Tatry a TANAP

Geomorfologická jednotka (zjednodušene len ako pohorie) Tatry je najvyšším horským pásmom v oblúku Karpát. Bez ohľadu na štátne hranice, určené politikou) sa Tatry nachádzajú na hlavnej európskej rozvodnici (hranica európskych veľtokov) Západných Karpát. Tvoria akoby strechu medzi Poľskom a Slovenskom. Tatranské bystriny buď odtekajú do Váhu a následne do Dunaja, ktorý ústi do Čierneho mora, alebo do rieky Dunajec a následne do Visly, ústiacej do Baltského mora. Tak by sa dalo povedať, že tatranská hradba je prirodzenou a zároveň prírodou hranicou medzi Poľskom a Slovenskom. Avšak ako horstvo sú Tatry jednotné a celistvé pohorie, nech sme v Schengenskom priestore alebo nie.

Celé pohorie pokrýva veľkoplošné chránené územie, ktorý sa u nás volá Tatranský národný park (nie Národný park Vysoké Tatry) a v Poľsku je to Tatrzański Park Narodowy (skrátene TPN). Opäť je to len človekom ohraničené územie (umelo vytvorené), ktoré nemožno úplne stotožňovať s pohorím Tatry. Dôvodom je, že TANAP resp. TPN ochraňujú, resp. zasahujú aj do susedných geomorfologických jednotiek. Sú to Podtatranská brázda (Rów Podtatrzański), čo je zníženina na severnom predpolí (podhorí) Tatier od Hút, cez Zuberec, Habovku (Zuberská brázda), Oravice (Oravická kotlina), Kosćielisko, Zakopané, Lysú Poľanu, Tatranskú Javorinu, Podspády až po Ždiar (Ždiarska brázda). Národný park zasahuje tiež do Spišskej Magury (okolie Podspádov) a do Podtatranskej kotliny resp. do Popradskej a Liptovskej kotliny.

Delenie Tatier

Tatry ako geomorfologický celok (vrátane poľského územia) sa rozdeľujú na Západné Tatry a Východné Tatry, čo sú geomorfologické podcelky. Hranica medzi nimi sa tiahne od Podbanského údolím rieky Belá do Kôprovej a následne do Kobylej doliny, v sedle Závory sa preklápa do záveru Tichej doliny (Zadná Tichá). V hlavnom hrebeni Tatier je pomedzie v Ľaliovom sedle (východne od Kasprovho vrchu), kde schádza do Doliny Gasienicowej a Doliny Suchej Wody k osade Zakopaného – Breziny. Čiže na východ od Ľaliového sedla sa nachádzajú Východné Tatry a na západ Západné Tatry.

Pohorie Nízke Tatry nemajú okrem názvu Tatry nič spoločné so samostatným pohorím Tatry. Ak by ste na skúške z geomorfológie povedali, že Tatry sa delia na Západné, Vysoké a Nízke, tak vás skúšajúci do 5 sekúnd pošle na opravný termín. Ale keď už sme pri Nízkych Tatrách, tak je zaujímavé ich pomenovanie. Názov je odvodený od polohy poniže (južne) od Tatier, takže by sa mali po správnosti volať Nižné Tatry. Poliaci ich stále volajú Niżne Tatry, čiže „Nižné“. Dnešný slovenský tvar „Nízke“ vznikol skomolením z čias Rakúsko-Uhorska, podobne ako známy Ťažký (býv. Český) štít.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Východné Tatry

Geomorfologické delenie Východných Tatier je jednoduché. Každý turista pozná pojem Vysoké Tatry, ktoré tvoria najvyššiu a najbralnatejšiu časť našich veľhôr. Pojem je aj najpoužívanejším, no nesprávnym označením pre celé pohorie, napriek tomu, že tvorí približne tretinu celých Tatier. Dôvodom je, že väčšina návštevníkov sa sústreďuje práve tu pre rozvinutú infraštruktúru cestovného ruchu.

Okrajovú časť Východných Tatier tvoria Belianske Tatry, nesprávne označované za Belanské Tatry. Poliaci toto územie volajú Bielskie Tatry a slovenský názov je odvodený od mesta Spišská Belá. Geomorfologicky a hlavne geologicky sú odlišné od Vysokých Tatier. Krasový masív Belianskych Tatier je kolmo „nastoknutý“ na hlavný hrebeň Tatier na severovýchode v Kopskom sedle. Hranica medzi Vysokými a Belianskymi Tatrami sa tiahne od Tatranskej Javoriny cez dolnú časť Javorovej doliny, ďalej do Zadných Meďodolov a Kopským sedlom prechádza do Predných Meďodolov a do doliny Kežmarskej Bielej vody k Ceste slobody (parkovisko Biela voda).

Západné Tatry

Rozdelenie geomorfologického podcelku Západné Tatry je trochu zložitejšie pre „pestrejšiu krajinu“. Podcelok sa rozčleňuje na šesť ďalších geomorfologických oddielov (horských skupín), ktorými sú: Osobitá, Sivý vrch, Roháče, Liptovské Tatry, Červené vrchy a Liptovské kopy. Z poľských Tatier väčšia časť patrí pod Západné Tatry (Tatry Zachodnie) ako pod Východné Tatry (Tatry Wschodnie), resp. Vysoké Tatry (Tatry Wysokie). Poliakom patria tieto západotatranské doliny: Chochołowska, Lejowa, Kościeliska, Miętusia, Małej Łąky, Bramką, Strążyska, Białego, Bystrej, Olczyska a časť Suchej Wody (z Vysokých Tatier do Poľska zasahujú len 4 väčšie doliny). Západné Tatry sú odborníkmi označované za najlavinóznejšiu horskú oblasť Slovenska.

Roháče

Treba zdôrazniť, že Roháče nie sú to isté ako Západné Tatry, ako ich mnoho turistov nesprávne stotožňuje. Roháče sú len malá časť Západných Tatier. Meno „rohatému hrebeňu“ dali Gorali, ktorí z oravskej strany vidia dva hrotité končiare, podobajúce sa na rohy. Sú to Ostrý Roháč a Plačlivô, resp. Plačlivé (Plačlivý Roháč). Práve pre ich divokosť a atraktivitu sú to najnavštevovanejšie partie Západných Tatier. Ale Roháče nie sú len dva vrcholy. Tiahnu sa na východ od sedla Pálenica cez Redikalné, Pálenicu, Zuberec, Brestovú, Teľačiarky, sedlo Parichvost, Salatínsky vrch (Salatín), Skriniarky, Spálenú, Pachoľa, Baníkovské sedlo, Baníkov (najvyšší bod v hlavnom hrebeni Západných Tatier), Hrubú kopu, Tri kopy, Smutné sedlo, Nohavicu, Plačlivô, Ostrý Roháč, Jamnícke sedlo, Volovec po sedlo pod Deravou.

Liptovské Tatry alias Liptovské hole

Názov Liptovské Tatry je umelý a nepôvodný. Už oddávna Liptáci volali južné trávnaté úbočia dnešných Liptovských Tatier - Hoľami. Každá liptovská dedina mala svoju hoľu, kde pásli dobytok. Pod Liptovské hole patria masívy Ráztoky, Baranca, Otrhancov (Hrubý vrch – Ostredok), Klina, Bystrej (najvyšší bod a zároveň aj najvyššia hora Západných Tatier), Ježovej, Kotlovej, Grešova (Veľká Kamenistá – Holý vrch), Smrečín a Poľskej Tomanovej.

Červené vrchy

Krasová skupina Červených vrchov sa nachádza uprostred Tatier na sever od dna Tichej a Tomanovej doliny. Hlavný hrebeň Tatier sa nimi tiahne od Temniaka na západe cez Kresanicu (najvyšší bod), Malolučniak, Kondratovu a Suchú kopu, Goričkovú, Kasprov vrch a Beskid do Ľaliového sedla, kde je hranica s Východnými Tatrami. Názov je odvodený od jesenného sfarbenia trávnych porastov, ktoré vplyvom mrazov sčervenajú.

Liptovské kopy

Hôľny hrebeň v zovretí Tichej a Kôprovej doliny patrí medzi prísne tatranské rezervácie (jadrová zóna TANAP-u) a turistické značené trasy vedú len po obvode masívu. Liptovské kopy ležia južne od hlavného tatranského hrebeňa v mohutnej rázsoche Hladkého štítu. Začínajú od sedla Závory, kde sa ústredný chrbát dvíha na Tichý vrch, Garajove kopy, Veľkú kopu (najvyšší bod), Holé vrchy a výraznú Krížnu (pri pohľade z podhoria od Pribyliny), spadajú k sútoku Tichého a Kôprovského potoka (povyše Podbanského). Názov je súborný pre viac kôp v horskej skupine. Zaujímavosťou je, že Liptovské kopy poľskí geomorfológovia pričleňujú k Východným Tatrám, avšak slovenskí geografovia ich radia k Západným Tatrám na základe podobného krajinného rázu, ako majú Liptovské Tatry.

Sivý vrch a Osobitá

Geomorfologické oddiely Sivý vrch a Osobitá patria podobne ako Belianske Tatry k okrajovým častiam Tatier. Keďže sú to krasové územia, tvorené vápencami a dolomitmi, sú to len ostrovy príkrovov na kryštalickom podklade granodioritov (zjednodušene sú to zachované vystupujúce vápence a dolomity na tatranskej žule). Masív Osobitej nesie meno výrazného vrchu, ktorý je odsunutý (doslova osobitne osobitý) ďaleko od hlavného hrebeňa Tatier na sever. Hranicu od zvyšku Západných Tatier tvorí Látaná, Studená a Blatná dolina, Oravická kotlina (dolina Mihulčie a Tichá dolina), kde sa napája na hraničné krasové masívy s Poľskom (Bobrovec, Veľká Furkaska). Osobitú pretína niekoľko prielomov, z ktorých sú turistom prístupné Tiesňavy v Juráňovej doline a Skalná brána v Bobroveckej doline.

Horská skupina Sivého vrchu tvorí západnú hranicu Tatier, ktorej meno je odvodené od najvyššieho bodu, od Sivého vrchu. Územie tvorí akýsi prechodný pás medzi žulovými Tatrami a krasovými Chočskými vrchmi. Rozprestiera sa na východ od dna Suchej doliny (nad Liptovskými Matiašovcami) a na západ od Jaloveckej a Bobroveckej doliny, resp. ústrednú os tvorí južná rázsocha Sivého vrchu (Malá Ostrá, Ostrá/Ostrô, Veľká kopa, Malá kopa, Náružie, Babky, Fatrová) a časť hlavného hrebeňa od Sivého vrchu cez Radové skaly, Bielu skalu po sedlo Javorina (Nižné Hutianske sedlo) medzi Suchou dolinou a obcou Huty. To, že nie je presne určená hranica medzi Chočskými vrchmi a Tatrami, dokazuje aj teória poľských geografov, ktorý ju posúvajú viac na západ do prielomu Kvačianky (Hutianska a Kvačianska dolina). Celá Suchá dolina je prísnou rezerváciou (zóna kľudu) a turistické trasy vedú len po jej obvode.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek