Trasa

Podbanské – Kamenistá dolina – Pyšné sedlo – Bystrá – Bystré sedlo – koliba pod Klinom – ATC Račkova dolina

Podbanské 960 m, 07:00

Je nádherné ráno, na modrej oblohe žiaden oblak. Dýchame čerstvý lesný vzduch. Konečne sme v Podbanskom, v počiatočnom bode našej hrebeňovky. Dávame si na plecia batohy a vydávame sa po modrej značke do Kamenistej doliny. Sme v klasickej zostave štyroch horalov: Juro, Rasťo, Martin a ja (Miro), v tomto zložení sme už prešli nejednu hrebeňovku, no v tejto východnej časti Západných Tatier sme prvýkrát.

Dnes plánujeme vystúpať Kamenistou dolinou do Pyšného sedla, tam sa napojiť na hlavný hrebeň, výstúpiť na najvyšší vrch Západných Tatier - Bystrú a cez Bystré sedlo zostúpiť do Račkovej doliny, kde plánujeme nocľah v Kolibe pod Klinom. Čaká nás zdolanie vyše 1200 výškových metrov. S plnou poľnou to bude poriadny zaberák.

Predpovede počasia hlásia na popoludnie možnosť výskytu búrok, preto dnes máme rýchlejšie tempo ako zvyčajne. Do strategického bodu, Bystrého sedla, sa chceme dostať ešte v priebehu dopoludnia, aby nás v prípade popoludňajšej búrky čakal už len zostup do Račkovej doliny.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Chodník plynule stúpa, kráčame v tieni voňavého lesa. Po polhodine sa dostávame k tabuli s obrázkom medveďa, informuje nás o tom, že vstupujeme na medvedie teritórium a nemáme odbočovať z chodníka. Chodník vedie vedľa Kamenistého potoka, počúvame jeho hukot, miestami sa pred nami objaví stužka potoka tečúceho alebo padajúceho zo skál. Neustále stúpame, les redne, postupne sa objavuje kosodrevina a alpínske lúky. Šliapeme asi 2 hodiny, zatiaľ to ide ako po masle. Obloha stále bez jediného obláčika. Sme tu sami, prví dnešní návštevníci Kamenistej doliny, ktorá je najvýchodnejšou dolinou Západných Tatier. Po našej pravej ruke vidíme lavinózne žľaby hrebeňa Grešovo, ktorý vrcholí Veľkou Kamenistou a oddeľuje Kamenistú dolinu od Tichej doliny.

Okolo 10-tej som v pásme alpínskych lúk pri kaskádach potoka. Rozkladám statív, nasadzujem teleobjektív a fotím vodu v pohybe. Blíži sa Martin a Juro, ktorí fotia tiež. Asi 150 výškových metrov pod Pyšným sedlom uzriem na chodníku predo mnou svišťa. Fotoaparát s teleobjektívom mám v pohotovosti. Snažím sa dostať k nemu bližšie, no vždy, keď sa k nemu priblížim, skôr ako dám fotoaparát k oku a zaostrím, mi stíha po chodníku ujsť ďalej. Takto sa doťahujeme asi 5 minút takmer po Pyšné sedlo, kde mi svišť náhle niekam zmizne.

Pyšné sedlo 1792 m, 11:00

Som na hrebeni, na červenej značke. Skladám batoh pri rázcestníku. Otvára sa mi výhľad na Poľsko, víta ma studený severák. Pozerám na Kominiarsky Wierch a bralá Mnícha a Raptawickej Grańi vytvárajúce typické písmeno V ako vstupnú bránu do Doliny Pysznieńskej. Vidím aj hrebeň Ornaku, ktorý tvorí jednu zo severných rázsoch hlavného hrebeňa Západných Tatier. Napravo pokračuje hlavný hrebeň na Veľkú Kamenistú, ktorá však už turisticky prístupná nie je. Pri pohľade naľavo sledujem pokračovanie hlavného hrebeňa na Blyšť, ktorým plánujeme postupovať ďalej. V týchto miestach tvorí hlavný hrebeň hranicu s Poľskom, čoho dôkazom sú hraničné kamene. Počasie sa radikálne zmenilo. Z Poľska sa sem ženie oblačnosť. Blyšť aj Veľká Kamenistá sú v oblakoch. Čakám chalanov, dúfam, že búrka zatiaľ nebude.

Prichádzajú moji súpútnici, dlho nečakáme, pokračujeme po hrebeni smerom na Blyšť. Dohodli sme sa, že v Bystrom sedle si dáme obednú prestávku. Tam sa rozhodneme, či vystúpime na Bystrú, alebo budeme pokračovať do doliny, uvidíme podľa počasia. Rázcestník uvádza čas 30 minút z Pyšného do Bystrého sedla.

Neviem sa dostať do pôvodného tempa. Stále stúpame, viditeľnosť sa znižuje, začína popŕchať. Preventívne balím fotobrašňu do pršiplášťa, Martin tiež. Robí to dojem na počasie a popŕchať prestáva. Ďalej stúpame traverzom v suti a vidíme si len na špičku nosa, držíme sa spolu. Prichádzame na nejaké neoznačené rázcestie, tipujem, že sme na Blyšti. Sú tu dva vychodené chodníky, jeden po vrstevnici, druhý smerom dolu, kvôli hmle však nevidíme, kam vedú. Červená šípka ukazuje niekde medzi ne. Vyberám ten po vrstevnici, lebo vyzerá viac prešliapaný.

Niekde v hmle vo výške nad 2000 m, 12:40

Už niekoľko minút som nevidel červenú značku, ktorá by nás mala doviesť do Bystrého sedla. "Rasťo, pozri. Modrá značka. Vyzerá to, akoby sme už boli v stúpaní na Bystrú." Nejde mi to do hlavy, neboli sme ešte v Bystrom sedle. Vyberáme mapu a buzolu, podľa smeru chodníka a farby značenia by sme naozaj mohli byť asi v polovici výstupu z Bystrého sedla na Bystrú. Na chvíľu sa trhá hmla a my vidíme, kam smeruje chodník. Prestávam mať pochybnosti, na rázcestí sme si teda vybrali neznačenú skratku na Bystrú. Rozhodujem sa pokračovať v stúpaní. Chalani ešte váhajú.

Stúpam sám, odhodlanie zistiť, či je moja teória správna, ma poháňa vpred. Dostávam sa priamo hrebeň, odkiaľ krásne vidím Pyšné sedlo a pohraničný hrebeň, ktorým sme vystúpali na Blyšť. Na chvíľu sa hmla dvíha a odhaľuje mi doteraz skryté Bystré a Gáborovo sedlo aj majestátny Klin.

Bystrá 2248 m, 13:06

Som na Bystrej, fotím vrcholový rázcestník, resp. to torzo, ktoré tu z neho zostalo. Zhadzujem z chrbta batoh a pripravujem statív na spoločnú vrcholovú fotku s chalanmi, keď sem prídu. Fotím južný hrebeň Bystrej, ktorým sa sem dá tiež vystúpiť. Nad ním sa prevaľuje ťažké čierne mračno.

Prichádza Martin.
"Vitaj na najvyššom vrchu Západných Tatier," gratulujeme si navzájom.
"Rasťo a Ďuri sú kde?" pýtam sa Martina.
"Veľmi sa im sem nechce," odpovedá Maťo.

"Martin, čo to bolo?" niečo mi preletelo okolo ucha a dopadlo to na zem. Zohnem sa a medzi kameňmi vidím kúsok ľadu. O chvíľu ďalší a ďalší.
"Do kelu, ľadovec. Maťo, balíme a poďme na zostup, toto nevyzerá dobre!"
Martin chvíľu namieta, že to prejde, ale aj tak vyberá pončo.

Balím foták do brašne, tú do jej pršiplášťa. Vyberám z batohu nepremokavú bundu a obliekam si ju. To už krúpy padajú súvisle, bubnujú mi na kapucňu a plieskajú o batoh. Hľadám v batohu pršiplášť na batoh.

Martin bojuje so svojim pončom, nedarí sa mu ho obliecť. Podľa jeho inštrukcií mu na chrbte ponča rozopínam hrb pre batoh a hneď má všetko tak, ako má byť. Dokončujem nasadenie pršiplášťa na batoh. Hotovo. V tom ma to napadlo: "Veď ja som si neobliekol nepremokavé nohavice". Nevadí, verím, že to je letný dážď na 10 minút a prejde to. Odchádzame z Bystrej, začíname zostupovať po modrej do Bystrého sedla.

Súvisle leje a padá ľadovec, zostupujem rýchlym tempom. Obrovský pozor je potrebné dávať na mokré klzké kamene. Trekingové paličky sú veľkou oporou. Sem-tam sa obzerám a kontrolujem, kde je Martin, postupuje dosť pomaly. Miestami sa mi stráca v hmle, vtedy radšej čakám, kým ho znova nezazriem.

Vtom sa ozve rana ako z dela, o chvíľu ďalšia.

Na modrej pod Bystrou, 13:06

"Tak čo, Ďuri, ideme hore?"
"Veľmi sa mi nechce."
"Nezdá sa mi ten čierny mrak nad nami, bude búrka."
"Začínajú padať krúpy a pršať."
"Poďme dolu do sedla, tam počkáme na Mira a Maťa."

Ďuri si oblieka pončo a požičiava Rasťovi žltý pršiplášť na batoh. Rasťo vyberá nepremokavú bundu a pomaly zostupujú. Museli sa otočiť asi 80 výškových metrov pod vrcholom Bystrej, podobne ako expedícia, v ktorej bol Pavol Barabáš pred rokmi a vznikol z nej film "80 metrov pod vrcholom". Neustále sa obzerajú, či ma s Maťom neuvidia zostupovať.

Bystré sedlo 1946 m, cca 13:45

"Do kelu, to musela byť šupa," pomyslím si a pridám do kroku. Hrmenie je zosilňované ozvenou medzi štítmi. Asi 50 m pred sebou už rozpoznávam Rasťa a Jura, ako sa blížia do Bystrého sedla. V sedle ich dobieham, zastavujeme pri rázcestníku. Tu sme si chceli dať obed, teraz však naň nemáme ani pomyslenie. Musíme ísť z hrebeňa rýchlo preč, je to tu príliš nebezpečné.

Stále husto prší a padajú krúpy. Čakáme Martina. Rasťo si zatiaľ na mokré nohavice oblieka nepremokavé. Ja pomáham Ďurimu vybrať návleky z batohu. V hlave riešim dilemu, či si obliecť nepremokavé nohavice, zišli by sa, ale ako to zrealizovať? Dať batoh na mokrú zem, dať z neho dolu pršiplášť, nájsť nohavice a obliecť si ich na už premočené? Kašlem na to, je to príliš komplikované a zima mi nie je.

Vidíme Maťa, ďalší blesk a hrmenie v čase menej ako sekundu po záblesku nás presviedča na rýchly zostup. Idem prvý, hromy, blesky, ľadovec a hustý dážď. Zostupujeme do Račkovej doliny. Je pravdou, že som chcel otestovať novú nepremokavú bundu, nohavice a pršiplášť na batoh, ale takýto test som nečakal. Dážď je vytrvalý a nepoľavuje ani na chvíľu. Odvšadiaľ steká voda, chodník sa mení na potok. Nohavice mám komplet premočené, voda z nich mi tečie priamo do topánok. Doslova sa člnkujem vo vlastných topánkach. Jediným útočiskom v tomto nečase je Koliba pod Klinom, kam zostupujeme.

Chvíľu sa hrmenie ozýva zo štítov naľavo, potom zo štítov napravo. Znamená to, že búrka zúri nad celou Račkovou dolinou a blesky trieskajú do všetkých okolitých štítov. Tempo volím také, aby som vždy videl aspoň jedného z chalanov za sebou. Za mnou ide Rasťo, za ním Juro, posledný je Martin. Bunda stále drží a vodu zatiaľ neprepustila. Obavy mám o fotobrašňu, ktorej pršiplášť je len z vrchnej a prednej strany. Materiál brašne snáď tiež niečo znesie. Spolieham sa aj na to, že fotoaparát a objektívy, ktoré mám, majú vodeodolné prevedenie. Vidím strechu Koliby pod Klinom, pomaly k nej zostupujem, o pár minút som tam.

Koliba pod Klinom 1460m, 15:10

Dvere sú zatvorené, závora zapretá, to znamená, že dnu ešte nikto nie je. Otváram dvere, dávam dolu batoh a mierne uklonený vstupujem cez nízke dvere. Som v kolibe, schovaný pred dažďom. Cez strechu koliby sem síce zateká a prične na spanie v zadnej časti koliby sú mokré, no stále je to lepšie, ako zostať vonku. Z premočeného vrecka na bedrovom páse batohu vyberám čelovku, našťastie je vodotesná, tak bez problémov funguje. Dávam sa najprv do záchrannej akcie fotovýbavy. Karimatku prestieram na mokré prične a vytváram tak suchú plochu na mieste, kde voda nekvapká zo strechy. Otváram fotobrašňu a vyberám fotoaparát. Teleobjektív má len trochu navlhnutú slnečnú clonu po vonkajšom obvode, fotoaparát je suchý. Vyberám druhý objektív, aj ten je úplne suchý. Spodná časť brašne je úplne premočená, vyberám z nej drôtenú spúšť, vodováhu, náhradnú baterku a pamäťovú kartu. Všetko poriadne mokré. Rozkladám veci na karimatku, nech trocha preschnú.

Teraz je čas ratovať seba. Skladám z batohu pršiplášť a zisťujem, ako je na tom batoh. Pršiplášť odviedol dobrú prácu, trošku je mokrá chrbtová časť batohu, vo vrchnej komore mám všetko suché. Horšie je na tom spodná komora, ktorá nasala vodu od premočeného bedrového pásu. Našťastie veci som mal preventívne pobalené v igelitových taškách a vreckách. Veci sú všetky suché. Prezliekam sa komplet do suchých vecí. Z každej topánky vylievam asi deci vody, práve vchádza Rasťo. Vonku stále prší.

O chvíľu sa už aj Rasťo venuje rovnakej procedúre ako ja predtým. To, že si na namoknuté nohavice obliekol nepremokavé, sa ukázalo ako dobrý ťah. Zabránil tým zatečeniu vody do topánok zvrchu. Zato spacák má komplet premočený. Keď je Rasťo prezlečený, dávame si spolu prípitok moldavským koňakom na zahriatie aj na zdravie, že sme to hromobitie prežili. Do koliby vchádza Juro, povinne dostáva pár hltov koňaku. Ďurimu premokli goráčové topánky, takže po ich vyzutí tiež, podobne ako ja, z nich vylieva vodu.

Vonku stále prší, čakáme na príchod Martina. Medzitým vítame v kolibe staršieho pána, jeho dvaja mladí súpútnici zostávajú vonku pod štítom koliby. Chlapík vkuse nadáva na búrku, že kvôli nej museli zostúpiť z hrebeňa. Ponúkame mu moldavský koňak, nech sa potúži a nehromží toľko.
"Čo koňak, ja mám koňak, bulharský." Prestane na chvíľu nadávať a začne sa hrabať v batohu. Robíme teda moldavsko - bulharskú koňakovú družbu, on ochutnáva ten od nás, mi zasa ten jeho bulharský. Konečné prichádza Martin. Postupoval pomaly, lebo pod kapucňou ponča sa mu rosili okuliare, tak musel každú chvíľu zastaviť, utrieť ich a zostupovať ďalej. Až teraz si uvedomujeme, akí sme hladní. Rasťo dostáva bojovú úlohu dať zovrieť vodu. Po zovretí vody si zalievame dehydrované cestoviny a dávame si neskorý obed. 16:19 prestáva pršať.

S plnými žalúdkami začíname rozmýšľať, čo ďalej. Podľa plánu by sme tu mali nocovať. Rasťo má mokrý spacák, my ostatní máme premočené topánky a niektoré časti oblečenia. Navyše by nás tu v kolibe na noc zostalo veľa a nepomestili by sme sa tu. Na prične sa zmestí len 6 ľudí, na zemi v kolibe sa spať nedá, lebo je komplet premočená, proste samé blato.

Rozhodujeme sa pre zostup ku ATC v Račkovej doline. Na suché ponožky si obúvame premočené topánky a 16:30 sa vydávame na zostup. Postupne tak strácame ťažko nadobudnuté výškové metre a môj plán na zajtra sa postupne rúca.

Záver

Pôvodný zámer o súvislý prechod hrebeňa Západných Tatier sa nám nepodarilo naplniť. Stačila jedna poriadna búrka a naše plány sme museli zmeniť. Extrémne podmienky však dokázali preveriť našu psychiku aj technickú výbavu. Zistil som rezervy v technickej výbave. Je síce pekné mať nepremokavé veci, no keď si ich nestihnete obliecť, sú nanič. Na druhej strane som preveril nepremokavosť novej bundy, nepustila ani kvapku počas 2,5 hodinového lejaku a ľadovca. Najväčšiu slabinu riešenia nepremoková bunda + nohavice považujem ochranu batohu a fotobrašne pršiplášťami. Nie je to stopercentné, batoh premokne od chrbta a bedrového pásu a fotobrašňa napije všetku vodu stekajúcu po bunde. Prišiel som o záložný akumulátor k fotoaparátu. Zrejme sa vrátim ku kombinácii nepremokavé nohavice alebo návleky + pončo, ktoré zakryje batoh aj fotobrašnu. Samozrejme vyššie uvedené platí len pre silný a dlhotrvajúci dážď. Bežné prehánky sú v pohode.

Aj napriek nepriazni počasia som spokojný s tým, kam nás hory pustili. Splnil som si sen, stál som na najvyššom vrchu Západných Tatier na Bystrej. Bolo nám dovolené nazrieť do divokej Kamenistej doliny a zažiť veľkolepé predstavenie sily prírody počas búrky.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek