste, zakrytej klenbou bujnej zelene. Je pod ňou chvíľami až chladno. Značenie je výborné a to si budeme pochvaľovať až po samotný vrchol. Okrem červených bodiek, čiarok a šípok na kameňoch, čo je tunajší štýl turistického značenia, je občas na strome aj plastový štítok a ešte nezávisle od toho sú občas na stĺpoch, alebo len tak na zemi umiestnené drevené smerovky s nápisom Psario. Takže nás vedú paralelne tri druhy značenia.

V lesoch, ktorými prechádzame, rastú hlavne borovice pínie a platany. Niektoré kusy nás ohromujú svojím vzrastom a mohutnosťou. Borovice rastú do poriadnych výšok a platany naberajú neuveriteľnú košatosť a hrúbku kmeňa. Ako stúpame údolím, chvíľami opúšťame les a prechádzame čistinkami, napriek tomu nie je teplo, tieň stromov je v pravidelných intervaloch. Sme prekvapení že lesmi ideme až tak ďaleko a naplnilo nás nadšenie z tejto trasy. Miestami vidíme majestátny skalnatý hrebeň, na ktorý sa musíme dostať, tento pohľad je vždy trochu deprimujúci. Ešte v lese je niekoľko miest, kde sa môžeme dosýta napiť vody, prípadne si doplniť jej zásoby. Posledný zdroj vody je pri obrovských platanoch, je tam jaskyňa, z ktorej vyteká silný potok rovno do vodojemu. Odteraz až do cieľa nebudú žiadne zdroje vody, treba vrchovato naplniť fľaše! A tu musím podotknúť, že sme mali dvaja 3,5 L vody a jedno alebo dve pollitrové pivá a bolo to veru žalostne málo. Na hrebeni väčšinou nie je veľmi teplo, ale celodenný pohyb vonku si vyžiada svoje. Prípadný vietor, ktorý sme tam už raz zažili, tiež poriadne človeka vysuší.

Výstup na hrebeň

V hornej časti údolia lesy rednú, sú tu už len ojedinelé skupinky stromov, poskytujú však pravidelný príjemný tieň nad poľnou cestou. Vo výške asi 500 m n. m. prichádzame k vetveniu značeného chodníka. Zase sú tu na kameni popísané miesta a ktorou vetvou sa tam človek dostane, sú tu aj konkurenčné drevené smerovníky. Tu sa naša vetva smerujúca na Psario odpája od poľnej cesty a pokračuje chodníkom. Miestami prechádzame sutinou, ale chodník je udržiavaný a pohodlný. V pravidelných intervaloch sú pri chodníku dokonca osadené drevené lavičky na oddych, nechýbajú pri nich ani smetné koše! Otvárajú sa prvé výhľady na more, na pláž Golden, širokú cca 2 km. Chodník postupne vystúpa až do sedla na vrcholovom hrebeni (cca 1000 m n. m.). A odtiaľ sa nám otvárajú úžasné výhľadom na všetky strany. Niektorí turisti tu dokonca končia a vracajú sa naspäť.

Počas výstupu na Psario stretávame ojedinelých turistov, Nemca, Angličana, rodinku Čechov s dcérou v žabkách. Nie je tu pusto, ale ani priveľa ľudí, je to tak akurát, aby sme sa necítili ako jediní blázni. Na hrebeni sa v sedle nachádza chata gréckeho turistického spolku, je zavretá, neposkytuje žiadne služby. Pri stoloch si dávame krátke občerstvenie. Čas nás už trochu tlačí, postupovali sme doteraz pomerne pomaly, ale to údolie bolo také fotogenické... K chate prišli dve či tri terénne autá a rozkladajú gril pre osádku. Tento druh „turistiky“ nás dosť odpudzuje, rýchlo sa dvíhame z lavíc a pokračujeme ďalej. Od chaty už vidno vrchol Psaria, nie je to už ďaleko, čaká nás len posledných 200 výškových metrov pestrým zaujímavým skalnatým terénom, tentokrát už po vrcholovom hrebeni. Chodník je naďalej dobre vyznačený červenými značkami na skalách.

Vrchol Psario

Zrazu zistíme, že vyššie to už nejde, sme na vrchole. Sme vo výške 1206 m n. m. je príjemné počasie, skoro bezvetrie a teplota je tiež príjemná. Máme krásny kruhový výhľad, vidíme celý ostrov, aj kus pevniny. Škoda, že nemáme veľa času, je už veľa hodín a čaká nás ešte polovica trasy. Sme v pohode, dávame si oddych, obed a domáce pivko Mitosh. Je tu neskutočne pekne. Vrchol Psaria nie je z mramoru, spomínam to preto, že väčšina horniny na ostrove je práve mramor. Po mramorovom hrebeni budeme putovať celú druhú polovicu trasy. Borovice rastú ojedinele aj tu na hrebeni, ale veru do výšky nie. Vyzerajú skôr ako naša kosodrevina. Spolu s ostatným rastlinstvom a zvetraným povrchom dávajú tušiť veľmi drsné zimné podmienky počas častých a silných búrok. Na vrchol sa dá dostať aj motorkou, či terénnym autom po pohodlnej širokej ceste vysypanej štrkom, čo sa často využíva. Našťastie sem nechodí priveľa takýchto „turistov“. Ale z roka na rok ich pribúda... Na vrchole stála ešte pred pár rokmi obrovská oceľová konštrukcia, bol to pokus o stavbu systému antén pre vojakov. Pokus našťastie nebol úspešný, domáce obyvateľstvo sa proti tomuto zámeru prudko postavilo. Antény nakoniec postavili na bočnom hrebeni a nakoniec aj konštrukcia zmizla.

Nad priepasťou

Po oddychu sa dvíhame a pokračujeme ďalej. Pôjdeme po otvorenom, viac-menej holom hrebeni do vnútrozemia až do dedinky Theologos. Trochu nás zneisťuje čas, je už 17 hodín a my sme vlastne v polke trasy, pričom o jej pokračovaní vôbec nič nevieme. Ani vody už veľa nemáme, musíme naozaj šetriť. Končí tu aj ztrojené spoľahlivé značenie. Na vrchole sme našli na kameňoch červenou farbou namaľovanú šípku s nápisom Theologos, znamená to, že červenými bodkami značený chodník naozaj pokračuje do nášho cieľa, ako som predpokladal. Po zídení z vrcholu chvíľu blúdime v sutine skál. Treba tu ísť smerom k hrebeňu, trasa pokračuje po skalnatej hrane hrebeňa. Rýchlo si uvedomujeme, že značenie je tu robené len pre turistov idúcich v opačnom smere, ako ideme my, a aj to len dosť nevýrazné a zriedkavé (červené fľaky na skalách). Komplikuje to aj terén, po ktorom ideme, sú tu len skaly a nevidno žiadny chodník. Správnosť trasy kontrolujeme obzeraním sa a hľadaním červených bodiek viditeľných len z opačného smeru. Teraz už viem povedať, že zablúdiť sa tu nedá, značka pokračuje presne po hrane hrebeňa až po nevýrazný vrch Kamenos Vrachos. A je to doslova hrana. Napravo je hrebeň zaoblený, mierny, naľavo prudko padá kolmými stenami do priepasti aj 800 m! Sú to naozaj pôsobivé steny.

Celú trasu z Psaria až do Theologosu ideme zvláštnym terénom, vyzerá trochu nepríjemne, ale s trochou pozornosti sa po ňom chodí výborne. Len treba dávať pozor na zlé stúpnutie, nechcem si predstaviť, ako by sme riešili nejaké vyvrtnutie nohy a už vôbec nie nejakú zlomeninu. Takže radšej opatrne. Vyzerá to tu ako sutina z veľkých balvanov, ale nie je. Až na výnimky to nie sú voľné kamene, ale pevná hornina - mramor, ktorý je erodovaný do tvaru oblých bochníkov. Povrch je ako hrubý šmirgeľ, takže sa po ňom veľmi dobre chodí, nešmýka sa, „bochníky“ sa nehýbu (väčšinou) a sú pomerne ploché. Sme ako kozičky na skalách. A kozičky aj zbadáme na nenápadnom chodníčku nad priepasťou... Je to tu fantastická krajina. Takto si to dohopkáme po zvlnenom hrebeni až pod vrch Kamenos Vrachos.

Blúdenie s baranmi

Tesne pred spomínaným nevýrazným vrchom Kamenos Vrachos (1075 m n. m.) je rázcestník značiek. Rázcestník je tvorený vyblednutým červeným nápisom na skale. My odbočíme doprava na bočný hrebeň smerom na vrch Kedreli, ktorý pokračuje až nad dedinku Theologos, náš teraz už vytúžený cieľ. Je 18.30 hod., voda nám už došla, sme unavení a máme pred sebou ešte poriadny zostup po tomto hrebeni z výšky 1050 m n. m. do cca 180 m n. m. v Theologose. Skalnatý terén sa nemení. Ďalej hopkáme po skalách, začínam o sebe tvrdiť, že som horská koza.

Hrebeň je veľmi široký, pekne oblý z oboch strán. Odteraz až do cieľa sme v neustálom strese z hľadania červených bodiek. Neustále strácame a hľadáme značku, beháme krížom-krážom po hrebeni, vraciame sa, je to veľmi ťažké a unavujúce. Aj fotiť som už prestal, obdivujem Vierku, že to ešte dobre zvláda, terén je veľmi zvláštny. Obávame sa zablúdenia v bludisku trhlín v mramorovom bochníkovitom podklade, lebo miestami zvetrané medzery medzi obrovskými bochníkmi mizli v hĺbke niekoľkých metrov. Miestami tu rastú borovicové háje, je to veľmi pekné. Medzi bochníkmi mramoru je napadané ihličie, dobre sa po ňom chodí, čakám, kedy sa prepadneme do nejakej trhliny... Po čase už nemáme trpezlivosť pátrať po značkách, veľmi nás to zdržiava a čas nás už tlačí. Pokračujeme teda bez značky stredom hrebeňa, smerom k Theologosu. Vodu už nemáme a sme poriadne vysmädnutí. Míňame skupinky oviec, občas zazerajúcich baranov. No, aspoň nie sme sami, v núdzi pôjdeme s nimi do košiara. Za celú cestu od Psaria až po Theologos sme nestretli žiadneho človeka. Čoskoro máme na dohľad Theologos. Pozeráme sa naň asi pod 30 stupňovým uhlom nadol, stmieva sa a čaká nás záverečný zostup z hrebeňa, posledných cca 400 výškových metrov bez značky, strmým bochníkovitým terénom.

Zostup po bochníkoch

Slnko už zapadlo, hrebeň sa občas rozvetvuje, hľadáme tú správnu vetvu. V údoliach medzi vetvami hrebeňa sú húštiny pichľavých porastov a malých stromov. Občas musíme tieto porasty križovať. Nakoniec šťastne dorazíme rovno nad dedinku Theologos. Stále sme však ešte nejakých 200 metrov nad ňou. Rozhodujeme sa pre rýchly zostup po bochníkoch mramoru strmým svahom. Napriek obavám nakoniec celkom pohodlne a bezpečne schádzame dole z hrebeňa, rovno na začiatok dediny Theologos, kde je cintorín, s vodovodom a pitnou vodou. Ale sme jej vypili... Je cca 21.15 hod a už je šero večera, v dedine už svietia pouličné lampy, stihli sme to tak akurát a sme naozaj veľmi, veľmi unavení, z tohoto zostupu veru budú naše nohy ešte chvíľu roztrasené.

V Theologose

V prvej väčšej taverne v Theologose zastavujeme v duchu: "a teraz sa o nás postarajte". A tak sa aj udialo. Taverna bola prázdna. Ochotný mládenec postávajúci pred vchodom nás usádza k stolu. Na chvíľu si k nám prisadá, aby sme si v kľude dohodli jedlo a pristavenie taxi na určitú hodinu po večeri. Theologos je známy jahňacími špecialitami, tak sme sa veľmi ochotne nechali zlákať na jahňacie, pečené na ražni, podávané s posekanou cibuľou, hranolkami a chlebom. Bolo to božské jedlo... K tomu frapé (napenená ľadová káva) a džbán (alebo dva?) chladivej vody. Na záver dezert ako pozornosť podniku. Je krásny teplý večer a nám sa dobre sedí, za chvíľu príde po nás taxi.

Doma

Taxi prichádza presne a odváža nás posledných pár kilometrov do nášho strediska. Boli sme na nohách 12 hodín a prešli sme cca 18 km. Máme horu zážitkov a drobných dobrodružstiev dňa, nafotili sme veľa fotografií. Pred polnocou už sedíme na terase nášho apartmánu s vyloženými nohami, neustále pijeme vodu a v duchu si premietame film z nášho nezabudnuteľného výletu, bolo to krásne dobrodružstvo v krásnej a pestrej krajine.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek