Výlet 1 – Cestou chleba

Passo Pordoi (2239 m n. m.) – chata Rifugio Fredarola (2388 m n. m.; 1,2 km; 0:20 hod.) – sedlo pod Sas da Ciapel (2440 m n. m.; 2,5 km; 1:20 hod.) – chata Rifugio Viel dal pan (2432 m n. m.; 300 m; 0:06 hod.) – chata Rifugio Fredarola (2388 m n. m.; 2,4 km; 0:25 hod) – Passo Pordoi (2239 m n. m.; 1 km; 0:25 hod.)

Z Passa Pordoi možno vyraziť buď na sever – do pohoria Sellagruppe (Gruppo del Sella, Crepes de Sela), alebo na juh – na cestu chleba. Zatiaľ čo Sellagruppe sa môže popýšiť turisticky atraktívnym vrcholom Piz Boé (3152 m n. m.), o čosi nižšie vrchy na juhu ponúkajú jednoduchšiu, no tiež podmanivú alternatívu v podobe ostrého hrebeňa s nádhernými výhľadmi, alebo takzvanú Cestu chleba (Viel dal pan, Bindelweg). Tá za svoj názov vďačí dávnej histórii, kedy slúžila ako hlavná dopravná tepna pri transporte tovaru, predovšetkým obilia. Teraz predstavuje jednoduchšiu a samozrejme turistami zaplnenejšiu alternatívu vrcholovej túry.

Ako takmer všetci „chlebári“, i my sme začínali v priesmyku Passo Pordoi (Pas Pordoi), kde sme nechali auto a vybrali sa k neďalekej kaplnke. Tá vo vnútri ukrýva okrem iného i pamätné dosky pripomínajúce rôzne obete hôr. I napriek nie práve najprívetivejšiemu počasiu sme išli v celkom slušnej štrúdli ľudí, ktorá sa hadila až k sedlu (2388 m n. m.) medzi vrchmi Sas Becé (2534 m n. m.) a Col de Cuch (2563 m n. m.). V sedle končí nejeden lyžiarsky vlek a nachádza sa tu i niekoľko chát. Za dobrej viditeľnosti možno počas stúpania obdivovať majestátny vrchol Marmolady (3343 m n. m.), zatiaľ čo vzadu sa týči pohorie Sellagruppe (Grupo Sella). Na jeho svahoch je učupená kostnica Ossario del Pordoi, kde odpočívajú kosti nemeckých a rakúskych vojakov, ktorí padli počas 1. svetovej vojny. Nemeckí a rakúski padlí z 2. svetovej vojny sú zas pochovaní v malých hrobčekoch okolo kostnice. Dovedna tam našlo miesto svojho posledného odpočinku až 9000 ľudí. Koho zaujímajú pamiatky podobného typu, určite by si nemal nechať ujsť vojenský cintorín „Waldfriedhof“ v nie veľmi vzdialenom meste Brunico (Bruneck), kde odpočívajú vojaci mnohých národností na úžasnom lesnom cintoríne. My sme vďaka dramatickým mrakom prevaľujúcim sa dolinami i horami mali rozhľad výrazne obmedzený, no za to o to napínavejší, keďže sme nikdy dopredu nevedeli, ktorá časť vrchov sa nám ukáže a ktorá naopak zahalí.

Po vystúpaní do spomínaného sedla sa núka viacero možností pokračovania, okrem iného aj lanovka do dedinky Canazei (Cianacei). My sme však mali vyššie ciele, takže sme pokračovali cestou chleba až po ďalšiu križovatku, kde sa turistický chodník rozvetvuje. Na výber sú dve možnosti – hrebeňovka Alta Via (č. 636), alebo Cesta chleba (č. 601). Kvôli sľubovaným neskorším prehánkam náš prvotný výber padol na hrebeňovku s tým, že späť sa vrátime Cestou chleba. Ešte predtým sme sa ale pokúsili navštíviť sociálne zariadenia chaty Rifugio Fredarola (2388 m n. m.), odkiaľ nás personál vskutku drzo vyhodil, keď zistil, že nejdeme jesť. Mala som pocit, že by nás poslali kade ľahšie, aj keby sme pri sebe mali tých nie práve slušne požadovaných 50 centov. Táto príhoda je však našťastie len výnimkou potvrdzujúcou alpskú pohostinnosť a úctu k zákazníkovi (i potenciálnemu). Aspoň ale viem, kam nabudúce určite nepôjdem.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Zatiaľ, čo „chlebári“ pozvoľna klesali, my sme pozvoľna stúpali severnou stranou hrebeňa. Z údolia pod nami sa tlačila hmla a popri vrchoch stúpala čoraz vyššie a vyššie. Naša cesta akoby sa ňou inšpirovala a tiež neustále zväčšovala svoj sklon. Čoskoro nás doviedla na hrebeň a my sme si mohli počas fučania do kopca vychutnávať nádherné výhľady na stúpajúcu hmlu na jednej strane, a čiastočne zahalenú Marmoladu na strane druhej. Chodník sa vinul nekonečnými vysokohorskými lúkami, ktoré boli i napriek tlačiacej sa chladivej hmle v slnečných lúčoch príjemne teplé a lákali na vyvalenie sa. O cestičke sa to však povedať nedá. Tá je zašliapaná hlboko pod úroveň trávy a lúčnych kvetov a v čase našej návštevy bola nádherne blatová.

Prvú väčšiu prestávku sme si urobili na vrchole Col de Cuch (2563 m n. m.), odkiaľ sa nám otvorili výhľady na dlhý úsek hrebeňa, cez ktorý sa stále viac či menej úspešne snažila prevaliť hmla zo severu. Na juhu zas bojazlivo vykúkala spomedzi mrakov majestátna Marmolada. Neodolali sme teda vábeniu teplej trávy a chvíľu sme v nej posedeli.

Ako to pri hrebeňovkách býva, po výstupe nasleduje zostup a po zostupe zasa výstup. Inak to nebolo ani v tomto prípade. Výškové metre, ktoré sme tak namáhavo naberali, sme rýchlo strácali, aby sme ich mohli o chvíľu znova naberať. Druhý, o čosi menší vrcholček, ponúkal podobné výhľady ako Col de Cuch, preto sme ho za svišťania svišťov len prešli a zostúpili sme do sedielka pod vrchom Sas da Ciapel (2557 m n. m.), odkiaľ sa dalo neznačenou cestou dostať k Rifugio Viel dal Pan (2432 m n. m.) a tým pádom aj na Cestu chleba.

Práce na úprave chodníka cez vrchol Sas da Ciapel a s tým spojený zákaz vstupu zmarili naše plány na zdolanie i tohto vrcholu. Rozložili sme si teda v sedle, podobne ako mnohí ďalší, obedné menu pozostávajúce zo žemlí a tirolského „špeku“ a po zahnaní hladu sme sa rozhodli pre taktický ústup. Zišli sme k chate Rifugio Viel dal Pan a odtiaľ Cestou chleba (č. 601) späť k „obľúbenej“chate Rifugio Fredarola. Cesta je oveľa pohodlnejšia i širšia než jej hrebeňová alternatíva. S tým je spojená i výrazne hustejšia premávka. Nemalú zásluhu na tom má i povesť tohto chodníka ako jedného z najkrajších v Dolomitoch. Keď sa k tomu pripočíta ešte malá fyzická náročnosť, je pochopiteľné, že to tam nemôže vyzerať inak než ako malý „Václavák“. Táto cesta je dokonca značená aj ako cesta pre horské bicykle, počas našej prechádzky sme však mali tú česť len s troma tlačiacimi českými „bajkermi“.

Od chaty Rifugio Fredarola sme do priesmyku Passo Pordoi zbehli rovnakou cestou, akou sme tam i vyšli (č. 601) a autom sme sa presunuli do neďalekého sedla Passo Sella (Jouf de Sela), kde sme si spravili druhý krátky výletík.

Počas tejto kratšej túry sme prešli 7 kilometrov a vystúpali i naklesali asi 350 výškových metrov, čo nám aj so všetkými prestávkami trvalo 3 hodiny.

Col Rodela

Passo Sella (2244 m n. m.) – Rifugio Des Alpes (2400 m n. m.; 1,4 km; 0:30 hod) – Col Rodella (2480 m n. m.; 0,5 km; 0:10 hod) – Rifugio Des Alpes (2400 m n. m.; 0,5 km; 0:10 hod) – Rifugio Friedrich August (2298 m n. m.; 0,7 km; 0:10 hod) - Passo Sella (2244 m n. m.; 1,4 km; 0:25 hod)

Druhý výlet sme začali na nám už známom priesmyku Passo Sella (2244 m n. m.). Po predošlom výlete sme sa tu už celkom vyznali, takže sme vedeli, že nemusíme zastavovať na priesmyku, ale prejsť ešte o trošku ďalej a tesne pred chatou Rifugio Passo Sella (Sellajoch Hütte; 2180 m n. m.) zabočiť doľava a zaparkovať niekoľko desiatok metrov pred chatou Rifugio Carlo Valentini (2218 m n. m.). Potom už je orientácia jednoduchá – treba ísť stále hore. Homôlka vrchu Col Rodela je viditeľná už zďaleka a vďaka svojmu tvaru neprehliadnuteľná i napriek oveľa väčším vrchom, ktoré ju obklopujú. Pri výstupe (aj zostupe) si možno vybrať z dvoch možností – z lesnej cesty vysypanej štrkom, alebo z chodníka, ktorý vedie povedľa cesty.

Jedným rozptýlení počas tiahleho výstupu je hneď na začiatku chata Rifugio Salei (2222 m n. m.) s jazierkom, rybičkami, zajačikmi a plesnivcom v kvetináči. Zvieratká naisto potešia detičky, ale aj duchom mladých dospelákov. Za ďalšou chatou je treba vystúpať takmer dvesto výškových metrov. Tam už čaká Rifugio Des Alpes (2400 m n. m.), pred ktorou sa oplatí chvíľku postáť a vydýchať. Dobrým dôvodom na to je panoramatická tabuľa znázorňujúca okolité vrchy, predovšetkým Sassolungo (Langkofel, Saslónch) a Sassopiatto (Plattkofel, Sas Piat). Taktiež sa neďaleko nachádza vrcholová stanica lanovky z mestečka Ciampedel (Campitello; 1448 m n. m.), ako i odbočka k ferrate Col Rodela.

Samozrejme, na vrchol vedie aj obyčajná cesta, ktorou sme sa po pokochaní sa vydali. Po desaťminútovom strmom výstupe štrkovou a neskôr betónom spevnenou cestou nás čakala odmena v podobe kruhového výhľadu, ale aj vzácneho závetria. Posedeli sme teda, schovaní za chatou, a kochali sa pohľadmi na okolité vrchy a údolie Val di Fassa. Spoločnosť nám robili miestne čierne vtáky s oranžovými zobákmi a nohami a čiernymi nechtami, ktoré zvyknú od turistov žobrať jedlo. Keďže sme však nemali nič, čo by ich zaujímalo, predvádzali nám svoje letecké kreácie v pomerne silnom vetre, ktorý fúkal. Nad nimi lietali aj paraglidisti, takže bolo neustále na čo sa pozerať. Navyše sa pomedzi vrchy neustále prevaľovali viac či menej ťažké mraky, ktoré takmer dokonale zakryli Sassolungo a Sassopiatto, čo však nebolo úplne na škodu, pretože vytvárali zvláštnu atmosféru a pohľady.

Keď však mraky zakryli aj slnko a trochu sa dvihol vietor, bol najvyšší čas zdvihnúť kotvy. Zostup bol o čosi menej namáhavý ako výstup, no celkom strmá cesta predsa dala kolenám trochu zabrať. Zastavili sme sa ešte v neďalekej chate Rifugio Friedrich August (2298 m n. m.), kde sme si vyhliadli obchodík s miestnymi výrobkami ako syry, šunky a podobne. Ako pri našej prvej návšteve, tak i teraz bol zatvorený. Hoci sme sa do auta vrátili naprázdno, predsa sme boli plní príjemných zážitkov a pekných spomienok.

Výlet na Col Rodela má 4,4 kilometra s prevýšením 300 metrov. Možností občerstvenia je po ceste neúrekom.

Užitočné odkazy

turistická mapa
Mapa Južného Tirolska
Oficiálna stránka údolia Val di Fassa
Propagačné materiály údolia Val di Fassa v angličtine
Propagačné materiály údolia Val di Fassa v taliančine
Propagačné materiály údolia Val di Fassa v nemčine

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek