Trasa

Jablonica – hrad Korlátka – Prievaly a späť

O tom, že definitívne vyrazíme v sobotu na túru, sme sa dohodli pre Milanove zdravotné problémy až v piatok. Vziať si snežnice sa mu veľmi nechcelo, ale ja som tušil, že sa nám zídu a veru bez nich by sme sa asi ďaleko nedostali. Autobusy nás z domovov doviezli do Jablonice v rozsahu 20 minút a tak Milan príliš nemrzol v čakárni.

Jablonica – Lipový vrch

Žltá značka z autobusovej stanice nás cez Jablonicu vyviedla na cestu do Cerovej a my sme od smerovníka Dubové odbočili doľava na poľnú cestu. Nerád chodím po hlavných ťahoch a tak som bol rád, že nám už autá nebehajú za chrbtom. Alejou sme sa dostali k železnici a za ňou nás privítala ohradená hacienda, okolo ktorej je vysadený borovicový pás. No a ešte sneh po kolená. Takže ruksaky dolu, nahodiť snežnice a zmontovať paličky. Mráz bol okolo -10°C a veru než som to všetko spravil, skoro som si necítil prsty v moirových rukaviciach. Cez pás zasnežených borovíc sme sa predrali na pole a začali sme stúpať k lesu. Nebo bolo zatiahnuté, ale aspoň nefúkal vietor. Vystúpali sme nad haciendu a napravo sa ukázali veterné elektrárne nad Rozbehmi a veža hradu. Naľavo od nás sa spod snehu vytŕčala asi prekážková dráha pre kone. Prišli sme na cestu a tá nás voviedla do neskutočne bieleho lesa. Žiadna stopa, sme tu prví narušitelia tej krásnej beloby. Bielym tunelom sme došli na lúku a začali hľadať pokračovanie žltej. Ja som napokon šiel okrajom lúky a Milan zase lesom. Asi po 300 m sme našli smerovník Lipový vrch a uvideli sme prvý dom Rozbehov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Lipový vrch – hrad Korlátka

Zdolali sme val zo snehu odhrnutého z cesty a začali dumať, či dať dolu snežnice. Napokon sme po krajoch cesty našli dosť snehu, aby sme si nezničili hroty na snežniciach. Popri stajniach sme napokon došli na jedinú ulicu Rozbehov a začali stúpať ku kostolíku a krčme. Prehodili sme zopár slov s babkami odhrabávajúcimi sneh pred bránkami domov a boli sme pri cintoríne nad obcou. Ukázala sa nám 7 m vysoká, kamenná rozhľadňa, postavená v rámci cezhraničnej spolupráce v roku 2009. Odložili sme si pri lavičkách snežnice i batohy a vyšli hore. Veľa sme toho pre sivý deň nevideli. Ktohovie, aký výhľad by bol v lete z neďalekej veže pre telekomunikácie, ktorá je asi 4x vyššia a aj vyššie postavená. Škoda, že sa nedali stavitelia dokopy. Dolu Milan vytiahol z ruksaku varené vínečko a ja Jager tee. Trošku sme sa zahriali aj zvnútra a dohodli sme sa, že jesť budeme až na hrade. Chata SNP bola už ako tradične zatvorená. Na druhej strane, pre koho by bola otvorená. Za celý deň sme nestretli žiadnych turistov, ak nerátam jeden snežný skúter, ktorý nás skoro zrazil v lese. Vrtule veterných elektrární sa so svišťaním otáčali nad stromami a Milan sa rozhovoril o tragédii susedkinho vnuka, ktorý sa tu vraj zabil aj s inštruktorom, keď narazili s lietadlom do nich.

Nahodili sme opäť snežnice a pokračovali k hradu. Prvýkrát som bol na ňom pri inscenovaní nejakej historickej bitky, naposledy na Slovensko – českom potlachu organizovanom trnavskými trampskými osadami. Na lúke pred hradom je nádherný strom – solitér. Zasnežený bol ešte majestátnejší, ako s listami. Do hradu sme vstúpili otvorom v jedinej ako-tak zachovanej budove. Nemá strechu, len obvodové múry a okrem nej je tu už len jeden dlhší múr a hore na skalách vežička a pár náznakov múrov. Pod skalou je malá jaskyňa, či previs a tam sme sa vybrali najesť. Milan mi doniesol zabíjačkovú tlačenku, no tá bola tak zamrznutá, že som to po pár hltoch vzdal a vzal zavďak salámovému lepencu z domova. Akonáhle sme sa prestali hýbať, začali ma oziabať prsty na rukách. Ešte že sme mali to varené vínko, čaj s malinovicou a Jáger tee. No aj tak sme sa príliš nezdržiavali a len čo chleba zmizol v nás, vybrali sme sa späť k chate.

Hrad Korlátka – Prievaly – Jablonica

Lesnou cestou, čiastočne prejazdenou, sme tichým lesom vykračovali v družnom rozhovore. So smiechom sme spomínali na našu prvú spoločnú veľkonočnú túru, kedy kamarát odmietol ísť s nami do Bielych Karpát, pre množstvo snehu. My sme napokon za štyri dni túry našli len jedno asi 50 m snehové pole pod vysielačom na Javorine. Čo by povedal dnešnej túre? Šlo sa nám veľmi dobre. Ja mám snežnice už druhý rok a Milan si na svoje celkom dobre zvyká. V hlave ma začína mátať snežnicový víkendový vander v Malej Fatre s prespaním na chate Pod Suchým. No veď uvidíme, čo nový rok donesie. Lesnou cestou sme došli k plotu s nadpisom „ Pozor, objekt strážený ostrými psami“. Tak mi napadlo, strážia aj tupé psy? Aké sú ostré, sa ukázalo pri ceste späť do Jablonice. Dorútili sa k plotu všetky tri a začali štekať ako besné. Keď sa to už nedalo vydržať, zareval Milan na ne a ony so stiahnutými chvostami pelášili preč. Vcelku som sa pobavil, ale za plotom by som to neskúšal.

Pôvodne chcel Milan pokračovať do Plaveckého Petra a odtiaľ autobusom do Jablonice. Mne sa nechcelo ísť neznačene po poliach a tak sme sa vrátili späť do Jablonice. Nie síce celkom tou istou cestou, trocha sme zašli aj do lesa mimo značky, ale od Rozbehov sme už šli po značke a značne zrýchleným krokom. Napokon sa ukázalo, že časy na smerovníku v obci sú nejako nadsadené a 16:20 sme už boli na autobusovej stanici.

Táto túra je naozaj nenáročná svojou dĺžkou i prevýšením a je vhodná aj pre začínajúceho turistu na snežniciach.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek