V septembri sme sa s Jurom dohodli, že tento rok ešte zdoláme hrebeň Veľkej Fatry, termín sme dali na november, hneď po dušičkách. Začali sme sa tešiť na fotenie novembrových inverzií. Prišiel začiatok novembra a my sme sa už nevedeli dočkať, kedy príde sobota ráno. V stredu však na hrebeni nasnežilo a predpovede počasia na víkend nás uzemnili. Rozhodli sme sa akciu posunúť o týždeň. Začiatkom ďalšieho týždňa sa oteplilo a sneh vo Fatre sa rozpustil. Nám svitla nová nádej. Vo štvrtok sa však zopakoval scenár z predchádzajúceho týždňa, a tak sme akciu opäť zrušili. Začali sme sa zmierovať s tým, že do Veľkej Fatry sa dostaneme až na jar. Začiatkom nasledujúceho týždňa ma však z kresla zodvihli predpovede počasia, ktoré sľubovali oteplenie a víkendové inverzie na horách. Bolo rozhodnuté. Do tretice to predsa musí byť ono. Jura som nemusel dvakrát prehovárať, Andy mal batoh zbalený už dva týždne a rozhodol sa k nám pridať aj Rasťo.

Trasa

Ružomberok – Vlkolínske lúky – Sedlo pod Vtáčnikom – Vtáčnik – Nižné Šiprúnske sedlo – Malá Smrekovica – Horský hotel Smrekovica – Skalná Alpa – Rakytov – Sedlo Ploskej - Ploská – Chata pod Borišovom – Ploská – Sedlo Ploskej – Vyšná Revúca

Deň prvý - Ružomberok - Smrekovica

Je sobota ráno, neskorý november, podľa počasia by som skôr tipoval september. Nakladám do auta batoh, fotobrašňu, statív a trekingové paličky. Podľa presného časového harmonogramu postupne nakladám Andyho, Rasťa a Jura. V Žiline nakupujeme potrebné zásoby jedla a pitia. Pred obedom dorážame do Ružomberka k penziónu, kde si plánujeme nechať auto na najbližšie tri dni. V reštaurácii penziónu si dávame čaj a kráľovský medovník. Čakajú nás báječné tri dni na hrebeni Veľkej Fatry. Dnes pôjdeme celý deň po zelenej značke. Tma prichádza v tomto ročnom období zavčasu, ale ponáhľať sa nám nechce. Pre každý prípad máme vo výbave pribalené čelovky.

Z penziónu vyrážame pred 11-tou hodinou. Miestami sme zahalení hmlou, nad hlavami vidíme modrú oblohu. Vonku je príjemne. Po niekoľkých metroch pochodu zhadzujeme batohy a vyzliekame bundy, ďalej pokračujeme len v tričkách. Slnko príjemne hreje, postupne sa vyjasňuje a hmly zostávajú v údolí pod nami. Vychutnávam si každý krok, každé nadýchnutie, každý pohľad na krásu okolo nás.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Nad Vlkolíncom si dávame prvú prestávku, robíme spoločné foto, pripíjame si a ochutnávame čaj z Rasťovej termosky. Pokračujeme mierne stúpajúcim traverzom, ktorý obchádza vrch Sidorovo hrdo sa vypínajúci nad Vlkolíncom. Postupne sa chodník mierne stáča doprava, dostávame sa na Vlkolínske lúky (821 m n.m.) a kocháme sa pohľadom na Haliny. Farebný akcent dáva tejto scéne modrá obloha, žlto-oranžové listy stromov a zelené smreky.

Z Vlkolínskych lúk mierne stúpame, najprv po asfaltke, neskôr širokou lesnou zvážnicou. Brodíme sa vrstvou suchého lístia, ktoré príjemne šuští pod nohami. Nízke Slnko vytvára dlhé štíhle tiene. Stále fičíme na energii z Kráľovského medovníka. Po pravej ruke míňame prameň a v zápätí sa ocitáme v Sedle pod Vtáčnikom (1120m). Kúsok od rázcestníka je ohnisko so stolom a lavicami. Vybaľujeme zásoby a robíme si tu obednú prestávku.

Čaká nás stúpanie na Vtáčnik. Vedie niekoľkými serpentínami po úzkom chodníku cez veľmi starý les. Z Vtáčnika sa otvárajú prvé výhľady na Krivánsku Fatru, Veľký Choč a zasnežené Západné Tatry. Pred nami však dominuje pokračovanie chodníka traverzom Šiprúňa (1461 m n.m.) cez obidve šiprúnske sedlá. Po krátkej prestávke, pokračujeme a traverz Šiprúňa už šliapeme v tieni. Najbližšiu zastávku plánujeme až na vyhliadke za Nižným šiprúnskym sedlom. Je to naša obľúbená vyhliadka. Prichádzame sme o 15-tej, slnko sa už začína skláňať ponad siluetu Borišova. Zhadzujeme batohy, rozhodujeme sa počkať tu na západ slnka. Vybaľujeme statívy a fotíme. Zostávame tu asi hodinu, dávame si fotografický workshop. Fotenie západu slnka, zásady správnej kompozície, meranie expozície a používanie prechodových filtrov.

Pred nami je už len stúpanie na Malú Smrekovicu (1485 m n.m.) a zostup k Horskému hotelu Smrekovica, spolu asi 1.5 h pochodu. Stúpanie na Malú Smrekovicu zvládame v šere, zatiaľ bez čeloviek. Toto stúpanie nemám rád, lebo je nekonečné. Človek si už myslí, že je tam, a vtom sa objaví ďalšie stúpanie. Na vrchol prichádzame za úplnej tmy. Jediný výhľad je na západ, kde vidíme svetlá Liptovského Mikuláša. Zapíname čelovky a zostupujeme dolu. Je to romantika. Po dvadsiatich minútach sme pri Vojenskej zotavovni Smrekovica. Vyzerá to, že zotavovňa má aj teraz mimo sezóny dostatok hostí. Prechádzame areálom zotavovne, neskôr klesáme cez lúku Močidlo. Sledujeme tyčové značenie, ktoré je doplnené o reflexné prvky a vidíme až tri tyče dopredu, jednoduché a účinné.

Po 18-tej prichádzame k Horskému hotelu Smrekovica, tu končíme dnešný trek. Hotel je plný, ale našťastie máme rezerváciu. S dnešnou trasou a jej priebehom sme vrchovate spokojní. Výborné počasie, nádherné výhľady. Zvládli sme to celkom v pohode a vo veľmi dobrom čase. Celý deň sme na hrebeni nestretli ani dušu. Tešíme na zajtrajšok.

Deň druhý - HH Smrekovica - Chata pod Borišovom

O siedmej vstávame do slnečného rána. Raňajky máme na 7:30. Po raňajkách sa balíme a po deviatej sa stretávame pred horským hotelom. Vonku poriadne fučí. Nasadzujem batoh a vyrážam ako prvý ku Skalnej Alpe. Prichádzam k triangulačnému bodu pod Skalnou Alpou, na lavičke odkladám batoh a fotím povinné zábery Rakytova. Troška som sklamaný, že nevidím žiadnu inverziu, ale zato je výborná viditeľnosť. Chalani sa pomaly blížia ku mne miernym stúpaním po úzkom chodníku, v rade ako husi za sebou. Prehováram ich na výstup na Skalnú Alpu (1463m) odkiaľ budú pekné výhľady. Jurovi sa veľmi nechce, rozhoduje sa pokračovať traverzom, počká nás v Severnom Rakytovskom sedle.

S Rasťom a Andym stúpame sledujúc tyčové značenie. Pred 10-tou sme na vrchole Skalnej Alpy. Výhľady sú úžasné. Krivánska Fatra ako na dlani, na oblohe nádherné oblaky a inverzia v doline medzi Veľkou Fatrou a Lúčanskou Malou Fatrou. Skladáme batohy, vyberáme statívy a sme vo svojom živle, čas pre nás prestáva existovať. Opäť prichádza k slovu polarizák a prechodový filter G1. Stále poriadne fučí, tak statívy vyťahujeme len na prvú dĺžku, obzvlášť chalani tie svoje malé ľahké statívy. Ja sa poctivo vláčim s 2,5 kilovým Sherpom. Už som pochopil, že ak chcem poriadny statív za normálne peniaze, noseniu 2 kg záťaže sa nevyhnem. Sen o karbónovom statíve sa rozpynul po pohľade na jeho cenu. Do fotenia sme ponorení asi 45 minút. Nasleduje balenie výbavy a pochod po hrebeni Skalnej Alpy.

Pod Alpou sa dostávame do lesa, kde je závetrie. Dostávam sa do tempa. Rasťo a Andrej zostávajú za mnou. V pohode si kráčam lesom, pod rakytovským sedlom stretávam Jura, ktorý nás tu čaká. Vyberám štamprlíky a borovičku, dávame si po štamprlíku na zdravie a spolu čakáme na druhú polovicu našej výpravy. Je celkom teplo, lesom som šiel len v tričku a softshelovej veste. Počas čakania okolo nás prechádzajú 2 skupinky turistov, ktorí traverzovali Rakytov. Prichádzajú chalani, Rasťo uvažuje nad traverzom Rakytova, vrelo mu ho odporúčam, je to pekná trasa a ponúka troška iné výhľady na Borišov a Ploskú. Stretneme sa v Južnom Rakytovskom sedle, Rasťo tam bude skôr a čakanie na nás strávi varením čaju. Aspoň budeme mať k obedu aj niečo teplé.

Naša vrcholová trojica stúpa do sedla, kde už fučí, obliekame bundy a pokračujeme do stúpania na Rakytov (1567 m n.m.). Andy čoskoro prepína na prvú kozmickú a stráca sa nám vpredu. Počas stúpania sa niekoľkokrát zastavujem na vydýchanie a fotenie. Po zdolaní skalnatej strmej časti stúpania nasleduje hôľna, tiahla časť stúpania. Predbieha ma aj Juro a tak zostávam sám so svojimi myšlienkami a foťákom. Je to super, čistím si hlavu. Už vidím kríž na Rakytove a dvoch mojich súpútnikov pod ním. Tesne pred 12-tou skladám batoh na vrchole. Fotím klasický záber na Ploskú, Čierny kameň a Borišov s rozfúkanou kosodrevinou v popredí. Na statíve musím mať zospodu zavesenú brašňu, aby ho vietor neprevalil. Fotím proti slnku, ako slnečnú clonu používam klobúk. Rozmazaná kosodrevina na záberoch pekne dokumentuje silu vetra na Rakytove. Najviac nás však fascinuje pohľad do doliny pod Martinskými hoľami. Celá dolina je zaliata nízkou oblačnosťou.

Po 15 minútach na Rakytove sme dostatočne vyfúkaní, začíname zostup. Čaká nás klesanie 270 výškových metrov, do Južného rakytovského sedla. Nad skalnou bránou fotím klasiku, zubaté slnko, skalná brána, pohľad cez ňu. Pred 13-tou sme v sedle, Rasťo nás už čaká s navareným čajom. Dávame si obed, užívame si ticho, vyhrievame sa na slniečku a tešíme sa na cestu ďalej. Ako prvý vyráža Juro. Kráčame riedkym lesom, počkáme sa na mieste, ktoré sme nazvali Rakytovská vyhliadka. Je to pekné vyhliadkové miesto pod úpätím Minčola (1398 m n.m.). Skalný výstupok tu vytvára vyhliadkový balkón s výhľadom na fatranské doliny v okolí Liptovských Revúc a neprehliadnuteľný hrebeň Nízkych Tatier s charakteristickou Prašivou a Veľkou Chochuľou.

Na Rakytovskej vyhliadke robíme spoločnú fotku, nízke jesenné slnko nám svieti poriadne do očí. Fotím ďalšie zábery zo statívu, chalani sa pomaly poberajú do traverzu Minčola, kadiaľ pokračuje chodník. Zimné tyčové značenie smeruje priamo cez vrchol. Ani sa nenazdám a zostávam tu sám. Balím statív, batoh putuje na chrbát, brašňa cez plecia, foťák na krk, paličky do rúk. Kráčam zablateným traverzom a kochám sa výhľadmi do dolín. Teším sa na hranu Minčola, kde po zdolaní suťového poľa Minčol otvorí pohľad na Ploskú. Pomaly kráčam k tomuto miestu.

Šmyk a už letím, paličkami sa mi ako-tak darí zastaviť, inak by som sa kĺzal do doliny. Chvíľa nepozornosti a už vyzerám ako prasa. Kontrolujem foťák, je v poriadku, pravá noha troška bolí. Krivkajúc sa hýbem ďalej, je to v pohode, jediná ujma sú zablatené nohavice. Vidím kolegov v polovici lúky. Pomaly prichádzam k rázcestníku s názvom Grúň (1266 m n.m.). Pri veľkom kameni vedľa rázcestníka spoznávam Jura, niečo mi zakričí a mizne v lese. Nuž, plánoval som pauzu na tomto mieste, ale samému sa mi tu pauzovať nechce. Nemám už ani vodu, tak sa nezastavujem. Vodu doplním v prameni pri sedle Ploskej. Predtým ma však čaká príjemná prechádzka pralesom.

Vnáram sa do lesa. Nízke slnko je priamo predo mnou, presvitá cez vrcholky stromov a protisvetlom pekne presvetľuje machy. Dáva mi energiu, niektoré zaujímavé motívy fotím takmer poležiačky. Párkrát v popadanom lístí strácam chodník, tyčové značenie ma však vedie neomylne ďalej. Som sám, nikde ani živej dušej. Vzduch je naplnený vôňami ihličia, dreva a lístia. Ešte prekonať dva rozbahnené úseky a vynáram sa z pralesa, začínam pomaly stúpať. Pozerám sa na výškomer, ukazuje 1250 m. Na Ploskú (1532 m n.m.) to bude pekných 300 výškových metrov nahor.

Chalani ma čakajú pri prameni pod Sedlom Ploskej. Dopĺňame vodu a pokračujeme ďalej. Už vidíme rázcestník v sedle Ploskej (1390 m n.m.). O pár minút sme tam a pokračujeme ďalej. Slnko sa nám schováva za Ploskú. Šliapeme mu v ústrety, najprv mierne stúpanie okolo snehových polí. Fučí, chvíľu zvažujeme traverz Ploskej, ktorý by bol v závetrí, ale presviedčam všetkých, že na Ploskej budeme fotiť západ slnka. Od tyči k tyči, zastať, vydýchať a k ďalšej tyči, nech to má rytmus. Stúpanie sa zmierňuje.

Stále fučí, nízke slnko začína farbiť obzor na oranžovo. Všetko je oranžové, tráva, tyčové značenie aj rázcestník na Ploskej. Je 15:30 sme na vrchole Ploskej, čaká nás len zostup na Chatu pod Borišovom (1260 m n.m.), máme čas. Zhadzujeme batohy, čakáme na západ slnka. Pôvodný zámer fotenia západu z Borišova by sme už nestihli, dnes je slnko rýchlejšie ako my. Pozerám sa na Borišov a martinskú kotlinu stále zaliatu inverziou, je to paráda. Ochladzuje sa, najvyšší čas prezliecť prepotené veci a poriadne sa obliecť. Telo fotografa musí mať tepelnú pohodu, aby doprialo fotografovej duši podmienky na tvorbu. Rukavice, čiapka, borovička a hneď je lepšie. Statív pripravený, filtre nasadené, divadlo začína.

Z Ploskej zostupujeme v šere po západe slnka. Pekne vidíme Chatu pod Borišovom, kde máme zarezervovaný nocľah. Dnes tam mali určite rušno, bol pekný deň, nedeľa. Pod Ploskú zostupujeme takmer potme, vyberám čelovku, chalani zatiaľ miznú v tme. Tu nižšie, kde nefúka, je celkom príjemne. Posledný stupák k chate už idem pri svetle čelovky. Chatár je práve pred vchodom, zdravíme sa a vchádzame do chaty. Opäť nás víta útulný interiér chaty, odkladáme batohy a mierime rovno ku okienku. Objednávame si 4 pivá a 4 kapustnice.

Dnes večer sme tu jediní hostia. Okrem nás je tu len chatár a chatárka. Nebude ani oheň v krbe. Pre 6-tich ľudí by to vraj bol veľký prepych. Pripíjame si horcom a po výbornej kapustnici si dávame 4-krát klobásu a potom ešte parené buchty. S domácimi debatíme, preberáme chatárčenie, vynášky, čelovky. Chatár nám rozpráva zážitky z chatárčenia, o tom, akých kurióznych hostí tu už mali. Proste paráda, výborná atmosféra. Pri čelovkách ešte pozeráme do mapy a preberáme zajtrajší plán. Ak sa potvrdí predpoveď počasia na zajtra a bude pršať alebo snežiť, zostúpime cez Ploskú do Vyšných Revúc. V prípade pekného počasia by sme pokračovali ďalej podľa plánu po hrebeni až na Krížnu. Predpovede počasia sú však jednoznačné: dážď/sneh, ale je tu jeden fakt: za posledných 5 rokov, vždy, keď sme na Borišove ráno vstali, vítalo nás krásne počasie, obloha bez oblakov, tak som zvedavý.

Deň tretí - Chata pod Borišovom - Vyšná Revúca

Je osem hodín, vstávame, vonku hmla, nič nevidno. Obliekame sa a sypeme sa dolu do jedálne. Počas raňajok pozeráme z okna. Vonku krásne sneží, všetko sa už belie čerstvým snehom. Nuž, pravidlo bolo porušené. S Jurom sa tešíme, ako otestujeme nové hardshellové bundy. Lúčime sa s domácimi a odchádzame von. Po 9-tej sme pred chatou, nasadzujeme návleky, kapucne, rukavice, do rúk berieme trekingové paličky a vyrážame. Padajú veľké ťažké mokré vločky. Klesáme do sedla pod chatou, pekne sa šmýka, našťastie máme paličky, naše stabilizátory pohybu. Začíname stúpať na Ploskú. Teraz je už snehová pokrývka súvislá. Čím sme vyššie, tým je snehu viac a vietor silnejší. Mokré snehové vločky sa menia na drobné snehové ihličky. Tempo máme svižné a o 10:30 sme na Ploskej. Vločky tu padajú horizontálne, fučí viac ako včera večer. Pri rázcestníku sa čakáme a Rasťo nás fotí. Bunda drží, nepustí vietor ani vodu. Po výstupe sa ale pekne potím, nižšia priepustnosť je daňou za odolnosť voči vode a vetru.

Dávam sa na zostup, chalanov nechávam za sebou. Viditeľnosť je asi 20 metrov. Na strmšej časti zostupu sa mi šmykne noha a už letím, nepomáhajú ani paličky. Za mnou lieta batoh a statív. Snažím sa pozviechať a pokračovať ďalej. V sedle si hľadám závetrie a prezliekam si prepotené termotričko, hneď je lepšie. Chalani práve prichádzajú, pokračujeme zostupom do Vyšných Revúc. Zostupujeme asi 100 výškových metrov a sneženie prestáva. Vyberám foťák z premočeného batoha a robím zopár záberov.

Môj batoh nezvládol nápor mokrého snehu, našťastie veci som mal preventívne pobalené v igelitových taškách. O 11:20 prichádzame k salašu nad Revúcami. Mierne klesáme po bočnom hrebeni. Počasie sa zlepšuje, miestami sa ukazuje slnko, hrebeňom v okolí Ostredku sa prevaľujú oblaky, hory krásne fajčia. Postupne klesáme, v doline už vidíme Vyšné Revúce. Po 12-tej sme v dedinke, prichádzame na autobusovú zastávku a zisťujeme, že autobus ide o 20 minút. Máme šťastie. Po 13:30 sme v Ružomberku a končíme výbornú hrebeňovku.

Záver

Nečakali sme, že to bude také perfektné. Dva dni s výborným počasím, inverzie, slnko, teplo. Tretí deň bol čerešničkou na torte, pravá zima, sneh, vietor. Pochod v zimných podmienkach, otestovanie zimnej výbavy. Výborné nocľahy. Výborná partia horalov.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek